Vatikán 15. októbra (TK KBS) Arcibiskup Paul Richard Gallagher hovoril o tom, ako sa diplomacia Svätej stolice zameriava na premenu nádeje na „diplomatický akt“ a o dôležitosti „stať sa blížnym“ v službe spoločnému dobru. „Stať sa blížnym“ je hlbší význam diplomacie v službe spoločného dobra, nie partikulárnych záujmov.
Arcibiskup Paul Richard Gallagher, tajomník pre vzťahy so štátmi a medzinárodnými organizáciami, zdôraznil, že práve táto perspektíva riadi konanie Svätej stolice vo vzťahoch so štátmi. Uviedol to v pondelok 13. októbra na konferencii „Stať sa blížnym v nádeji: svedectvo náboženstiev a diplomacia politickej lásky“.
Podujatie zorganizovalo Pápežské združenie „Carità Politica“ („Politická láska“) v paláci San Callisto neďaleko Vatikánu. Iniciatíva „Náboženstvá a diplomacia“, vytvorená pred tridsiatimi rokmi, má za cieľ podporovať, koordinovať a posilňovať medzináboženský dialóg, najmä prostredníctvom spolupráce s veľvyslancami pri Svätej stolici.
Aj v tých najzložitejších situáciách pápežská diplomacia odmieta rezignáciu a prijíma dvojitý prístup – riešenie okamžitých kríz a zároveň budovanie dlhodobej vízie, ktorá presahuje „volebné cykly“, vysvetlil arcibiskup.
Toto podľa neho nie je luxus, ale strategická nevyhnutnosť, ktorá so sebou prináša aj riziká. Udržiavanie vzťahov s väčšinou krajín sveta môže viesť k vnímaniu Svätej stolice ako „príliš ústretovej voči autoritárskym režimom“, no diplomatická prítomnosť zostáva „jediným spôsobom, ako ovplyvniť systémy, ktoré sú inak ťažko dosiahnuteľné“, dodal.
Premena nádeje na „diplomatický akt“
Podľa arcibiskupa Gallaghera je blízkosť jadrom diplomacie. „Keď pápež prijíma poverovacie listiny veľvyslanca,“ povedal, „stelesňuje princíp, ktorý presahuje rámec obyčajného protokolu.“
Diplomacia Svätej stolice je založená na „aktívnej neutralite“, čo neznamená ľahostajnosť, ale záväzok k ľudskej stabilite a spoločnému dobru – nad rámec čiastkových záujmov, geopolitických blokov a ideologických rámcov, ktoré je dnes čoraz ťažšie rozpoznať.
Evanjeliové podobenstvo o dobrom Samaritánovi sa tak stáva vzorom konania, pretože znamená „prevzatie konkrétnej a trvalej zodpovednosti za zraneného človeka“, zdôraznil arcibiskup. Pripomenul viaceré príklady, keď sa to odrazilo v pápežskej diplomacii – úlohu Svätej stolice pri zblížení medzi Spojenými štátmi a Kubou, v mierovom procese v Kolumbii či pri budovaní vzťahov s Vietnamom a Čínou.
Každý zásah Svätej stolice je zameraný na podporu spoločného dobra a premenu nádeje na „konkrétny diplomatický akt“, zdôraznil Gallagher. Nie je to „naivný optimizmus“, ale konanie založené na „hodnotení rizika“, ktoré odmieta rezignáciu a presvedčenie, že niet priestoru na dialóg či zmenu – ani v tých najzložitejších situáciách.
Naliehavosť a dlhodobá vízia
Vatikánska diplomacia funguje na dvoch úrovniach: reaguje na bezprostredné krízy, konflikty a humanitárne situácie, a zároveň si udržiava dlhodobú víziu, ktorá nie je viazaná volebnými cyklami. „Toto nie je luxus, ale strategická nevyhnutnosť,“ zdôraznil Gallagher, „pretože bez širšej nádeje zostávajú riešenia krehké.“
S odkazom na pretrvávajúce konflikty a geopolitické napätia uznal ťažkosti s mediáciou a zložitosť „globálnej stabilizácie“. Zároveň upozornil na výzvy rýchleho technologického pokroku a ekologickej krízy, ktoré si vyžadujú nové rámce spolupráce – také, ktoré nemôže vytvoriť jeden štát. Tieto otázky by sa podľa neho mohli stať „katalyzátormi“ multilateralizmu, no nie vždy sa to darí.
Dialóg, počúvanie a morálne náklady
Udržiavanie vzťahov s väčšinou krajín sveta niekedy vedie k tomu, že Svätá stolica je vnímaná ako „príliš ústretová voči autoritárskym režimom“. Diplomatická prítomnosť je však „jediným spôsobom, ako ovplyvniť systémy, ktoré by inak boli ťažko prístupné“.
Morálna autorita Svätej stolice – vychádzajúca z jej nezávislosti od materiálnych záujmov – jej umožňuje pripomínať etické princípy „aj keď sa to môže zdať nepríjemné“, zdôraznil Gallagher. Počúvanie však „nie je vždy zaručené“, pretože výzvy Svätej stolice môžu zostať nevypočuté, najmä keď sa stretávajú s bezprostrednými geopolitickými záujmami.
Diplomatické rozhodnutia môžu mať „vysoké morálne náklady“, dodal arcibiskup. Zriedka ide o voľbu medzi „absolútnym dobrom a absolútnym zlom“. Neutralita sa môže zdať prekážkou v situáciách, ktoré si vyžadujú „silnejší postoj“, no presvedčenie, že udržiavanie otvorených kanálov môže viesť k účinnejším zásahom než verejné odsúdenie, zostáva ústredným princípom.
Migrácia, mier a multilateralizmus
Medzi diskutovanými témami sa Gallagher venoval aj otázke migrácie, ku ktorej je podľa neho potrebné pristupovať s „integrálnou perspektívou“ – teda analyzovať jej základné príčiny a premieňať núdzové situácie na príležitosti.
V súvislosti s ozbrojenými konfliktmi a „treťou svetovou vojnou vedenou po častiach“, o ktorej často hovoril pápež František, arcibiskup vyzval na rozvoj „teológie mieru“, ktorá presahuje samotnú absenciu vojny a zameriava sa na budovanie spravodlivých vzťahov medzi ľuďmi.
Tajomník pre vzťahy so štátmi zdôraznil, že medzináboženský dialóg zostáva kľúčovou oblasťou pápežskej diplomacie, rovnako ako podpora multilateralizmu – nie ako ideológie, ale ako presvedčenia, že „globálnym výzvam, od pandémie po klimatickú krízu, nemožno čeliť osamote“.
Zdroj: VaticanNews, anglická redakcia, redakčne upravené
Poznámka: Pracovný preklad z pôvodného talianskeho článku.
