Vatikán 19. októbra (VaticanNews) Ignatius Choukrallah Maloyan, arménsky katolícky arcibiskup Mardinu a mučeník; Peter To Rot, laický katechéta a mučeník; Vincenza Maria Poloniová, zakladateľka Inštitútu sestier milosrdenstva vo Verone; Mária z hory Karmel Rendiles Martínezová, zakladateľka Kongregácie služobníc Ježišových; Maria Troncattiová, rehoľníčka z Kongregácie dcér Panny Márie Pomocnice; José Gregorio Hernández Cisneros, laik a venezuelský lekár, a Bartolo Longo, taliansky laik a „apoštol ruženca“.

To sú mená siedmich blahoslavených, ktoré Lev XIV. zaradil do zoznamu svätých počas omše s obradom svätorečenia, ktoré predsedal na Svätopeterskom námestí v rámci Svetového dňa modlitieb za misie v nedeľu 19. októbra. Prinášame plné znenie homílie Svätého Otca.

Zdroj: VaticanNews

HOMÍLIA SVÄTÉHO OTCA LEVA XIV.
Svätá omša s kanonizáciami, Nám. sv. Petra, 19. októbra 2025

Drahí bratia a sestry, otázka, ktorou sa končí práve ohlásené evanjelium, otvára naše zamyslenie: „Keď príde Syn človeka, nájde vieru na zemi?“ (Lk 18, 8). Táto otázka nám odhaľuje, čo je v očiach Pána najvzácnejšie: viera, teda puto lásky medzi Bohom a človekom. Práve dnes stoja pred nami siedmi svedkovia, noví svätí, ktorí s Božou milosťou udržali lampu viery zapálenú, ba stali sa sami lampami, schopnými šíriť svetlo Kristovo.

V porovnaní s veľkými materiálnymi, kultúrnymi, vedeckými či umeleckými hodnotami viera vyniká nie preto, že by tie ostatné neboli hodné úcty, ale preto, že bez viery strácajú zmysel. Vzťah s Bohom má najvyšší význam, pretože on stvoril z ničoho všetko, čo jestvuje, a zachraňuje od ničoty všetko, čo vo svete zaniká. Zem bez viery by bola obývaná synmi bez Otca, teda bytosťami bez spásy.

Preto sa Ježiš, Boží Syn, ktorý sa stal človekom, pýta na vieru: keby zmizla zo sveta, čo by sa stalo? Nebo aj zem by zostali také ako predtým, ale v našich srdciach by už nebolo nádeje. Slobodu všetkých by porazila smrť, naše túžby po živote by sa prepadli do prázdna. Bez viery v Boha nemôžeme dúfať v spásu. Ježišova otázka nás teda znepokojuje, áno, ale iba vtedy, ak zabúdame, že ju vyslovuje sám Ježiš. Lebo Pánove slová zostávajú vždy evanjeliom – radostným ohlasením spásy. Táto spása je darom večného života, ktorý dostávame od Otca skrze Syna v sile Ducha Svätého.

Drahí, práve preto Kristus hovorí svojim učeníkom, že „je potrebné neustále sa modliť a neochabovať“ (Lk 18, 1): tak ako sa neunavíme dýchať, neunavme sa ani modliť! Tak ako dych udržiava život tela, modlitba udržiava život duše: viera sa totiž prejavuje v modlitbe a pravá modlitba žije z viery.

Ježiš nám tento vzťah objasňuje podobenstvom: sudca zostáva hluchý voči naliehavým prosbám vdovy, no jej neúnavnosť ho napokon prinúti konať. Na prvý pohľad je jej vytrvalosť krásnym príkladom nádeje, najmä v čase skúšky a utrpenia. Vytrvalosť ženy a správanie sudcu, ktorý koná proti svojej vôli, však pripravujú pôdu pre Ježišovu provokatívnu otázku: „A Boh neobráni svojich vyvolených, čo k nemu volajú dňom i nocou, a bude k nim nevšímavý? “ (Lk 18, 7).

Nech tieto slová zaznejú v našom svedomí: Pán sa nás pýta, či veríme, že Boh je spravodlivý sudca voči všetkým. Syn sa nás pýta, či veríme, že Otec vždy chce naše dobro a spásu každého človeka. Naša viera býva skúšaná dvoma pokušeniami: prvé pramení z pohoršenia nad zlom a vedie k myšlienke, že Boh nepočuje plač utláčaných a nemá súcit s utrpením nevinných. Druhé pokušenie je presvedčenie, že Boh musí konať podľa našich predstáv: modlitba sa potom mení na rozkaz Bohu, ako má byť spravodlivý a ako má konať.

Od oboch týchto pokušení nás oslobodzuje Ježiš, dokonalý svedok synovskej dôvery. On je nevinný, a predsa sa najmä počas svojho umučenia modlí: „Otče, nech sa stane tvoja vôľa“ (porov. Lk 22, 42). Sú to tie isté slová, ktoré nám zveril v modlitbe Otčenáš. Nech sa deje čokoľvek, Ježiš sa ako Syn odovzdáva Otcovi. Preto aj my ako bratia a sestry v jeho mene vyznávame: „Naozaj je dôstojné a správne, dobré a spásonosné, vzdávať vďaky vždy a všade tebe, Pane, svätý Otče, všemohúci a večný Bože, skrze Krista, nášho Pána.“ (Rímsky misál, Eucharistická modlitba II., Prefácia).

Modlitba Cirkvi nám pripomína, že Boh koná spravodlivo voči všetkým tým, že za všetkých dáva svoj život. A tak, keď voláme k Pánovi „Kde si?“, premieňame túto otázku na modlitbu a spoznávame, že Boh je práve tam, kde trpí nevinný. Kríž Kristov zjavuje Božiu spravodlivosť. A Božia spravodlivosť je odpustenie: Boh vidí zlo a vykupuje ho tým, že ho berie na seba. Keď sme pribití na kríž bolesťou, násilím, nenávisťou či vojnou, Kristus je už tam – ukrižovaný pre nás a s nami. Nie je plač, ktorý by Boh neutešil, nie je slza, ktorá by bola vzdialená jeho srdcu. Pán nás počúva, objíma takých, akí sme, aby nás premenil na seba podobných. Kto však odmieta Božie milosrdenstvo, zostáva neschopný preukazovať milosrdenstvo druhým. Kto neprijíma pokoj ako dar, nebude ho vedieť rozdávať.

Drahí bratia a sestry, teraz chápeme, že Ježišove otázky sú mocnou výzvou k nádeji a činnosti: Keď príde Syn človeka, nájde vieru v Božiu prozreteľnosť? Práve táto viera podopiera naše úsilie o spravodlivosť, pretože veríme, že Boh zachraňuje svet z lásky, oslobodzujúc nás od fatalizmu. Pýtajme sa teda: Keď počujeme volanie človeka v núdzi, sme svedkami Otcovej lásky tak, ako ňou bol Kristus voči všetkým? On je pokorný, ktorý volá mocných k obráteniu, spravodlivý, ktorý nás robí spravodlivými – ako to dosvedčujú dnešní noví svätí: nie hrdinovia či bojovníci za ideály, ale autentickí muži a ženy viery.

Títo verní priatelia Krista sú mučeníkmi svojej viery, tak ako bol biskup Ignác Choukrallah Maloyan a katechéta Peter To Rot, sú evanjelizátormi a misionárkami, tak ako bola sestra Mária Troncatti, sú charizmatickými zakladateľkami, ako bola sestra Vincenza Mária Poloni a sestra Carmen Rendiles Martínez, svojím horiacim srdcom oddanosti sú dobrodincami ľudstva, podobne ako Bartolo Longo, ako José Gregorio Hernández Cisneros. Nech nás ich orodovanie posilňuje v skúškach a ich príklad inšpiruje v spoločnom povolaní k svätosti. Kým putujeme k tomuto cieľu, modlime sa bez únavy, pevní v tom, čo sme sa naučili a čomu veríme (porov. 2 Tim 3, 14). Takto viera na zemi udržiava nádej neba.

Preklad Martin Jarábek

Kto sú noví svätí?

„Pokorný Boh volá mocných k obráteniu, je spravodlivý a nás robí spravodlivými – ako to dosvedčujú dnešní noví svätí: nie hrdinovia či bojovníci za ideály, ale autentickí muži a ženy viery“, zdôraznil počas kanonizácie pápež Lev XIV. Noví svätí sú mučeníci, obrátený apoštol ruženca, katechéta, misionári, lekár chudobných i tí, ktorí zasvätili svoj život službe druhým.

Priblížme si krátko životy nových svätých.

Sv. Ignác Maloyan – mučeník za vieru

Ignác Maloyan, arménskokatolícky arcibiskup z Mardinu (Turecko), prelial krv z lásky ku Kristovi 11. júna 1915. Narodil sa 15. apríla 1869. Po štúdiách v libanonskom kláštore Bzommar bol vysvätený za kňaza na slávnosť Božieho Tela v roku 1896. Po pôsobení v Egypte sa stal arcibiskupom Mardinu. Staral sa o duchovnú formáciu kňazov, obnovoval školy a chrámy.
V júni 1915 bol zatknutý a mučený pod falošným obvinením z ukrývania zbraní. Keď mu ponúkli slobodu výmenou za zradenie viery, odmietol. Pred popravou povzbudzoval veriacich, aby boli pripravení položiť život za Krista, a udelil im Eucharistiu ako viatikum. Na výzvu, aby sa zriekol viery, odpovedal: „Považujem preliatie svojej krvi za najväčšie túžobné prianie svojho srdca.“ Zomrel na sviatok Najsvätejšieho Srdca Ježišovho. Blahorečil ho sv. Ján Pavol II. 7. októbra 2001.

Sv. Peter To Rot – obranca manželstva

Peter To Rot pochádzal z ostrova Nová Británia v Papue-Novej Guinei, kde sa narodil v roku 1912. Ako katechéta s hlbokou vierou a oddanosťou šíril evanjelium. Oženil sa s Paulou Ia Varpit a mali tri deti. Počas japonskej okupácie, keď boli misionári internovaní, viedol tajne spoločenstvá a bránil kresťanské manželstvo proti legalizovanej polygamii.

Bol zatknutý a väznený, pričom svoju sestru uisťoval: „Som tu pre dobrú vec. Som šťastný, že trpím pre vieru.“ V roku 1945 bol zabitý smrteľnou injekciou. Sv. Ján Pavol II. ho blahorečil 17. januára 1995 v Port Moresby.

Sv. Vincenza Mária Poloniová – služobnica chorých

Vincenza Mária Poloniová (rodným menom Luigia) sa narodila 26. januára 1802 vo Verone. Inšpirovaná blahoslaveným Karolom Steebom sa zasvätila službe chorým. V roku 1840 spolu s troma spoločníčkami založila Kongregáciu sestier milosrdenstva. Jej cieľom bolo „rozpoznávať, milovať a slúžiť Kristovi v chudobných a chorých“.

Zomrela 11. novembra 1855 na následky choroby. Blahorečil ju Benedikt XVI. 21. septembra 2008.

Sv. Mária Carmen Rendiles Martínezová – tichá služobnica blížnych

Mária Carmen Rendiles Martínezová sa narodila 11. augusta 1903 v Caracase vo Venezuele. Napriek vrodenej telesnej chybe – chýbajúcemu ľavému ramenu – vstúpila do rehoľného života a neskôr založila nové spoločenstvo Služobníc Ježiša, ktoré sa venovalo katechéze, vzdelávaniu a pomoci chudobným.

Počas života niesla utrpenie s radosťou: „Je to len ďalšia trieska z Kristovho kríža,“ hovorila po autonehode. Zomrela 9. mája 1977. Blahorečil ju pápež František 16. júna 2018.

Sv. Mária Troncattiová – misionárka zmierenia
Mária Troncatti, talianska saleziánka, sa narodila 16. februára 1883 v Corteno Golgi. Pôsobila ako misionárka v Ekvádore medzi domorodým kmeňom Šuarov. Bola zdravotníčkou, vychovávateľkou a sprostredkovateľkou pokoja medzi obyvateľmi džungle a kolonistami.

Zomrela 25. augusta 1969 pri leteckom nešťastí. Jej život bol obetou za zmierenie. Blahorečil ju Benedikt XVI. 24. novembra 2012.

Sv. José Gregorio Hernández Cisneros – lekár chudobných

José Gregorio Hernández sa narodil 26. októbra 1864 v Isnotú (Venezuela). Bol lekárom, vedcom a profesorom, ktorý bezplatne liečil chudobných a prinášal im aj materiálnu pomoc. Bol známy ako „lekár chudobných“ a hlboký kresťan, ktorý počas epidémie španielskej chrípky slúžil chorým s hrdinskou obetavosťou.

Zomrel 29. júna 1919 po autonehode, keď niesol lieky chorému dieťaťu. „Obetoval som svoj život Bohu za pokoj vo svete,“ povedal krátko pred smrťou. Blahorečil ho pápež František 30. apríla 2021.

Sv. Bartolo Longo – obrátený apoštol ruženca

Bartolo Longo sa narodil 10. februára 1841 v Latiane (Taliansko). Po mladíckom odklone od viery prešiel hlbokým obrátením a stal sa laickým dominikánom. V roku 1872 sa usadil v Pompejach, kde založil svetoznáme sanktuárium Panny Márie Ružencovej a šíril modlitbu ruženca ako cestu spásy.

Bol tiež zakladateľom charitatívnych diel pre siroty a deti väzňov a autorom slávnej Prosby k Panne Márii Pompejskej. Zomrel 5. októbra 1926. Sv. Ján Pavol II. ho blahorečil 26. októbra 1980.

Životné príbehy týchto siedmich svätých sú jemným svetlom viery, ktoré ukazuje dnešnému človeku cestu k svätosti.

Zdroj: VaticanNews, SK