Vatikán 31. augusta (VaticanNews) Pri poludňajšej modlitbe na Námestí sv. Petra pápež pripomenul, že Ježiš nás volá k slobode, ktorá sa rodí z pokory – z toho, keď prestaneme hľadieť len na seba a naučíme sa slúžiť. Cirkev má byť podľa jeho slov školou pokory, kde je každý vítaný a kde môže Kristus formovať naše srdcia.
Drahí bratia a sestry, požehnanú nedeľu!
Spoločné stolovanie, najmä v dňoch odpočinku a slávnosti, je v každej kultúre znakom pokoja a spoločenstva. V dnešnom evanjeliu (Lk 14, 1.7-14) je Ježiš pozvaný na obed k jednému z popredných farizejov. Mať hostí rozširuje priestor srdca a byť hosťom si vyžaduje pokoru vstúpiť do sveta druhého. Kultúra stretnutia sa živí práve takýmito gestami, ktoré približujú.
Stretnúť sa však nie je vždy ľahké. Evanjelista poznamenáva, že stolujúci „pozorovali“ Ježiša a vo všeobecnosti naňho najprísnejší vykladači tradície hľadeli podozrievavo. Napriek tomu sa stretnutie uskutočňuje, pretože Ježiš sa skutočne približuje, nezostáva mimo situácie. On sa stáva naozajstným hosťom – s úctou a opravdivosťou. Zriekne sa tých zdvorilostí, ktoré sú iba formalitami, aby sa nevyhlo vzájomnému zapojeniu. A tak vo svojom vlastnom štýle, podobenstvom opisuje to, čo vidí, a pozýva tých, čo ho pozorujú, aby sa zamysleli. Všimol si totiž, že je tu akási horúčkovitá snaha obsadiť prvé miesta. To sa deje aj dnes – nie v rodine, ale tam, kde záleží na tom, aby sme „boli viditeľní“. Vtedy sa spoločné bytie mení na súťaž.
Sestry a bratia, sadnúť si spolu k eucharistickému stolu v deň Pána znamená aj pre nás nechať Ježiša prehovoriť. On sa ochotne stáva naším hosťom a môže nám opísať, ako nás vidí. Je veľmi dôležité vidieť sa jeho pohľadom: znovu si uvedomiť, ako často redukujeme život na preteky, ako sa dokážeme znepokojiť len preto, aby sme získali nejaké uznanie, a ako sa zbytočne porovnávame jeden s druhým. Zastaviť sa, zamyslieť sa, dať sa vyrušiť Božím slovom, ktoré spochybňuje priority zamestnávajúce naše srdce – to je skúsenosť slobody. Ježiš nás volá k slobode.
V evanjeliu sa používa slovo „pokora“, aby sa opísala plná podoba slobody (porov. Lk 14, 11). Pokora je totiž slobodou od samého seba. Rodí sa vtedy, keď Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť naozaj uchvátia náš záujem a my si môžeme dovoliť hľadieť ďaleko – nie na špičky vlastných nôh, ale do diaľky! Kto sa povyšuje, vo všeobecnosti sa zdá, akoby nenašiel nič zaujímavejšie než seba samého, a v hĺbke duše je veľmi neistý. Ale kto pochopil, že je nesmierne vzácny v Božích očiach, kto hlboko cíti, že je Božím synom či dcérou, ten má väčšie veci, z ktorých sa môže radovať, a má dôstojnosť, ktorá sama od seba žiari. Tá vystupuje do popredia, je na prvom mieste, bez námahy a bez vypočítavosti – vtedy, keď sa nenaučíme využívať situácie, ale slúžiť.
Drahí priatelia, prosme dnes, aby bola Cirkev pre všetkých školou pokory, teda tým domom, kde je každý vždy vítaný, kde si netreba vydobýjať miesta, kde môže Ježiš opäť prehovoriť a vychovávať nás k svojej pokore, k svojej slobode. Panna Mária, ktorú teraz prosíme o príhovor, je naozaj Matkou tohto domu.
Preklad Martin Jarábek
