Vatikán 9. októbra (TK KBS) Dnes bola zverejnená prvá apoštolská exhortácia Roberta Francisa Prevosta, dielo, ktoré začal písať pápež František na tému služby chudobným, v ktorých tvárach nachádzame „utrpenie nevinných“. Pápež odsudzuje ekonomiku, ktorá zabíja, nespravodlivosť, násilie páchané na ženách, podvýživu, krízový stav v oblasti vzdelávania. Lev XIV. prijíma Bergogliov apel ohľadom migrantov a veriacich žiada, aby nechali zaznieť „hlas, ktorý [tieto javy] odsudzuje“, pretože „štruktúry nespravodlivosti musia byť zničené silou dobra“.

Dilexi te, „miloval som ťa“. Kristova láska, ktorá sa stelesňuje v láske k chudobným, chápaná ako starostlivosť o chorých; zápas proti otroctvu; obrana žien, ktoré trpia vylúčením a násilím; právo na vzdelanie; sprevádzanie migrantov; almužna, ktorá „je obnovením spravodlivosti, nie gestom paternalizmu“; spravodlivosť, ktorej nedostatok je „koreňom všetkého sociálneho zla“. Svätý Otec Lev XIV. podpísal svoju prvú apoštolskú exhortáciu Dilexi te, dokument obsahujúci 121 bodov, ktorý vychádza z evanjelia Božieho Syna, ktorý sa stal chudobným od svojho príchodu na svet, text, ktorý zhŕňa učenie Cirkvi o chudobných za posledných sto päťdesiat rokov. „Skutočná studnica poučení“.

Prezentácia exhortácie vo Vatikáne

Zdroj: VaticanNews

V stopách predchodcov

Augustiniánsky pápež týmto dokumentom, podpísaným 4. októbra, na sviatok sv. Františka z Assiského, ktorého názov je prevzatý z Knihy Zjavenia (Zjv 3, 9), nadväzuje na svojich predchodcov: Jána XXIII. s výzvou k bohatým krajinám v Mater et Magistra, aby nezostali ľahostajné voči krajinám utláčaným hladom a biedou (83); Pavla VI. s Populorum progressio a vystúpením v OSN „ako advokát chudobných národov“; Jána Pavla II., ktorý doktrinálne upevnil „preferenčný vzťah Cirkvi k chudobným“; Benedikta XVI. a Caritas in Veritate s jeho „výraznejšie politickým“ výkladom krízy tretieho tisícročia. A napokon na Františka, ktorý zo starostlivosti „o chudobných“ a „s chudobnými“ urobil jeden z pilierov svojho pontifikátu.

Práca, ktorú začal František a obnovil Lev

Práve pápež František začal v posledných mesiacoch pred svojou smrťou pracovať na apoštolskej exhortácii. Podobne ako v prípade Lumen Fidei Benedikta XVI., ktorú v roku 2013 prevzal Jorge Mario Bergoglio, aj tentoraz je to nástupca, ktorý dokončuje dielo, ktoré predstavuje pokračovanie Dilexit nos, poslednej encykliky argentínskeho pápeža o Srdci Ježišovom. Pretože existuje silné „prepojenie“ medzi láskou k Bohu a láskou k chudobným: prostredníctvom nich nám Boh „má ešte čo povedať“, tvrdí pápež Lev. A pripomína tému „preferenčnej voľby“ pre chudobných, výraz, ktorý vznikol v Latinskej Amerike (16) nie na označenie „exkluzivity alebo diskriminácie voči iným skupinám“, ale „Božieho konania“, ktoré je pohnuté súcitom k slabosti ľudstva.
Na zranenej tvári chudobných vidíme utrpenie nevinných a tým aj utrpenie samotného Krista (9).

„Tváre“ chudoby

V exhortácii Roberta Francisa Prevosta, v ktorej sa analyzujú „tváre“ chudoby, je mnoho podnetov na zamyslenie a mnoho podnetov k činom. Chudoba „tých, ktorí nemajú prostriedky na materiálnu obživu“, „tých, ktorí sú sociálne vylúčení a nemajú prostriedky na to, aby vyjadrili svoju dôstojnosť a schopnosti“; „morálna“, „duchovná“ a „kultúrna“ chudoba; chudoba „tých, ktorí nemajú práva, nemajú priestor, nemajú slobodu“ (9).

Nová chudoba a nedostatok spravodlivosti

Vzhľadom na túto situáciu pápež považuje za „nedostatočné“ úsilie o odstránenie štrukturálnych príčin chudoby v spoločnostiach poznačených „množstvom nerovností“ a vznikom novej chudoby, ktorá je „subtílnejšia a nebezpečnejšia“ (10), a ekonomických pravidiel, ktoré zvýšili bohatstvo, „ale bez spravodlivosti“.
Nedostatok spravodlivosti je koreňom sociálnych problémov (94).

Diktatúra ekonomiky, ktorá zabíja

„Keď sa hovorí, že moderný svet znížil chudobu, meria sa to kritériami iných epoch, ktoré nie sú porovnateľné so súčasnou realitou“, tvrdí Lev XIV. (13). Z tohto hľadiska „víta“ skutočnosť, že „Organizácia Spojených národov stanovila odstránenie chudoby ako jeden z cieľov tisícročia“. Cesta je však dlhá, najmä v dobe, keď naďalej platí „diktatúra ekonomiky, ktorá zabíja“, keď zisky niekoľkých „exponenciálne rastú“, zatiaľ čo zisky väčšiny sú „čoraz vzdialenejšie od blahobytu tejto šťastnej menšiny“ a keď sú rozšírené „ideológie, ktoré obhajujú absolútnu autonómiu trhu a finančné špekulácie“ (92).

Kultúra vylučovania (odmietania), sloboda trhu, pastorácia elít

Všetko toto je znakom toho, že stále pretrváva – „niekedy dobre zamaskovaná“ – kultúra vylučovania (odmietania), ktorá „s ľahostajnosťou toleruje, že milióny ľudí umierajú od hladu alebo prežívajú v podmienkach, ktoré sú pre ľudskú bytosť nedôstojné“ (11). Pápež odsudzuje „pseudovedecké kritériá“, podľa ktorých „sloboda trhu“ prinesie „riešenie“ problému chudoby, ako aj „pastoráciu takzvaných elít“, podľa ktorej „namiesto toho, aby sme strácali čas s chudobnými, je lepšie starať sa o bohatých, mocných a profesionálov“ (114).
V skutočnosti nie sú ľudské práva pre všetkých rovnaké (94).

Zmeniť mentalitu

Pápež teda vyzýva k „premene myslenia“, predovšetkým k oslobodeniu sa od „ilúzie šťastia, ktoré pramení z pohodlného života“. To vedie mnoho ľudí k pohľadu na existenciu založenému na bohatstve a úspechu „za každú cenu“, aj na úkor druhých a prostredníctvom „nespravodlivých politicko-ekonomických systémov“ (11).
Dôstojnosť každého človeka musí byť rešpektovaná teraz, nie zajtra (92).

V každom odmietnutom migrantovi je Kristus, ktorý klope

Lev XIV. venuje veľký priestor téme migrácie. Jeho slová dopĺňa obraz malého Alana Kurdiho, trojročného sýrskeho chlapca, ktorý sa v roku 2015 stal symbolom európskej migračnej krízy vďaka fotografii jeho bezvládneho tela na pláži. „Bohužiaľ, okrem krátkodobého dojatia sa podobné udalosti stávajú čoraz viac irelevantnými ako marginálne správy“ (11), konštatuje pápež. 
Zároveň pripomína činnosť Cirkvi vo svete v prospech tých, ktorí sú nútení opustiť svoju vlasť, prejavujúcu sa centrách prijatia, v misiách na hraniciach, úsilí Caritas Internationalis a ďalších inštitúcií (75).

Cirkev ako matka kráča s tými, ktorí kráčajú. Tam, kde svet vidí hrozby, ona vidí deti; tam, kde sa stavajú múry, ona stavia mosty. Vie, že jej hlásanie evanjelia je dôveryhodné len vtedy, keď sa prejavuje v gestách blízkosti a prijatia. A vie, že v každom odmietnutom migrantovi je to sám Kristus, ktorý klope na dvere spoločenstva (75).

V súvislosti s migráciou Robert Prevost preberá slávne „štyri slovesá“ pápeža Františka: „Prijímať, chrániť, podporovať a integrovať“. A od pápeža Františka preberá aj definíciu chudobných nielen ako objektu nášho súcitu, ale ako „učiteľov evanjelia“. 

Služba chudobným nie je gestom „zhora nadol“, ale stretnutím medzi rovnými... Cirkev teda, keď sa skláňa, aby sa starala o chudobných, zaujíma svoju najvyššie miesto (79).

Ženy, ktoré sú obeťami násilia a vylúčenia

Petrov Nástupca sa potom zameriava na súčasnosť, ktorá je poznačená tisíckami ľudí, ktorí každý deň umierajú „z dôvodov súvisiacich s podvýživou“ (12). „Dvojnásobne chudobné“, dodáva, sú „ženy, ktoré trpia vylúčením, týraním a násilím, pretože často majú menej možností brániť svoje práva“ (12).

„Chudobní nie sú náhodou...“

Pápež Lev XIV. sa zamýšľa nad samotnými príčinami chudoby: „Chudobní nie sú náhodou alebo slepým a trpkým osudom. A pre väčšinu z nich chudoba nie je voľbou. Napriek tomu sa stále nájdu ľudia, ktorí to odvážne tvrdia, preukazujúc slepotu a krutosť“, zdôrazňuje (14). „Samozrejme, medzi chudobnými sú aj takí, ktorí nechcú pracovať“, ale je tu aj veľa mužov a žien, ktorí možno zbierajú kartóny od rána do večera len preto, aby „prežili“, a nie preto, aby „zlepšili“ svoj život. Stručne povedané, v jednom z kľúčových bodov Dilexi te sa píše, že nemožno tvrdiť, „že väčšina chudobných je chudobná, pretože si nezískala zásluhy, podľa falošnej predstavy o meritokracii, kde sa zdá, že zásluhy majú len tí, ktorí v živote dosiahli úspech“ (15).

Ideológie a politické orientácie

Niekedy, ako poznamenáva pápež Lev, sú to samotní kresťania, ktorí sa nechajú „nakaziť postojmi poznačenými svetskými ideológiami alebo politickými a ekonomickými orientáciami, ktoré vedú k nespravodlivým generalizáciám a zavádzajúcim záverom“.

Niektorí naďalej tvrdia: „Našou úlohou je modliť sa a učiť pravú doktrínu“. Ale tým, že oddeľujú tento náboženský aspekt od integrálnej podpory, dodávajú, že o nich by sa mala starať iba vláda, alebo že by bolo lepšie nechať ich v biede a radšej ich naučiť pracovať (114).

Almužna, ktorou často pohŕdajú

Symptómom tejto mentality je skutočnosť, že prejavy lásky sú niekedy „pohŕdané alebo vysmievané, ako keby išlo o fixáciu niektorých a nie o pálčivé jadro cirkevného poslania“ (15). Pápež sa dlho zameriava na almužnu, ktorá sa praktizuje zriedka a často sa ňou pohŕda (115).

Ako kresťania sa nemôžeme vzdať almužny. Je to gesto, ktoré možno vykonať rôznymi spôsobmi a ktoré sa môžeme pokúsiť vykonať čo najefektívnejšie, ale musíme ho vykonať. A vždy bude lepšie niečo urobiť, ako neurobiť nič. V každom prípade to zasiahne naše srdce.

Nebude to riešením chudoby vo svete, ktoré treba hľadať s inteligenciou, vytrvalosťou a sociálnym angažovaním. Ale musíme sa cvičiť v almužne, aby sme sa dotkli trpiaceho tela chudobných (119).

Ľahostajnosť zo strany kresťanov

V tom istom duchu pápež poukazuje na „nedostatok alebo dokonca absenciu angažovanosti” v oblasti ochrany a podpory najviac znevýhodnených v niektorých kresťanských skupinách (112). Ak cirkevná komunita nespolupracuje na začlenení všetkých, varuje, „riskuje aj rozpad, hoci hovorí o sociálnych témach alebo kritizuje vlády. Ľahko skončí zaplavená duchovnou svetskosťou, zakrytou náboženskými praktikami, neplodnými stretnutiami alebo prázdnymi rečami“ (113).

Je potrebné bez okolkov konštatovať, že medzi našou vierou a chudobnými existuje neoddeliteľné puto (36).

Svedectvo svätých, blahoslavených a rehoľných rádov

Proti tomuto postoju ľahostajnosti stojí svet svätých, blahoslavených a misionárov, ktorí v priebehu storočí stelesňovali obraz „chudobnej Cirkvi pre chudobných“ (35). Od Františka Assiského a jeho gesta objatia malomocného (7) po Matku Terezu, univerzálnu ikonu lásky venovanej umierajúcim v Indii „s nežnosťou, ktorá bola modlitbou“ (77). A ešte svätý Vavrinec, svätý Justín, svätý Ambróz, svätý Ján Zlatoústy, jeho svätý Augustín, ktorý tvrdil: „Kto hovorí, že miluje Boha, a nemá súcit s núdznymi, klame“ (45).

Pápež Lev spomína aj na prácu kamilliánov pre chorých (49), ženských kongregácií v nemocniciach a ošetrovateľských domovoch (51). Spomína na prijatie vdov, opustených detí, pútnikov a žobrákov v benediktínskych kláštoroch (55). Spomína aj františkánov, dominikánov, karmelitánov, augustiniánov, ktorí začali „evanjeliovú revolúciu“ prostredníctvom „jednoduchého a chudobného životného štýlu“ (63), spolu s trinitármi a mercedármi, ktorí bojovali za oslobodenie väzňov a vyjadrili lásku „Boha, ktorý oslobodzuje nielen od duchovného otroctva, ale aj od konkrétneho útlaku“ (60).

Tradícia týchto rádov neskončila. Naopak, inšpirovala nové formy činnosti v zápase proti modernému otroctvu: obchodovaniu s ľuďmi, nútenej práci, sexuálnemu vykorisťovaniu, rôznym formám závislosti. Keď sa kresťanská láska stelesňuje, stáva sa oslobodzujúcou (61).

Právo na vzdelanie

Pápež pripomína aj príklad svätého Jozefa Kalazanského, ktorý založil prvú bezplatnú ľudovú školu v Európe (69), aby zdôraznil dôležitosť vzdelávania chudobných: „Nie je to láskavosť, ale povinnosť“.

Deti majú právo na vedomosti ako základnú podmienku uznania ľudskej dôstojnosti (72).

Zápas ľudových hnutí

V exhortácii pápež spomína aj boj proti „ničivým účinkom impéria peňazí“ zo strany ľudových hnutí, vedených vodcami, ktorí sú „často podozriví a dokonca prenasledovaní“ (80). Píše, že „vyzývajú k prekonaniu predstavy o sociálnej politike ako o politike voči chudobným, ale nikdy nie s chudobnými, nikdy nie pre chudobných“ (81).

Hlas, ktorý prebúdza a odsudzuje

Na posledných stranách dokumentu pápež Lev XIV. vyzýva celý Boží ľud, aby „rôznymi spôsobmi nechal zaznieť hlas, ktorý prebúdza, ktorý odsudzuje, ktorý sa vystavuje riziku, že bude pôsobiť hlúpo“.

Štruktúry nespravodlivosti treba rozpoznať a zničiť silou dobra, zmenou mentalít, ale aj s pomocou vied a techniky, prostredníctvom rozvoja účinných politík transformácie spoločnosti (97).

Chudobní nie sú sociálnym problémom, ale stredobodom Cirkvi

Je potrebné, aby „sme sa všetci nechali evanjelizovať chudobnými“, nabáda pápež (102). „Kresťan nemôže považovať chudobných len za sociálny problém: sú rodinnou záležitosťou. Sú našimi“. Preto „vzťah s nimi nemožno zredukovať na činnosť alebo úlohu Cirkvi“ (104).

Chudobní sú v samom centre Cirkvi (111)

Salvatore Cernuzio – Vatikán
Preklad: Stanislav Gábor