Bratislava 3. novembra (TK KBS) Pochádzal z Limy v Južnej Amerike, žil skromne a v tichosti, napriek tomu jeho život oslovuje veriacich aj neveriacich už viac ako štyri storočia. Svätý Martin de Porres, dominikán a ochranca chudobných i zvierat, sa stal svedkom toho, že svätosť je dosiahnuteľná v každodennej službe z lásky.
Martin sa narodil 9. decembra 1579 v Lime v Peru ako nemanželský syn španielskeho šľachtica Juana de Porres a černošskej otrokyne Anny Velasquez. Otec sa k nemu najprv nechcel priznať, a tak bol pri krste uvedený ako „syn neznámeho otca“. Napriek tomu mu matka dala pevný základ viery a milosrdenstva, ktorý formoval celý jeho život.
V 15 rokoch sa Martin vyučil za holiča – povolanie, ktoré vtedy zahŕňalo aj základné liečiteľstvo. Čoskoro sa stal uznávaným odborníkom v prírodnom liečení, no jeho srdce túžilo po duchovnej ceste. Prial si vstúpiť do dominikánskeho rádu, avšak ako miešanec narazil na predsudky vtedajšej spoločnosti. Nakoniec ho prijali najskôr ako terciára a v roku 1603 zložil rehoľné sľuby.
V kláštore Santa Rosario sa Martin s láskou staral o chorých a chudobných, upratoval, ošetroval a pomáhal, kde bolo treba. Jeho pokora a neha k ľuďom aj zvieratám čoskoro vzbudili obdiv. O myšiach, ktoré rušili zásoby pre chudobných, sa traduje, že ich pokojne vyviedol z kláštora a potom im nosil jedlo do prírody. Založil aj prvý útulok pre psy a mačky.
Pre svoju starostlivosť o tvory všetkých druhov býva prirovnávaný k sv. Františkovi z Assisi. Predovšetkým však bol „Martinom od lásky“ – neúnavným služobníkom, ktorý rozdával svoj čas, sily i srdce tým najpotrebnejším.
Martin sa staral o chorých bratov i chudobných z mesta. V kláštore zriadil nemocnicu a neskôr aj školu pre deti z chudobných rodín – prvú svojho druhu v krajine. Pomáhal bez rozdielu pleti či postavenia a preslávil sa svojimi zázrakmi, pokorou a schopnosťou odpúšťať.
Počas epidémie moru ošetroval desiatky spolubratov bez toho, aby sa nakazil. Aj keď túžil byť kňazom a misionárom, pre svoj pôvod na to nikdy nedostal povolenie. Napriek tomu bol duchovným vodcom mnohých a pomáhal ľuďom nájsť Boha.
Pred dovŕšením šesťdesiatich rokov ochorel na maláriu. Umieral 3. novembra 1639 obklopený bratmi, ktorí spievali Krédo. „Neplač,“ povedal jednému z nich, „možno budem v nebi užitočnejší ako tu.“
Už krátko po jeho smrti sa začali šíriť svedectvá o zázrakoch na jeho hrobe. Blahorečený bol v roku 1837 a svätorečený 6. mája 1962 pápežom Jánom XXIII.
Zdroje: Catholica/Cirkev.cz
