Vatikán 4. septembra (VaticanNews) Nech je rešpektovaná povinnosť chrániť civilné obyvateľstvo, „nie“ násilnému presídľovaniu obyvateľstva. Píše Andrea Tornielli, edičný riaditeľ Vatikánskych médií.
Izraelsko-palestínsky konflikt je odjakživa zdrojom diskusií a polarizácie. Prebiehajúci konflikt v Gaze a polemiky, ktoré ho sprevádzajú, ešte viac vyhrotili tento jav, ak to vôbec bolo možné. Ostré polarizácie, niekedy až extrémne, prechádzajú veľkou časťou občianskej spoločnosti v mnohých krajinách sveta. Ako vždy, nechýbajú ani manipulácie, zjednodušenia a aproximácie, ktoré v tomto zložitom kontexte môžu zavádzať a škodiť. Tento fenomén nachádzame v používanom jazyku, v extrémne emocionálnom prístupe, v neschopnosti počúvať druhého.
Po hrôze toho, čo sa stalo pred dvoma rokmi, útok Hamasu, ktorý zostáva neľudským teroristickým činom, ktorý treba bezvýhradne odsúdiť, nasledovala predvídateľná izraelská reakcia. Neprimeraná reakcia, ktorá prekročila všetky eticky prijateľné hranice, ako uznávajú nielen mnohé medzinárodné orgány, ale aj mnohé hlasy vnútri samotného Izraela a vo všeobecnosti v židovskom svete.
Ak analyzujeme vojnu, ktorá vypukla v Gaze, a zohľadníme pritom situáciu v ostatných častiach Palestíny, v oblasti, ktorá sa kedysi nazývala Západný breh, nemôžeme sa ubrániť dojmu, že okrem reakcie na masaker zo 7. októbra existujú aj iné ciele. Rozširovanie osád, neustále a nepotrestané útoky osadníkov, verejné vyhlásenia niektorých ministrov izraelskej vlády, ktorí si želajú koniec palestínskej samosprávy, anexiu všetkých území a deportáciu Palestínčanov, nás v skutočnosti vedú k myšlienke, že cieľom je oveľa viac ako len eliminácia Hamasu alebo zaručenie bezpečnosti štátu Izrael. V týchto dňoch sa v správach objavila informácia o schválení novej osady v oblasti E1, ktorá prakticky rozdeľuje toto územie na dve časti, ako aj hrozba anexie oblasti C palestínskych území, ktorá je však už pod plnou kontrolou Izraela, bez toho, aby bola formálne anektovaná.
V tejto čoraz napätejšej situácii sa postupne, najskôr nenápadne a teraz čoraz otvorenejšie, zverejňujú „plány“ na „nový Blízky východ“, akýsi nový poriadok, v ktorom však zdá sa nie je miesto pre palestínsky ľud. Posledným z nich je plán navrhovaný na budúci rozvoj Gazy, o ktorom sa v týchto dňoch hovorí. Plán, ktorý počíta s výstavbou „inteligentných“ miest a luxusných rezortov. Prirodzene, počíta sa s tým, čo sa výstižne nazýva „dobrovoľná evakuácia“ Palestínčanov. Tí, ak budú chcieť, sa jedného dňa budú môcť vrátiť. A pre tých, ktorí nechcú odísť, sa plánujú „špeciálne zóny“… Je to plán, ktorý hovorí sám za seba. Mohli by sme si myslieť, že ide o sci-fi príbeh, o dej fantasy filmu. Naopak je to, zdá sa, smutná pravda.
Je smutné konštatovať slabosť medzinárodného spoločenstva a multilaterálnych organizácií, ktoré nie sú schopné zastaviť tento vývoj, ku ktorému sa pridáva úmyselné ignorovanie akýchkoľvek medzinárodných dohôd, dodržiavanie pravidiel a morálneho správania. Jediným jazykom zostáva jazyk sily, ešte skôr v slovách ako vo vojenských akciách.
Cirkev nemá zbrane a nemá moc niečo vynútiť. Jej jedinou zbraňou je modlitba a sila evanjelia, ktorá nás však núti vysloviť jasné slovo pravdy o človeku a o živote vo svete. Nemožno budovať budúcnosť založenú na sile, na nedostatku úcty k životu človeka, na jeho túžbe po dôstojnej a bezpečnej existencii. Prajeme si to pre Izraelčanov – a s presvedčením to opakujeme – a naďalej žiadame okamžité prepustenie všetkých rukojemníkov, ktorí sú stále uväznení v tuneloch v Gaze, ako to vo svojich výzvach urobili najprv pápež František a potom pápež Lev. To isté si želáme aj pre Palestínčanov. Žiadame, aby sa s rukojemníkmi zaobchádzalo dôstojne a ľudsky a aby sa zároveň dôstojne a humánne zaobchádzalo aj s Palestínčanmi v Gaze. Dúfame, že v každej časti Pásma budú vytvorené no combat zone, skutočné bezpečné zóny pod medzinárodnou ochranou, kde budú môcť byť prijatí chorí, slabí a bezbranní civilisti.
„Dobrovoľné evakuácie“, teda nútené presídľovanie; totálna deštrukcia; umieranie bez konca; bombardované nemocnice; každodenné zabíjanie ľudí čakajúcich v radoch na kúsok chleba; blokovanie akejkoľvek jasnej politickej perspektívy, ktorá by palestínskemu ľudu poskytla dôstojnosť a domov vo vlastnej krajine, nikdy nemôžu vytvoriť budúcnosť rovnováhy na Blízkom východe. To, čo sa deje, je, žiaľ, odsúdené na vytvorenie ďalšej generácie nenávistníkov, a hrozí, že bude predzvesťou ďalšej vlny násilia.
Isté návrhy rozvoja, ktoré Palestínčanom vnucujú budúcnosť, o ktorej sa rozhodlo za nich a možno aj o nich, alebo ešte horšie proti nim, sú len ďalším dôkazom arogancie a slepoty. Budúcnosť Palestínčanov môže a musí byť rozhodnutá len spolu s nimi, nikdy bez nich.
Cirkev sa bude, tak ako to už robí, aj naďalej skláňať k ranám všetkých. Bude naďalej podávať ruku každému, kto chce spolupracovať na vytváraní alternatívnych podmienok pre život a dôstojnosť. Bude mať vždy otvorené dvere pre tých, ktorí sa nevzdávajú logike nenávisti a vojny, ale hľadajú schodné cesty k dosiahnutiu mieru. Svätá stolica už niekoľko rokov formálne uznáva Palestínsky štát a nemôžeme mlčať tvárou v tvár tomu, čo sa deje. Ešte raz si osvojujeme slová Leva XIV. a žiadame, aby sa zastavilo barbarstvo vojny, aby sa dosiahlo mierové riešenie konfliktu, aby sa dodržiavalo humanitárne právo, aby sa rešpektovala povinnosť chrániť civilné obyvateľstvo, aby bolo zakázané kolektívne trestanie, nevyberavé použitie sily a nútené presídľovanie obyvateľstva.
Preklad: Zuzana Klimanová
