Rím 23. júla (TK KBS) Františkánsky brat, laik, Matúš Pavol Racek OFM sa v Ríme zúčastňuje na formačnom kurze rehole, ktorý prebieha od 21. do 26. júla. Brat Matúš prišiel skôr, aby si vykonal púť s prechodom cez sväté brány. Aj o tom, že „vieru a Cirkev vníma ako niečo najstabilnejšie vo svojom živote“, porozprával v rozhovore pri návšteve Vatikánskeho rozhlasu.
Br. Matúš Pavol Racek, OFM je na Slovensku zástupca gvardiána, predstavený komunity Rehole menších bratov františkánov v Beckove. Ako prezradil, v nedávnom „hľadaní svojej vízie“ mu veľmi pomohlo čítanie encyklík pápeža Františka. V rozhovore s vedúcim Slovenskej redakcie Vatikánskeho rozhlasu Vatican News Martinom Jarábekom hovoril aj o svojej ceste povolania (kliknite).
Spracovala Miroslava Holubíková
Brat Matúš do Ríma pôvodne neplánoval prísť, hoci vedel o jubilejnom roku. Príležitosť sa mu naskytla nečakane, keď ho predstavení poslali na pracovné stretnutie, ktoré sa začína až po skončení jeho púte. Využil štyri dni predtým na návštevu jubilejných bazilík. Celá cesta bola plná prekvapení; už v lietadle sa mu prihovorili Slováci a necítil sa ako v cudzom svete. Ďalších Slovákov stretol hneď po príchode na letisko, kde si s nimi vymenil skúsenosti a povzbudil sa vo viere. Jedným z najsilnejších momentov púte bola návšteva Baziliky svätého Pavla za hradbami, kde zažil hlboké pokánie. „Čím bližšie som bol pri bazilike, tým viac ma prenikal taký zvláštny pocit, že som sa veľmi tak stal senzitívnym a veľmi som vnímal, že čo ja tu robím, že prečo sem idem a je to kajúca a zrazu na mňa doľahlo také akoby z minulosti sa mi objavili také nejaké viny,“ opísal. Aj keď už skôr pristupoval k sviatostiam a nevnímal tieto viny ako naliehavé na spoveď, pocítil potrebu oplakať ich, čo spontánne prežil pri hrobe svätého Pavla. Vyjadril vďačnosť za túto možnosť oľutovať minulosť a za milosti, ktoré zatiaľ na púti prijal.
V Ríme sa brat Matúš okrem púte zúčastňuje aj na formačnom stretnutí svojej rehole. V súvislosti s „jubileom nádeje“ hovoril o svojom pohľade na západnú kultúru a civilizáciu, ktorú vníma ako upadajúcu a potrebujúcu nové vízie. On sám hľadá víziu pre svoju komunitu alebo pre Cirkev. Ako uviedol, veľmi ho v tom povzbudzovali encykliky pápeža Františka, a rovnako aj vízia do budúcnosti, ktorú mu predstavil generálny minister jeho rehole. Zdôraznil, že netreba podliehať „smutnej dobe“ v Európe a západnom svete, ani tomu, že všetko sa mení a nie sú istoty. Viera v Krista a Cirkev sú pre neho „najstabilnejšou vecou v živote,“ ktorá ho drží a vďaka ktorej nemá starosti o budúcnosť, nech by bola akákoľvek, či už materiálne, alebo z hľadiska veľkých zmien.
Brat Matúš sa podelil aj o svoju cestu povolania, ktorá sa začala už dávno. V pubertálnom veku prežíval ťažkosti pri hľadaní zmyslu života, zatiaľ čo jeho rovesníci mali jasné ciele ako podnikanie, štúdium, cestovanie, peniaze a úspech. On sa však „nikde necítil doma“. K zmene došlo, keď pracoval v strojárskom podniku a stretol dvoch kolegov – jedného protestanta a druhého, ktorý nebol členom žiadnej cirkvi. Práve ten druhý, ktorý nebol z cirkvi, mu „otvoril priestor viery, akoby okno do duchovného prežívania,“ čo ho natoľko zatriaslo, že odvtedy pocítil silnú túžbu poznať svoju vieru. Hoci mal základné sviatosti, nebol si predtým vedomým kresťanom.
Následne pol roka každý deň chodil na sväté omše s modlitebnou knižkou, pretože im nerozumel, až kým sa nedostal na „stretko“. Toto čisto mužské centrum mu za dva roky dalo oveľa viac poznania Boha, viery, čítania Svätého písma a modlitby ako celých predošlých 18 rokov jeho života. Na „stretku“ spoznal ľudí z laického teologického štúdia, ku ktorému sa tiež prihlásil. Postupne ho Boh viedol, dal sa mu poznať a dotkol sa ho, vďaka čomu túžil nasledovať ho, lebo to bolo „najlepšie, čo som vo svojom živote zažil, lepšie ako priateľstvá, kamarátstva, láska“. Neskôr sa ozval františkánom a takto sa dostal do rehole, kde je už 30 rokov spokojný a stále každý deň spoznáva Boha.
Rozhovor sa dotkol aj špecifického povolania brata Matúša, ktorý nie je kňazom, čo je pre mnohých neobvyklé. Ako prezradil, spočiatku si myslel, že všetci zasvätení sú kňazi. Až vo formácii v reholi mu vysvetlili, že povolania sú rôzne, pričom kňazstvo je špecifické a bratský život má rôzne smery. V modlitbe si uvedomil, že ho Boh nevolal ku kňazstvu, čo mu prinieslo „veľkú úľavu,“ pretože ho to predtým zväzovalo. Cítil, že má patriť Bohu celý, ale v povolaní k bratskému životu, ktorý je pilierom jeho rehole – života v spoločenstve. Uvedomenie si, že nemá byť kňazom, mu otvorilo „nové a nové obzory“ v realizácii bratského života.
Priblížil aj rozdiel v živote brata a kňaza v rehoľnej komunite. Obaja majú spoločné modlitby a denný režim. Kňazi vykonávajú pastoráciu, hoci môžu robiť aj manuálnu prácu, rovnako ako laickí bratia. Hlavný rozdiel je v tom, že bratia nemôžu vykonávať kňazskú službu, ale vykonávajú „všetko, čo možno ani kňazi nemôžu, lebo už nemajú toľko času,“ aby sa kňazi mohli prednostne venovať pastorácii. Brat Matúš nosí rehoľné rúcho a v Taliansku ho často zastavujú ľudia s prosbou o požehnanie alebo spoveď. Vždy im vysvetlí, že nie je kňaz, a ľudia to pochopia, prípadne požiadajú o požehnanie, ktoré si dávajú aj laici navzájom. Na záver rozhovoru brat Matúš zdieľal svoje aktuálne prežívanie: vnímanie Božej prítomnosti neustále, v každej sekunde, nielen počas púte v Ríme, ale aj ako putovania životom. Príkladom je pre neho aj stretnutie s redaktorkou Vatikánskeho rozhlasu, ktorú nevidel 15 rokov a sám by ju v rímskom dave nespoznal. Toto vníma ako dôkaz Božej prítomnosti – „Boh je tu stále s nami a Boh je živý“. Verí, že prijať túto skutočnosť môže pomôcť každému človeku na jeho životnej púti.
Zdroj: VaticanNews, slovenská redakcia (spracovala TK KBS)
