Bejrút 4. augusta (TK KBS) Od jednej z najničivejších udalostí v novodobej histórii Libanonu, výbuchu v bejrútskom prístave, uplynulo už päť rokov. Katastrofa si 4. augusta 2020 vyžiadala viac než 200 obetí, zranila viac ako 7 000 ľudí a zrovnala so zemou celé štvrte. Približne 300 000 ľudí zostalo bez domova.
Napriek traume a nesmiernemu utrpeniu sa mnohí Libanončania nevzdávajú. Ich viera je svedectvom o odolnosti a nádeji. Pápežská nadácia ACN – Pomoc trpiacej Cirkvi sa rozprávala so štyrmi kresťanmi z Libanonu, ktorým explózia zmenila život.
Affifeh Bachirová bola v čase výbuchu mimo mesta. Keď sa vtedy 73-ročná obyvateľka Bejrútu vrátila domov, zažila šok: „Môj dom sa zrútil. Ostalo len jedno okno. Nič iné. Nebolo tam už vôbec nič.“
Pred výbuchom viedla pokojný život, dnes zápasí aj so základnými potrebami. „Kedysi som si mohla kúpiť, čo som chcela. Dnes dvakrát premýšľam, či si môžem dovoliť ovocie. Všetko je drahé a ledva si viem zabezpečiť lieky,“ hovorí Affifeh. Osamelosť jej situáciu ešte zhoršuje. „Kedysi som sa bez obáv prechádzala po vonku. Dnes už nemám pocit bezpečia ako pred explóziou.“
Maroun: Išli sme okolo len hodinu predtým
Maroun El Khawand mal v čase výbuchu len 16 rokov. So svojou rodinou sa práve presunuli do hôr na juhu Libanonu, keď začuli výbuch. „Na druhý deň sme sa išli pozrieť, čo sa stalo. Celé štvrte v okolí prístavu boli zničené, akoby ich niekto vymazal z mapy. Chýbali okná aj steny. Bolo to strašné, všetko zmizlo,“ spomína.
Dnes, s odstupom piatich rokov, si uvedomuje, aký náročný čas to bol. „Fyzicky sme, vďakabohu, vyviazli bez zranení – bol to zázrak, veď sme okolo prístavu prechádzali len hodinu pred výbuchom. Ale psychicky je to horšie. Veľa ľudí má dodnes strach zo silných zvukov, aj z obyčajného hrmenia. Tých päť rokov ubehlo ako voda, no v skutočnosti sme rok čo rok zažívali novú traumu: pandémiu koronavírusu, explóziu v prístave, zemetrasenia, infláciu, vojnu. Libanončania sú silný národ a radi vidia veci z tej lepšej stránky. Robí nás to silnejšími,“ hovorí Maroun.
Dnes má mladý Libanončan 21 rokov a chystá sa na štúdiá do Francúzska. Potom plánuje vrátiť sa domov: „Niekedy treba odísť, aby ste sa mohli vrátiť silnejší. Verím, že mám v Libanone budúcnosť. Nikdy som neuvažoval o tom, že by som odišiel natrvalo.“
Biskup Jules: Sme povolaní žiariť v temnote
Sýrsko-katolícky biskup Jules Boutros, ktorý v roku 2022 navštívil Slovensko, mal v čase výbuchu 38 rokov. Dnes, ako druhý najmladší biskup na svete, spomína na ten deň ako na jednu z najťažších chvíľ svojho života. „Pre mňa osobne to bolo to najťažšie, čo som za posledných päť rokov zažil. Bolo to šokujúce. Ľudia nedokázali pochopiť, čo sa v tej jedinej sekunde vlastne stalo.“
Napriek tomu verí, že pre jeho krajinu existuje nová nádej: „Myslím si, že sme povolaní byť svetlom pre náš svet a naše národy. Prechádzame temnými nocami, a práve tam sme povolaní žiariť. Svetlo, ktoré nesieme, je svetlo Ježiša Krista. Nie je to naše vlastné svetlo, naša politika, kultúra, história, naše vedomosti ani naša múdrosť. Je to múdrosť kríža a svetlo zmŕtvychvstania, ktorým Ježiš premohol zlo.“
Marielle: Nádej je vzdialená – no stále živá
Marielle Boutrosová, projektová manažérka ACN v Libanone, pripomína, že nádej treba vyvažovať triezvym pohľadom na realitu. „Nádej je určite na obzore a je krásne ju zdôrazňovať. Ale je ešte stále vzdialená. Ľudia sú vyčerpaní.“
Vyšetrovanie okolností výbuchu napreduje veľmi pomaly a spravodlivosť stále zostáva nedosiahnutá. „Rodiny majú právo na spravodlivosť. A hoci sa hovorí o oslabovaní Hizballáhu, ich zbrane a politický vplyv pretrvávajú. Tiež neprestávajú útoky a hrozby zo strany Izraela. Riziko vojny je reálne,“ varuje Marielle pred ilúziami o rýchlom zlepšovaní situácie.
Ekonomická kríza naďalej paralyzuje každodenný život. „Vláda poskytuje len minimálne príspevky na lieky alebo nemocničnú starostlivosť. Ľudia stále zápasia so zabezpečením základných potrieb, hoci navonok sa niečo zlepšilo,“ hovorí Marielle.
Nezahojenou ranou zostáva aj emigrácia. Marielle sa rozhodla zostať, no mnohí odišli a už sa nevrátili: „Tí, čo odídu, sa zvyčajne nevracajú. Systém ich tlačí zostať v zahraničí. Zadlžujú sa, aby tam prežili, a uviaznu v začarovanom kruhu.“
Pápežská nadácia ACN – Pomoc trpiacej Cirkvi dlhodobo spolupracuje s Katolíckou cirkvou v Libanone. Podporuje široké spektrum projektov: od základnej humanitárnej pomoci cez vzdelávanie až po náboženskú formáciu. Po výbuchu v roku 2020 bola ACN medzi prvými, ktorí poskytli núdzovú pomoc – potraviny, hygienické potreby a finančnú podporu pri obnove Bejrútu.
Filipe d’Avillez, Charlotte Hallé, Dorota Luteránová – ACN
