Vatikán 20. augusta (VaticanNews) Pápež Lev XIV. počas stredajšej katechézy pripomenul, že skutočné odpustenie nečaká na ľútosť, ale ponúka sa ako prvé, ako dar lásky „do krajnosti“. V geste Ježiša, ktorý počas poslednej večere podáva sústo aj tomu, kto ho zrádza, Cirkev rozpoznáva tvár nádeje a cestu, ktorá otvára budúcnosť bez hnevu a nenávisti.

Zdroj: VaticanNews

CYKLUS KATECHÉZ – JUBILEUM 2025

JEŽIŠ KRISTUS NAŠA NÁDEJ
III. Veľká noc Ježiša
3. Odpustenie. „Miloval ich do krajnosti“ (Jn 13, 2)
(streda, 20. augusta 2025)

Čítanie: Jn 13, 1 – 5

Pred veľkonočnými sviatkami Ježiš, vediac, že nadišla jeho hodina prejsť z tohto sveta k Otcovi, keď miloval svojich, čo boli na svete, miloval ich do krajnosti. Pri večeri, keď diabol už vložil do srdca Judášovi, synovi Šimona Iškariotského, úmysel zradiť ho, Ježiš, vedomý si toho, že mu Otec dal všetko do rúk a že od Boha vyšiel a k Bohu odchádza, vstal od stola, zložil si odev, vzal zásteru a opásal sa ňou. Potom nalial vodu do umývadla a začal učeníkom umývať nohy a utierať zásterou, ktorou bol opásaný.

Drahí bratia a sestry,

dnes sa zastavíme pri jednom z najohromujúcejších a najjasnejších gest evanjelia: pri okamihu, keď Ježiš počas poslednej večere podáva sústo tomu, ktorý sa ho chystá zradiť. Nie je to len gesto zdieľania, je to oveľa viac: je to posledný pokus lásky nevzdať sa.

Svätý Ján so svojou hlbokou duchovnou citlivosťou opisuje túto chvíľu takto: „Počas večere, keď diabol už vložil do srdca Judášovi, synovi Šimona Iškariotského, úmysel zradiť ho […] Ježiš, vediac, že nadišla jeho hodina […] miloval ich do krajnosti“ (Jn 13, 1-2). Milovať do krajnosti – to je kľúč k pochopeniu Kristovho srdca. Láska, ktorá sa nezastaví pred odmietnutím, sklamaním, ba ani pred nevďakom.

Ježiš pozná svoju hodinu, ale nepodlieha jej: prijíma ju. On je ten, kto rozpoznáva okamih, keď jeho láska musí prejsť cez najbolestnejšiu ranu – zradu. A namiesto toho, aby sa stiahol, obvinil alebo bránil… pokračuje v láske: umýva nohy, namáča chlieb a podáva ho.

„Je to ten, komu namočím sústo a podám mu ho“ (Jn 13, 26). Týmto jednoduchým a pokorným gestom Ježiš posúva svoju lásku ešte ďalej. Nie preto, že by nevedel, čo sa deje, ale práve preto, že to vidí jasne. Pochopil, že slobodu druhého, aj keď zablúdi v zle, môže ešte zasiahnuť svetlo mierneho gesta. Lebo vie, že skutočné odpustenie nečaká na ľútosť, ale ponúka sa ako prvé, ako bezplatný dar, ešte predtým, než je prijaté.

Judáš, žiaľ, nechápe. Po súste – hovorí evanjelium – „Satan vošiel do neho“ (v. 27). Tento okamih nás zasiahne: akoby sa zlo, ktoré bolo dovtedy skryté, prejavilo práve po tom, čo láska ukázala svoju bezbrannú tvár. A práve preto, bratia a sestry, to sústo je našou spásou: lebo nám hovorí, že Boh robí všetko – naozaj všetko –, aby nás dosiahol, aj v hodine, keď ho my odmietame.

Tu sa odpustenie odhaľuje v celej svojej sile a ukazuje konkrétnu tvár nádeje. Nie je to zabudnutie ani slabosť. Je to schopnosť nechať druhého slobodného, hoci ho milujeme do krajnosti. Ježišova láska nepopiera pravdu bolesti, ale nedovolí, aby zlo malo posledné slovo. Toto je tajomstvo, ktoré Ježiš uskutočňuje pre nás a na ktorom sa aj my máme niekedy podieľať.

Koľko vzťahov sa rozpadá, koľko príbehov sa komplikuje, koľko nevypovedaných slov zostáva visieť vo vzduchu. A predsa evanjelium ukazuje, že vždy existuje spôsob, ako pokračovať v láske, aj keď sa zdá, že všetko je nenávratne stratené. Odpustiť neznamená poprieť zlo, ale zabrániť mu, aby plodilo ďalšie zlo. Nie je to tvrdenie, že sa nič nestalo, ale urobiť všetko preto, aby o budúcnosti nerozhodoval hnev.

Keď Judáš odchádza z miestnosti, „bola noc“ (v. 30). Ale hneď nato Ježiš hovorí: „Teraz je oslávený Syn človeka“ (v. 31). Noc je stále tam, ale svetlo už začalo svietiť. A svieti preto, že Kristus zostáva verný do krajnosti, a tak je jeho láska silnejšia než nenávisť.

Drahí bratia a sestry, aj my prežívame bolestné a ťažké noci. Noci duše, noci sklamania, noci, v ktorých nás niekto zranil alebo zradil. V tých chvíľach je pokušením uzavrieť sa, chrániť sa, vrátiť úder. Ale Pán nám ukazuje skutočnú nádej, že vždy existuje iná cesta. Učí nás, že aj tomu, kto sa od nás odvracia, môžeme podať sústo. Že môžeme odpovedať mlčaním dôvery. A že môžeme kráčať ďalej s dôstojnosťou, bez toho, aby sme sa vzdali lásky.

Prosme dnes o milosť, aby sme vedieli odpúšťať, aj keď sa necítime pochopení, aj keď sa cítime opustení. Lebo práve v tých chvíľach môže láska dosiahnuť svoj vrchol. Ako nás učí Ježiš, milovať znamená nechať druhého slobodného – aj aby zradil – a nikdy neprestať veriť, že aj táto sloboda, zranená a zblúdená, môže byť vytrhnutá zo lži temnôt a navrátená k svetlu dobra.

Keď svetlo odpustenia prenikne cez najhlbšie praskliny srdca, chápeme, že nikdy nie je zbytočné. Aj keď ho druhý neprijme, aj keď sa zdá márne, odpustenie oslobodzuje toho, kto ho dáva: uvoľňuje z hnevu, vracia pokoj a znovu nás dáva nám samým.

Ježiš prostým gestom podaného chleba ukazuje, že každá zrada sa môže stať príležitosťou na spásu, ak je prijatá ako priestor pre väčšiu lásku. Nepodlieha zlu, ale víťazí nad ním dobrom, čím mu bráni uhasiť to, čo je v nás najpravdivejšie: schopnosť milovať.

Preklad Martin Jarábek