Vatikán 8. augusta (VaticanNews) Od roku 1997 žijú benediktínske mníšky vo švédskom kláštore Heliga Hjärtas, ktorý vznikol z komunity evanjelických sestier. Sestry sa považujú za duchovné útočisko v sekularizovanom prostredí – pre hľadajúcich, vyčerpaných a pre všetkých, ktorí túžia byť blízko Bohu.
„Chceli by sme priniesť Ježiša svetu ako Panna Mária.“ Táto veta sestry Kathariny, predstavenej benediktínskeho kláštora v Ombergu na juhu Švédska, vystihuje, čo poháňa ich komunitu: život v nasledovaní Krista, poznačený tichom, pohostinnosťou a hlbokým duchovným zakorenením. Kláštor nie je historickou inštitúciou, ale relatívne mladým miestom s osobitým príbehom.
Jeho začiatky siahajú ku komunite evanjelických sestier „Marientöchter“, švédskej nadácii. V 80. rokoch sa niektoré sestry začali intenzívnejšie zaoberať mníšskou tradíciou. „Čím hlbšie sme sa do toho ponárali, tým jasnejšie nám bolo: toto sú naše korene,“ povedala sestra Katharina. V roku 1988 komunita ako celok vstúpila do Katolíckej cirkvi – bol to proces, ktorý podľa nej trval takmer desať rokov. „Chceli sme žiť v zmierení a láske. Nemalo dôjsť k žiadnym rozkolom.“
V roku 1997 sa sestry presťahovali do novo vybudovaného kláštora Heliga Hjärtas, keďže dovtedajšie domy sa stali primalými. Zámerne si zvolili benediktínske reguly. „Navštívili sme mnohé kláštory, najmä v Nemecku, aby sme sa učili od ľudí, ktorí už tento spôsob života žijú,“ spomína sestra predstavená. Osobitnú podporu dostali od kláštora neďaleko mesta Gütersloh (arcidiecéza Paderborn) v Nemecku. Tento kontakt pretrváva dodnes.
V kláštore v súčasnosti žije 14 sestier, takmer všetky sú Švédky, s výnimkou jednej poľského pôvodu. Vekové rozpätie je od 40 do 85 rokov. Ich každodenný život sa riadi benediktínskym rytmom modlitby, práce a spoločenstva. „Naším cieľom je hľadať Boha v ľuďoch, vo svete, kdekoľvek sme.“
Kláštor je zároveň miestom pre hostí
Už mnoho rokov sestry spravujú tzv. „Dom ticha“, kde prijímajú jednotlivcov i malé skupiny – často ľudí bez náboženskej príslušnosti, ale s duchovnou túžbou. „Mnohí nevedia, čo vlastne hľadajú, ale tu nájdu niečo, čo sa ich dotkne,“ hovorí sestra Katharina. „Často hovoria, že si sem prídu oddýchnuť a načúvať modlitbe.“
Záujem je veľký – väčší, než sú ich kapacity. K dispozícii je 18 hosťovských izieb, z toho tri v klauzúre – určené pre kňazov alebo rehoľníkov. Kláštor je zámerne malý, aby zostával priestor na osobné rozhovory. „Mnohí z našich hostí pracujú v zdravotníctve alebo školstve, sú vyčerpaní, prázdni. Hovoria: ‚Tu môžeme hovoriť o dôležitých veciach.‘ To je veľký dar.“
Kláštor Heliga Hjärtas si získal meno aj medzi rehoľnými spoločenstvami. Sestry z Dánska, Holandska a iných menších kláštorov zo Škandinávie sem pravidelne prichádzajú na výmenu skúseností. Benediktínske mníšky z Ombergu sú tiež v kontakte s kláštorom Alexanderdorf pri Berlíne – ide o sieť duchovných vzťahov, ktorá siaha ďaleko za hranice Švédska.
Aj keď momentálne nemajú novicku, nádej na nové povolania pretrváva. Mladé ženy prejavujú záujem o rehoľný život. Pre sestru Katharinu je jej úlohou svedčiť – nie veľkými slovami, ale jednoduchým každodenným životom. „Nemusíme robiť veľké veci. Stačí žiť s Kristom a vyžarovať ho svojím životom.“
Mario Galgano – Vatican News
Preklad Martin Jarábek
