Vatikán 25. júla (VaticanNews) Pri príležitosti 111. Svetového dňa migrantov a utečencov, ktorý sa tento rok slávi 4. a 5. októbra v kontexte Jubilea migrantov a misií, zverejnil pápež Lev XIV. svoje posolstvo s názvom Migranti, misionári nádeje. Dokument prináša hlbokú reflexiu nad súvislosťou medzi migráciou, poslaním a teologálnou čnosťou nádeje, ktorá „odpovedá na túžbu po šťastí, ktorú Boh vložil do srdca každého človeka“ (KKC, 1818).

„Súčasný svetový kontext je smutne poznačený vojnami, násilím, nespravodlivosťou a extrémnymi meteorologickými javmi,“ upozorňuje Svätý Otec hneď v úvode posolstva. Takéto okolnosti nútia milióny ľudí opustiť svoje domovy a hľadať útočisko inde. V tejto situácii sa podľa pápeža ukazuje ako nebezpečný trend zameriavať sa výlučne na záujmy uzavretých komunít, čo „ohrozuje zdieľanie zodpovednosti, multilaterálnu spoluprácu a globálnu solidaritu v prospech celej ľudskej rodiny“.

Tvárou v tvár výzvam, ako sú preteky v zbrojení, vývoj nových zbraní vrátane jadrových, klimatická kríza či hlboké ekonomické nerovnosti, Svätý Otec pozýva veriť v iný horizont: „Je dôležité, aby v srdciach ľudí rástla túžba dúfať v budúcnosť dôstojnosti a pokoja pre všetkých.“

Migranti ako proroci budúcnosti

Pápež Lev XIV. pripomína, že takáto budúcnosť nie je len ľudským projektom, ale „je podstatnou súčasťou Božieho zámeru s ľudstvom a so stvorením“. Cituje proroka Zachariáša: „Ešte budú po uliciach Jeruzalema sedieť starci a starenky a ľudia… ulice mesta budú plné chlapcov a dievčat, ktorí sa budú hrať na jeho uliciach... Jeho siatie bude šťastné, vinič dá svoje ovocie, zem vydá svoju úrodu a nebesá dajú svoju rosu“ (Zach 8, 4–5.12).

Túžba po šťastí, ktorá sa spája s nádejou, je jedným z hlavných dôvodov dnešnej migrácie. „Mnohí migranti, utečenci a vysídlení ľudia sú privilegovanými svedkami nádeje žitej v každodennosti,“ píše pápež a dodáva, že ich dôvera v Boha a vytrvalosť uprostred ťažkostí im umožňujú „vidieť blížiace sa šťastie a integrálny ľudský rozvoj“.

Cesta viery ako putovanie Izraela

V posolstve zaznieva paralela medzi skúsenosťou dnešných migrantov a putovaním Izraela púšťou. „Aj v dnešnom svete, zatemnenom vojnami a nespravodlivosťou, sa migranti a utečenci stávajú poslami nádeje,“ konštatuje pápež a cituje žalm: „On sám ťa vyslobodí z osídla lovcov... Svojimi krídlami ťa zacloní a uchýliš sa pod jeho perute …“ (Ž 91, 3–6).

Ich statočnosť a viera, ktorá hľadí za hranice viditeľného, sú podľa pápeža hrdinským svedectvom nádeje. Cirkev zároveň v migrantoch rozpoznáva pripomienku svojej vlastnej identity: „Cirkev je civitas peregrina – putujúci Boží ľud smerujúci do nebeskej vlasti.“

Misia migrantov: duchovné oživenie komunít

„Osobitne katolícki migranti a utečenci sa môžu stať misionármi nádeje v krajinách, ktoré ich prijímajú,“ zdôrazňuje Lev XIV. Ich duchovný entuziazmus a vitalita môžu napomôcť „oživeniu cirkevných spoločenstiev, ktoré sú strnulé a unavené, a kde sa šíri duchovná púšť“.

Ich prítomnosť má byť vnímaná ako „pravé Božie požehnanie, príležitosť otvoriť sa milosti, ktorá prináša novú silu a nádej“. Svätý Otec pripomína slová Listu Hebrejom: „Nezabúdajte na pohostinnosť; niektorí takto nevedomky pohostili anjelov“ (Hebr 13, 2).

Dvojaké svedectvo nádeje

Pápež vyzýva aj hostiteľské krajiny, aby boli „živým svedectvom nádeje“ a aby migrantom priznali dôstojnosť Božích detí: „Takto sú migranti a utečenci rozpoznaní ako bratia a sestry, súčasť jednej rodiny, v ktorej môžu uplatniť svoje talenty a naplno sa zapojiť do komunitného života.“

Svätý Otec pripomína slová sv. Pavla VI., že „všetci kresťania sú povolaní byť svedkami evanjelia a evanjelizátormi, zvlášť migranti v krajinách, ktoré ich prijímajú“ (Evangelii nuntiandi, 21). Ide teda o *missio migrantium* – misiu uskutočňovanú migrantmi, ktorá si vyžaduje „primeranú prípravu a stálu podporu v rámci medzicirkevnej spolupráce“.

Zverenie pod ochranu Márie

Na záver posolstva pápež Lev XIV. zveruje všetkých, „ktorí sú na ceste, ako aj tých, ktorí im pomáhajú“, do ochrannej náruče Panny Márie – „utešiteľky migrantov“, aby v nich udržiavala živú nádej a sprevádzala ich na ceste budovania sveta podobného Božiemu kráľovstvu, „pravej Vlasti, ktorá nás čaká na konci nášho putovania“.

Martin Jarábek – VaticanNews