Košice 8. septembra (TK KBS) V sobotu 6. septembra 2025 sa v Katedrále sv. Alžbety v Košiciach uskutočnili celodiecézne kňazské rekolekcie pri príležitosti sviatku svätých Košických mučeníkov Marka Križina, Melichara Grodzieckeho a Štefana Pongráca, ktorý sa v kalendári Rímskokatolíckej cirkvi slávi 7. septembra.
Program sa začal pobožnosťou Fatimskej soboty, po ktorej nasledovala slávnostná svätá omša, ktorú celebroval košický arcibiskup metropolita Mons. Bernard Bober spolu s pomocným biskupom Mons. Markom Forgáčom a kňazmi arcidiecézy.
Celodiecézne kňazské rekolekcie boli venované aj spomienke na návštevu sv. Jána Pavla II. pred tridsiatimi rokmi. Pripomenul to vo svojom príhovore aj arcibiskup Bernard Bober:
„Presne 2. júla 1995 odovzdal pápež košickému biskupovi Alojzovi Tkáčovi pálium, povýšil tak Košice na arcibiskupstvo a zriadil tu sídlo metropolie – novej východnej cirkevnej provincie. Našich mučeníkov vyzdvihol svätý pápež ako žiarivý príklad vernosti Kristovi a kňazskému poslaniu. A motivoval aj nás k odvážnemu svedectvu a veľkodušnej službe Cirkvi,“ uviedol.
Pápež podľa jeho slov „poukázal na nezmyselnosť násilia, ktoré ničí slobodu svedomia a nerešpektuje ľudskú dôstojnosť. Vyzdvihol fenomém katolíckej viery, ktorá spája národy a národnosti, zjednocuje v boji za slobodu a vracia pokoj. Zároveň nás povzbudzoval, aby sme sa aj my stali ohlasovateľmi pravdy v každej situácii“.
Pri všetkých svätých omšiach sa 6. septembra v Dóme sv. Alžbety sa pripomínalo aj výročie konsekrácie katedrály, ktoré sa vzťahuje k jej veľkej prestavbe na konci 19. storočia. Konsekrácia novo zrekonštruovaného dómu, ktorú vykonal jágerský arcibiskup Jozef Samassa, sa uskutočnila 6. septembra 1896.
Pútnici mohli v tento deň, pri príležitosti výročia konsekrácie, za obvyklých podmienok získať plnomocné odpustky.
-
PLNÉ ZNENIE homílie arcibiskupa Bobera
Drahý brat v biskupskej službe – biskup Marek, bratia kňazi a diakoni, milé rehoľné sestry, seminaristi, drahí bratia a sestry v Kristovi!
Je veľmi dôležité udržiavať svoju pamäť živú. Je dobré spomínať hlavne na pekné veci a čerpať z nich povzbudenie do ďalších dní. Dnes si pripomíname výročie posvätenia tohto katedrálneho chrámu po generálnej obnove v roku 1896. Musela to byť iste veľká slávnosť s dosahom na celú vtedajšiu monarchiu. Nikto z nás však pri spomínanej slávnosti nebol osobne prítomný, a preto sa dnes pri spomínaní spoliehame iba na historické záznamy. Ja si však ešte živo pamätám na slávnosť konsekrácie tohto nového mohutného pevného oltára. Bolo to 26. februára 1994. Bola to tiež veľkolepá udalosť, z ktorej profitujeme prakticky dodnes.
Kamene, hoci sú posvätené, nie sú živé a ani nemajú nekonečnú trvácnosť. A preto sa Bohu zapáčilo prebývať v ľudskom srdci pri nesmrteľnej duši. Apoštol Pavol nám pripomína: Vy ste Božia stavba! (1 Kor 3, 9) A apoštol Peter dodáva: A preto sa dajte vbudovať aj vy ako živé kamene do duchovného domu, do svätého kňazstva, aby ste prinášali duchovné obety, príjemné Bohu skrze Ježiša Krista. (1 Pt 2, 5)
Vidíme, že viac ako chrámový kameň dokáže Boha osláviť úprimné, milujúce a pokorné ľudské srdce. A dnes si my kňazi v službách Košickej arcidiecézy pripomíname naraz až tri takéto ľudské a kňazské srdcia. Výročie mučenia a smrti našich troch hrdinských kňazov – Košických mučeníkov – si vyslúžilo pre nás v Košiciach vysoký stupeň dôležitosti, lebo má priamy dosah na formáciu našich kňazských postojov, odovzdanosti a vernosti v službe. My žijeme z ich obety dodnes. Oni napĺňajú aj tento chrám silou svojej viery, odvahy a svedectva. Dávajú život tejto katedrále i celej arcidiecéze. A tak sa už niekoľko desaťročí stretávame začiatkom septembra na našich kňazských rekolekciách a z vďačnosti slávime Eucharistiu na ich pamiatku.
Čím som starší, tým viac začínam spomínať na mladšie roky. A veru, počas totality som sa aj ja niekedy cítil podobne ako košickí katolícki kňazi počas protihabsburských povstaní. Už vtedy sme sa porovnávali s Košickými mučeníkmi a hovorili sme si: Čo sú naše starosti v porovnaní s ich utrpením! Iste, aj ja som sa občas v duchu posťažoval, že som zo strany režimu obmedzovaný, sledovaný, vytláčaný na okraj a vysmievaný. A nebolo to iba raz čo som sa cítil bezmocný. Vybaviť len také povolenie na opravu kostola, to bolo doslova umenie diplomacie. Iste, aj my sme sa vo svojej dobe, podobne ako vy mladší teraz – cítili aj nepochopení, nedocenení, frustrovaní a sklamaní. Ale – čo bolo zaujímavé, nikdy sme neboli osamelí. Partia blízkych kňazov v susedných farnostiach vždy podržala, doplnila energiu, duchovný život i spoločenské vyžitie. Čím to je, že sme teraz viac osamelí? Sú to sociálne siete, životný štýl alebo tvrdý nadutý individualizmus, ktorý bráni človeku nadľahčiť situáciu a urobiť si žart aj zo seba samého?
Mám taký pocit, že príliš veľa času venujeme presvedčeniu o svojej dôležitosti. Tak nám unikajú pomedzi prsty tie každodenné malé, ale dôležité veci, z ktorých sa už nevieme tešiť. Bola by veľká škoda, keby nás prestala napĺňať spokojnosť a radosť zo služby človeku, z vysluhovania sviatostí a modlitby. Nanovo objavme záľubu v empatii, dobrom slove i v tom, že sa vieme rozprávať s našimi farníkmi, máme pre nich čas a žijeme s ich starosťami i radosťami. A tešme sa, že sa niekedy môžeme pripodobniť Ježišovi v jeho kríži, lebo iba takto nás raz aj oslávi, podobne ako to urobil aj v prípade Košických mučeníkov.
Milí bratia kňazi! Naše dnešné stretnutie je tiež pripomienkou vzácnej a veľkej návštevy, keď sme pred 30-timi rokmi v Košiciach privítali veľkého pútnika nádeje, dnes už svätého pápeža Jána Pavla II. Prvým a najvyšším dôvodom jeho cesty na Slovensko bolo svätorečenie Košických mučeníkov – Marka Križina, Melichara Grodeckého a Štefana Pongráca. To bol hlavný dôvod celej návštevy. Vtedy, presne 2. júla 1995 odovzdal pápež košickému biskupovi Alojzovi Tkáčovi pálium, povýšil tak Košice na arcibiskupstvo a zriadil tu sídlo metropolie – novej východnej cirkevnej provincie.
Našich mučeníkov vyzdvihol svätý pápež ako žiarivý príklad vernosti Kristovi a kňazskému poslaniu. A motivoval aj nás k odvážnemu svedectvu a veľkodušnej službe Cirkvi.
Pápež poukázal na nezmyselnosť násilia, ktoré ničí slobodu svedomia a nerešpektuje ľudskú dôstojnosť. Vyzdvihol fenomém katolíckej viery, ktorá spája národy a národnosti, zjednocuje v boji za slobodu a vracia pokoj. Zároveň nás povzbudzoval, aby sme sa aj my stali ohlasovateľmi pravdy v každej situácii.
Milí bratia! Toto sú výročia, ktoré si dnes pripomíname. Skúsenosti z minulosti nám totiž hovoria, že nie dosiahnuté pohodlie a komfort, ale vychádzanie k iným, spoločné projekty a snaženia, obeta jeden za druhého a vernosť Bohu i duchovnej rodine Cirkvi sú momenty života, na ktoré sa bude spomínať a bude z nich hodno žiť i v budúcnosti. Všetko individuálne a sebecké zapadne prachom.
Nepochybujme o svojom rozhodnutí pre kňazstvo. Otvorme svoje srdce a zohrejme ho v Božom svetle. Učme sa a zdokonaľujme sa v prejavoch ľudskosti a sami dávajme zo seba to najlepšie. Buďme viac otvorení pre obetu a službu, za ktorú vám aj teraz zo srdca ďakujem! Vážme si každý, hoci aj malý prejav záujmu zo strany druhých a pamätajme na cieľ našej cesty, lebo čas je krátky a všetko naviac je Božia milosť.
Lebo, pokým na svojom telefóne stále vidíš, že ti volá tvoja mama alebo tvoj otec, je to milosť a požehnanie. Keď sa ti ešte ozve, alebo ti napíše tvoj súrodenec, je to požehnanie. Keď ti priateľ zavolá, len aby zistil ako sa máš, je to požehnanie.
Pokým sa za teba niekto modlí a myslí na teba, je to požehnanie. No príde deň, keď sa to už nestane, pamätaj na to! A vtedy si spomeň, že na teba ešte pamätá Boh – ten, ktorý pri tebe vždy stál, a to aj vtedy, keď si si to vôbec neuvedomoval.
Drahí bratia a sestry! Buďte trpezliví s nami kňazmi a modlite sa za nás, aby sme sa podľa príkladu našich Košických mučeníkov stali živými kameňmi v Božej stavbe, stabilnej a krásnej, vytvorenej z úprimných, pokorných a milujúcich sŕdc. Amen.
-
TK KBS informoval Jaroslav Fabian
