Vatikán 25. októbra (VaticanNews) Na jubilejnej audiencii v sobotu 25. októbra sa na Námestí sv. Petra stretli pútnici z rôznych krajín sveta.

Zdroj: VaticanNews

Svätý Otec osobitne pozdravil skupinu slovenských gréckokatolíkov, ktorí prišli do Ríma na jubilejnú púť: „Prajem vám, aby ste boli odvážnymi svedkami viery a nádeje v Cirkvi a v spoločnosti.“ Pápež sa v katechéze venoval téme nádeje a pripomenul postavu Mikuláša Kuzánskeho, ktorý učí, že skutočná nádej sa rodí z „učenej nevedomosti“.

JUBILEJNÁ AUDIENCIA
(Sobota, 25. október 2025)

Čítanie z Listu Rimanom (Rim 8, 24 – 25)
Lebo v nádeji sme spasení. Ale nádej, ktorú možno vidieť, nie je nádej. Lebo kto dúfa v niečo, čo vidí? Ale ak dúfame v niečo, čo nevidíme, trpezlivo to očakávame.

KATECHÉZA SVÄTÉHO OTCA
7. Dúfať znamená nevedieť – Mikuláš Kuzánsky

Drahí bratia a sestry, požehnaný deň a vitajte!

Prišli ste do cieľa svojho putovania, ale podobne ako Ježišovi učeníci sa teraz musíme naučiť žiť v novom svete. Jubileum nás práve preto urobilo pútnikmi nádeje, na všetko sa teraz treba pozerať vo svetle zmŕtvychvstania Ukrižovaného. V tejto nádeji sme spasení! Naše oči však nie sú na to zvyknuté. Preto, predtým ako vystúpil do neba, Zmŕtvychvstalý začal vychovávať náš pohľad. A robí to aj dnes! V skutočnosti veci nie sú také, ako sa zdajú: láska zvíťazila, hoci pred očami máme množstvo protikladov a vidíme stret mnohých opačných síl.

V rovnako nepokojnej dobe, v 15. storočí, mala Cirkev kardinála, ktorý je dodnes málo známy. Bol to veľký mysliteľ a služobník jednoty. Volal sa Mikuláš a pochádzal z nemeckého mesta Kues: Mikuláš Kuzánsky. On nás môže naučiť, že dúfať znamená aj „nevedieť“. Ako totiž píše svätý Pavol, „lebo kto dúfa v niečo, čo vidí?“ (Rim 8, 24). Mikuláš Kuzánsky nemohol vidieť jednotu Cirkvi, otrasenej protichodnými prúdmi a rozdelenej medzi Východ a Západ. Nemohol vidieť pokoj vo svete a medzi náboženstvami v dobe, keď sa kresťanstvo cítilo ohrozené zvonku. Keď však cestoval ako pápežský diplomat, modlil sa a premýšľal. Preto sú jeho spisy plné svetla.

Mnohí jeho súčasníci žili v strachu, iní sa ozbrojovali a pripravovali nové križiacke výpravy. Mikuláš si však už ako mladý zvolil cestu nádeje: vyhľadával tých, ktorí ju živili, venoval sa novým disciplínam, opätovne čítal klasikov a vracal sa k prameňom. Veril v ľudstvo. Uvedomoval si, že existujú protiklady, ktoré treba udržiavať spolu, že Boh je tajomstvom, v ktorom sa napätia spájajú v jednotu. Mikuláš vedel, že nevie, a tak stále lepšie chápal skutočnosť. Akým veľkým darom je to pre Cirkev! Je to pozvanie k obnove srdca! Tu sú jeho závery: vytvoriť si priestor, udržiavať pohromade protiklady, dúfať v to, čo ešte nevidíme.
Mikuláš Kuzánsky hovoril o „učenej nevedomosti”, ako o znamení inteligencie. Hlavnou postavou niektorých jeho diel je zaujímavá postava „idiota“. Je to jednoduchý človek, ktorý neštudoval a kladie učencom základné otázky, ktoré spochybňujú ich istoty.

Tak je to aj v dnešnej Cirkvi. Koľko otázok spochybňuje naše učenie! Sú to otázky mladých, otázky chudobných, otázky žien, otázky tých, ktorí boli umlčaní alebo odsúdení, pretože sa odlišujú od väčšiny. Žijeme v požehnanom období plnom otázok! Cirkev sa stáva odborníčkou na ľudskosť, ak kráča s ľudstvom a má v srdci ozvenu jeho otázok.

Drahí bratia a sestry, dúfať znamená nevedieť. Nemáme odpovede na všetky otázky. Máme však Ježiša. Nasledujme Ježiša. A tak dúfajme v to, čo ešte nevidíme. Staňme sa národom, v ktorom sa protiklady spájajú v jednotu. Vydajme sa ako prieskumníci do nového sveta Zmŕtvychvstalého. Ježiš nás predchádza. My sa učíme, keď kráčame krok za krokom. Je to cesta nielen Cirkvi, ale celého ľudstva. Je to cesta nádeje.

Preklad Martin Jarábek