Vatikán 10. novembra (TK KBS) Jeho hlas odhaľuje predovšetkým vďačnosť, ktorú cíti voči svojmu priateľovi, pápežovi Leovi XIV. Z tohto priateľstva, ktoré sa formovalo viac ako tri desaťročia, vznikla kniha v španielčine Od Roberta k Levovi, ktorú vydalo vydavateľstvo Mensajero, v ktorej Armando Lovera, pôvodom z Iquitosu v Peru, opisuje rôzne málo známe epizódy z pontifikátneho života, vrátane dňa, keď si mnohí veriaci v Trujille v Peru mysleli, že otec Robert Prevost zomrel.
„V skutočnosti to bol mladý muž, ktorý sa uchádzal o vstup do augustiniánskeho rádu, ktorý zahynul pri autobusovej nehode počas cesty do Limy na Nový rok,“ vysvetlil Lovera v rozhovore pre ACI Prensa, španielsky spravodajský partner CNA.
Rodičia mladíka, ktorí pochádzali z vidieckeho regiónu severne od Trujilla, nemali prostriedky na prevzatie tela svojho syna a požiadali „otca Roberta“, aby ho priviezol späť do ich dediny.
„Prešiel viac ako 2 000 kilometrov tam a späť, aby im urobil láskavosť,“ vysvetlil autor. Pri zariaďovaní prevozu tela však dodal: „Napísali jeho meno nesprávne a zaradili ho na zoznam obetí,“ ktorý sa nakoniec objavil v miestnych novinách v Trujille.
„Keď sa to ľudia dozvedeli, najmä najchudobnejší veriaci v farnosti, prišli k augustiniánskemu domu so slzami v očiach, noviny v ruke, aby vyjadrili svoje kondolencie,“ spomínal Lovera. Na ich prekvapenie však dvere otvoril sám Prevost.
„Najviac ma na tomto príbehu zaujala jeho ochota vždy byť k dispozícii svojim priateľom a na druhej strane náklonnosť ľudí,“ komentoval.
Lovera si živo pamätá prvé stretnutie s budúcim pápežom v roku 1991 v Kolumbii. „V mojej farnosti boli vtedy mladí ľudia dosť živí a neformálni, a keď mi povedali, že je kanonický právnik, myslel som si: ‚Prichádza veľmi formálny, pravidlami viazaný pán.‘ Ale hneď ako sa predstavil a rozprávali sme sa, okamžite nás očaril. Naše predsudky zmizli, pretože bol veľmi prístupný človek,“ uviedol autor.
Nasledujúci rok, v roku 1992, Lovera prišiel do augustiniánskeho formálneho domu v Trujille pod vedením Prevosta. Počas siedmich rokov sa delili o komunitný život a pastoračné skúsenosti, z ktorých vzniklo hlboké priateľstvo, ktoré pretrvalo aj napriek času a vzdialenosti.
„V ňom som našiel ohromujúce teplo. Od toho dňa sa stal jednoducho Roberto, alebo otec Roberto,“ spomínal Lovera.
Prevost bol farárom vo farnosti Panny Márie z Monserrate v Trujille od roku 1992 do roku 1998. Lovera si živo pamätá komunitu v jej ranných dňoch: „Moja manželka pochádzala z tejto farnosti. Svedčili sme o jej vzniku, keď to bolo stále len piesočnaté územie, a v nedele sme si nosili vlastné stoličky na omšu, ktorá mala veľmi jednoduchý oltár.“
Vzhľadom na prítomnosť ozbrojených skupín v oblastiach, kde Prevost a ďalší misionári vykonávali svoje poslanie v 90. rokoch, „im odporúčali odísť, ale on a jeho komunita sa rozhodli zostať. A toto svedectvo ma hlboko zasiahlo. Dojalo ma jeho odhodlanie, jeho zmysel pre misiu,“ spomínal Lovera. „Navyše, bol matematik. A ja milujem matematiku. To nás tiež spájalo.“
Priateľstvo medzi nimi sa rozvíjalo aj cez hudbu, spoločnú vášeň. „Roberto miloval hudbu. Začali sme spoločne spievať peruánske piesne aj augustiniánske hymny. Mal veľmi dobrý hlas a rád spieval s ľuďmi,“ spomínal.
Hudobné sklony pápeža majú hlboké korene. Ako Lovera uviedol v knihe, Prevostova matka Mildred hrala na organe a mala najlepší kontralt (najnižšie ženské hlasové rozpätie) v Chicagu, zúčastnila sa na Chicagskom hudobnom festivale v roku 1941 a s oddanosťou spievala Ave Maria na nedeľnej omši.
O mnoho rokov neskôr, ako spomínal Lovera, elektrický organ Mildred skončil v augustiniánskom dome, ktorý Prevost založil v Trujille. „Keď som sa o tom dozvedel, urobilo to na mňa dojem. Bolo tam niečo z jeho matky, z jej viery. Akoby jej modlitba pokračovala medzi nami,“ vysvetlil.
Keď bol Prevost v roku 1999 pridelený do Chicaga, ich priateľstvo zostalo živé vďaka technológii. „Vymieňali sme si e-maily. Je veľmi prístupný človek. Táto známosť nikdy nezmizla,“ uviedol Lovera.
V priebehu rokov Lovera pochopil, že Prevostova jednoduchosť skrývala hlboké povolanie k službe. „Nikdy sa neusiloval o pozície v Cirkvi. To ma hlboko oslovilo. Vtedy som hovoril: ‚Tento človek mi ukazuje Boha.‘ Vynikal svojou štedrosťou, schopnosťami a znalosťou jazykov.“
S humorom spomínal svoje reakcie na vzostup priateľa na pápeža: „Úprimne som si želal, aby zostal biskupom, aby sme sa tak veľmi neodcudzili. Potom, v roku 2021, niektorí priatelia hovorili, že otec Roberto bude ďalším pápežom, hoci som si myslel, že preháňajú.“
Avšak v dňoch pred konkláve sa Prevostovo meno začalo objavovať na zoznamoch kandidátov na pápeža publikovaných médiami a Lovera začal uvažovať o tejto možnosti.
„Predpokladal som, že ak zistia, aký je to človek, zvolia ho. A tak sa aj stalo,“ vysvetlil Lovera, ktorý v súčasnosti koordinuje úpravu náboženských textov v Loyola Communication Group.
„Cieľom knihy,“ vysvetlil Lovera, „je ukázať čitateľovi priateľa, ktorý ponúka svoje priateľstvo a s ním aj priateľstvo toho, kto dáva životu zmysel: Ježiša. Roberto vždy chcel, aby dvere diecézy boli otvorené pre každého. Nikdy sa nesprával ako vzdialený suverén alebo úradník. Vždy sa správal ako brat medzi bratmi, s povinnosťou viesť a rozhodovať, ale vždy s rozumom.“
Pre Loveru je to určujúca charakteristika súčasného pontifika: „Pápež Lev XIV. sa vo svojej podstate nezmenil. Je to ten istý prístupný, radostný a bratský kňaz, ktorého som stretol v roku 1991. Len teraz táto prístupnosť nesie váhu a milosť viesť celú Cirkev.“
Zdroj: CNA, redakčne upravené
