Bratislava 27. júla (TK KBS) Pred 30 rokmi – 27. júla 1995 – zomrel v Ríme Gorazd Zvonický, člen Slovenského ústavu. Je významnou osobnosťou slovenských dejín a tzv. slovenskej katolíckej moderny. Básnik, prekladateľ, pedagóg a kňaz salezián – pochádzal z Močarian, ktoré sú dnes súčasťou Michaloviec. Životné dielo a tvorba Gorazda Zvonického výrazne ovplyvnili vývoj literatúry na Slovensku. Zaujímavosťou je, že sa v roku 1950 zúčastnil druhého prechodu, úteku cez hranice do Turína. Tento prechod viedol blahoslavený Titus Zeman. Gorazd Zvonický je pochovaný na Národnom cintoríne v Martine.
Gorazd Zvonický študoval na gymnáziách v Šaštíne a v Trnave, v roku 1942 maturoval v Kláštore pod Znievom, 1944 – 1948 študoval teológiu v Hronskom Beňadiku a vo Svätom Kríži nad Hronom. Ako saleziánsky kňaz pôsobil v malom seminári v Trnave, 1949 – 1950 bol správcom farnosti v Michalovciach. V roku 1950 sa mu podarilo utiecť emigroval, žil v Taliansku, 1951 – 1963 účinkoval ako farár farnosti sv. Jána Evanjelistu v prístavnej štvrti v Buenos Aires La Boca, 1963 – 1990 profesor humanitných vied na Slovenskom gymnáziu Antona Bernoláka pri Slovenskom ústave sv. Cyrila a Metoda v Ríme.
Debutoval knihou veršov Sejba perál (1943), náklad druhej zbierky Mýtnik pred Madonou (1948) bol zlikvidovaný komunistickými bezpečnostnými orgánmi. V exile vydal básnické zbierky S ukazovákom na mraku (1958), Prebúdza sa zem (1964), Na jubilejné víno (1965), Slnko ma miluje (1967), Len črepy…, Prekutávam lovišia (obe 1968), Na Igricovom kare (1973), Napárať čím viac lyka (1978), Obolus (1985), Smer Mariánska hora (1988) a antológiu Si krajšia, moja vlasť (1993). V roku 1993 vyšiel pod názvom Chcem sa ti ozvať výber z jeho celoživotnej básnickej tvorby, 2003 ďalšie dva (Kradmo si slzu stieram, Strmé schody k výšinám). Prekladal z taliančiny (Francesco Petrarca, Ugo Foscolo, Dante Alighieri), autor knihy esejí Keď mlčať nie je zlato (1988). Redigoval edíciu Lýra, v ktorej vyšlo vyše 40 zväzkov kníh proskribovaných slovenských básnikov.
Ak je básnické dielo Gorazda Zvonického obdivuhodné, ba jedinečné a dnes je už nespochybniteľnou súčasťou slovenskej kultúry, jeho prekladateľské dielo je menej známe.
Dnes už málokto vie, že básnik Gorazd Zvonický má pre Katolícku cirkev v slovenskom civilizačnom priestore kľúčový význam. Gorazd Zvonický bol katolíckym kňazom. Niet sa preto čo čudovať, že svoj prekladateľský talent a básnický um vložil predovšetkým do aktivít Pracovného kruhu Slovenského ústavu sv. Cyrila a Metoda v Ríme, ktorý v rôznych formách od svojho vzniku fungoval najprv pod taktovkou preláta Štefana Náhalku potom pod taktovkou monsignora Štefana Vrableca. Toto dobrovoľné pracovné spoločenstvo slovenských kňazov-exulantov žijúcich v Ríme sa levím dielom zúčastnilo na príprave slovenských liturgických textov, ktorými sa zavádzala do slovenských katolíckych chrámov najprv v diaspóre a následne na Slovensku liturgická reforma, o ktorej zavedení rozhodol 2. vatikánsky koncil. Na mnohých z týchto textov preložených do slovenčiny nefiguruje meno Gorazda Zvonického, pretože to bol de iure spoločný výsledok pracovného kolektívu, ale kto pozná zákutia a krásy liturgickej slovenčiny, ten vie, že ju mohol vytvoriť iba zrelý a skúsený básnik a erudovaný teológ. Ako eminentný znalec slovenského i latinského verša, rýmu, metriky bol predurčený na to, aby do slovenčiny prekladal liturgické texty.
Dnes už nikto viac neurčí presný podiel Gorazda Zvonického na vzniku modernej liturgickej slovenčiny. Vieme však jedno, že don Andrej Šándor SDB – občianske meno Gorazda Zvonického – bol už 15. októbra 1964 v hospici sv. Marty vo Vatikáne na pracovnom stretnutí tých, ktorí tvorili „mimoriadnu” liturgickú komisiu. Monsignor Štefan Vrablec spomína, že sa na ňom vtedy zúčastnili traja biskupi zo Slovenska, ktorým komunistická vrchnosť socialistického Česko-Slovenska povoľovala zúčastňovať sa na zasadaniach 2. vatikánskeho koncilu: Eduard Nécsey z Nitry, Ambróz Lazík z Trnavy, Róbert Pobožný z Rožňavy, dvaja biskupi slovenskej diaspóry: Andrej G. Grutka z Gary (Idiana, USA) a tajný biskup P. Pavol Hnilica SJ z Ríma; za pracovníkov Liturgickej komisie pri Slovenskom ústave sv. Cyrila a Metoda v Ríme boli prítomní jeho rektor monsignor Štefan Náhalka, tešiteľ P. Xaver Čík CC a salezián Andrej Šándor SDB.
Tak napríklad všetky štyri omšové kánony vtedy preložil Gorazd Zvonický. Neskôr pre slovenský breviár preložil žalmy, ktoré nie všetky sa SLK páčili a dala doň svoje, ťažkopádne a nemotorné. Vyšli knižne v troch zväzkoch ako Hymny na posvätenie času (1975, 1976). Niektoré zhudobnili štyria slovenskí kňazi-hudobníci z exilu a disentu: prelát Július Gašparík, Stanislav Kmotorka SDB, Štefan Olos SDB, Jozef Strečanský SDB (1978). A mohlo by sa pokračovať. Pochopiteľne je to vždy predstavované ako výsledok kolektívnej práce PK SÚSCM, ale jadro práce bolo Zvonického: on bol polyglot, ovládal latinu ako nikto z jeho okolia, pravidlá metriky, prozódie, umenie prekladu... Dodnes sa nikto nezaoberal tým, čo všetko vytvorila Slovenská liturgická komisia SÚSCM, ani slovenskými katolíckymi veľmi špinavými intrigami proti nej pri tvorbe a schvaľovaní pokoncilových liturgických textov pre slovenskú jazykovú oblasť.
Viac informácií o živote a tvorbe osobnosti je TU.
Aktualizované
