Vatikán 16. októbra (VaticanNews) Pápežská komisia pre ochranu maloletých zverejnila vo štvrtok 16. októbra svoju Druhú výročnú správu, zameranú na načúvanie obetiam a sprevádzanie miestnych cirkví. Prinášame rozhovor s jej predsedom, Mons. Thibaultom Vernym.

Druhá výročná správa Pápežskej komisie pre ochranu maloletých, zverejnená vo štvrtok 16. októbra, obsahuje sériu odporúčaní pre biskupské konferencie a usiluje sa posilniť „službu načúvania“, najmä prostredníctvom rozvoja „centier prijatia a načúvania“ pre obete zneužívania zo strany členov kléru. Ako zdôrazňuje správa, práve toto načúvanie umožní Cirkvi učiť sa a prehlbovať svoj záväzok v boji proti zneužívaniu. Dokument sa zameriava aj na sprevádzanie biskupských konferencií pri zavádzaní usmernení, pričom sa opiera o skúsenosti z miestnych spoločenstiev i o podporu apoštolských nunciov.

Komisia pre ochranu maloletých tak pokračuje vo svojom úsilí o uzdravenie rán, čo si vyžaduje aj väčšie zapojenie samotných obetí. O tejto práci hovorí v rozhovore jej predseda, Mons. Thibault Verny, ktorého 5. júla menoval pápež Lev XIV.

Mons. Verny, predpokladám, že ste už pápežovi Levovi XIV. predstavili správu komisie, ktorú vediete.

Pápež Lev XIV. chce, aby sa práca Komisie niesla v duchu kontinuity – alebo skôr prehĺbenia. Začiatkom septembra ma spolu so sekretárom Komisie prijal a mali sme možnosť predstaviť mu túto druhú výročnú správu s odporúčaniami, ktoré si pozorne preštudoval.

Aké sú hlavné línie tohto druhého dokumentu a v čom sa líši od predchádzajúceho?

Správa je postavená na troch osiach. Po prvé, vypočuli sme si pripomienky – alebo lepšie povedané, upozornenia –, ktoré zazneli po zverejnení prvej správy, že hlas obetí bol v nej prítomný len málo. Preto sme do tohto druhého vydania zapojili aj reflexnú skupinu zloženú z obetí. Na zostavení správy sa podieľalo štyridsať osôb z rôznych častí sveta.

Druhý bod sa týka rozšírenia dostupných údajov. Rozhodli sme sa, že nebudeme čerpať iba z vnútro cirkevných zdrojov, ale aj z údajov Výboru OSN pre práva dieťaťa. Pri každej krajine, ktorú sme analyzovali, to umožnilo porovnať cirkevné údaje s medzinárodnými.

Tretí bod: Každý rok vyberáme istý počet krajín, rehoľných kongregácií a dikastérií, ktorým venujeme osobitnú pozornosť. Nie je možné hodnotiť všetky naraz, preto má každá výročná správa svoju osobitnú tematickú črtu.

Prečo bolo také dôležité zapojiť do tohto druhého dokumentu samotné obete?

Patrí to k základnému postoju: kráčať spolu s obeťami, načúvať im s pokorou, vážnosťou a s bolesťou v srdci. Nejde len o hľadanie pravdy, ale aj o spoločné hľadanie ciest, ako ochrániť tých najzraniteľnejších. Keď obeť prichádza podať svedectvo, očakáva uznanie, prípadne aj nápravu, a predovšetkým očakáva, že sa prijmú opatrenia, aby sa to už nezopakovalo. Obete nám naozaj pomáhajú kráčať ďalej – bez nich by sme nemohli konať.

Správa hovorí o „systémových nedostatkoch“ v známom historickom kontexte. Ako na to reagovať?

Hovoríme o systémových – nie o systematických – nedostatkoch. Spomínam si na vyhlásenie plenárneho zhromaždenia francúzskych biskupov z novembra 2021, ktoré pomenovalo systémovosť násilia, teda že tieto skutky neboli iba činom jednotlivcov, ale boli umožnené celkovým kontextom. Niektoré mechanizmy, postoje a praktiky v Cirkvi umožnili, aby sa tieto činy opakovali, a bránili tomu, aby boli potrestané.

Odpoveďou musí byť obrátenie sŕdc a zapojenie všetkých – nielen odborníkov či jednotlivcov, ale celej Cirkvi. Vidíme, že prijímaním jasných rámcových opatrení, ako sú vade-mecum či univerzálne usmernenia, Cirkev ponúka systémovú, nie individuálnu odpoveď. A práve o to ide aj obetiam – o konverziu, ktorá mení srdcia. To je dôležitá časť našej výročnej správy: Začať reformy, ktoré zabránia opakovaniu týchto zneužívaní.

Existujú usmernenia platné pre všetky biskupské konferencie. Môžu sa ich interpretácie v rôznych regiónoch líšiť?

Komisia je tu preto, aby kráčala s biskupskými konferenciami. Osobne som to zažil napríklad pri stretnutiach s frankofónnymi africkými biskupskými konferenciami. Tieto usmernenia musia byť prispôsobiteľné rôznym kultúram, mentalitám a krajinám. Predchádzajúce usmernenia – najmä vade-mecum Dikastéria pre náuku viery – sa týkali skôr disciplinárneho procesu. Tie nové budú zahŕňať aj ochranu a prevenciu.

Keď hovoríte o „prispôsobení“, znamená to rozdiely v aplikácii usmernení?

Ľudský život zostáva vždy životom. Zraniteľnosť zostáva zraniteľnosťou. Nech sa deje čokoľvek – a aj keď máme niekedy tendenciu pravdu zjemňovať –, život má vždy rovnakú hodnotu, v každej situácii. To je samotné jadro Cirkvi. Boh sa s láskou skláňa nad každým ľudským životom, nech sú okolnosti akékoľvek.

Iniciatíva Memorare ukázala blízkosť komisie s miestnymi biskupskými konferenciami. Ako tieto pracovné skupiny pomáhajú lepšie chápať potreby miestnych cirkví?

Memorare je krásnym príkladom načúvania a spolupráce s miestnymi cirkvami, ale aj vzájomnej podpory medzi jednotlivými cirkvami, zdieľania dobrých skúseností a – keď je to potrebné – aj materiálnej solidarity pre krajiny, ktoré to potrebujú.

Z osobného hľadiska – už ste sa udomácnili vo funkcii predsedu Pápežskej komisie pre ochranu maloletých? Ako vnímate celkový stav prác?

Sme svedkami skutočného prebúdzania globálneho vedomia. Moja nová úloha mi zároveň umožňuje mať ešte širší pohľad ako predtým. Teší ma, že komisia je čoraz viac zakotvená v rámci Rímskej kúrie a spolupracuje s rôznymi dikastériami.

Táto druhá výročná správa je aj výsledkom ich spolupráce a podpory, za čo im úprimne ďakujem. Ďalším príkladom spolupráce v rámci Cirkvi je využívanie siete apoštolských nunciov, ktorí nám pomáhajú lepšie chápať a rozlišovať rozličné národné situácie.

Jean-Charles Putzolu – VaticanNews
Preklad Martin Jarábek