Jeruzelam 22. júla (TK KBS) „Našou úlohou nie je len strážiť sväté miesta, ale byť živou pastoračnou prítomnosťou medzi kresťanmi tejto zeme,“ povedal františkán Fr. Francesco Ielpo pri svojom oficiálnom vstupe do jeruzalemského Kostola svätého Spasiteľa. „Kustódia nie je o kustódovi, ale o nasadení, práci a daroch viac ako 300 bratov, ktorí ju tvoria a žijú.“

V pondelok popoludní 21. júla uskutočnil nový kustód Svätej zeme, páter Francesco Ielpo, svoj slávnostný vstup do Kostola svätého Spasiteľa v Jeruzaleme – udalosť, ktorá spolu s odovzdaním pečate od odchádzajúceho kustóda, pátra Francesca Pattona, oficiálne označuje začiatok jeho misie vo Svätej zemi.

Rozhovor s pátrom Francescom Ielpom

– Páter Ielpo, začínate svoj mandát v azda najnáročnejšom období od vojny v roku 1967, ak nie od roku 1948. V Gaze za posledných 22 mesiacov zomrelo 57-tisíc ľudí, očakávané prímeria sa stále nenaplnili. Na Západnom brehu pribúdajú násilné útoky osadníkov. Dokonca aj kresťanská menšina čelí násiliu – či už v dedine Taibeh alebo pri nedávnom ostreľovaní katolíckej farnosti v Gaze, kde zahynuli traja ľudia a desať bolo zranených.

Áno, som si veľmi dobre vedomý, že ide o mimoriadne ťažké obdobie. Zvlášť preto, lebo – ako je známe – naša služba nie je len o strážení posvätných miest, ale o živej pastoračnej prítomnosti medzi kresťanmi tejto zeme. Okrem objektívnych výziev sú tu aj subjektívne: veľmi si uvedomujem rozdiel medzi zverenou úlohou a svojimi osobnými obmedzeniami. No vnímam to aj ako príležitosť – pretože to otvára viac priestoru pre pôsobenie Ducha Svätého. Práve naň vkladám svoju dôveru. Vďaka jeho vedeniu dokázali františkáni počas 800 rokov a mnohých ťažkostí svedčiť o prítomnosti Krista v zemi, kde žil.

– Svätej zemi i kustódii ste dobre známy. V posledných rokoch ste ju zastupovali v Taliansku ako delegát kustóda. Máte už plán práce?

Chcem jednoducho pokračovať v ceste, ktorú jasne vytýčili moji predchodcovia. Kustódia nie je len o kustódovi – je to o nasadení, obetavosti a talentoch viac ako 300 bratov, ktorí ju tvoria. Úlohou kustóda nie je direktíva, ale rozvíjanie toho najlepšieho v tomto spoločnom františkánskom povolaní. Tak to robil otec Patton počas posledných deviatich rokov.

Medzi týmito darmi by som vyzdvihol medzinárodný charakter našej kustódie – máme viac ako 50 národností. Mojou úlohou bude harmonizovať túto „symfóniu“ povolaní a chariziem. Rovnako je tu hlboko zakorenený misijný duch, ktorý sa prejavuje nielen v starostlivosti o pútnikov, ale aj v správe farností, ktoré nám zveril Latinský patriarchát (v Jeruzaleme, Betleheme, Nazarete a Jaffe), a najmä v prevádzke 17 škôl v Izraeli a Palestíne, ktoré každoročne vychovávajú tisíce detí k pokoju. Tieto školy sú nepochybne veľkou pridanou hodnotou našej pastoračnej služby. A potom je tu charitatívna činnosť, zameraná na zmierňovanie utrpenia najzraniteľnejších Palestínčanov – osobitne počas tejto vojny. Otec Ibrahim Faltas spustil v týchto mesiacoch viacero iniciatív pre deti.

Ešte pred dnešnou inštaláciou som chcel začať svoju misiu návštevou našich komunít v Sýrii a Libanone. Bol som hlboko dojatý duchom bratstva a praktickou službou našich bratov – a ešte viac tým, aké hlboké korene majú v miestnych komunitách, aj medzi nekresťanmi.

V Sýrii ma bratia zaviedli aj na stretnutie s vikárom pravoslávneho patriarchátu a s farárom kostola sv. Eliáša v damaskkej štvrti Dwelah. Ten kostol sa 21. júna stal terčom teroristického útoku islamistov – zahynulo vyše 30 kresťanov, viac než 60 bolo zranených. Farár mi rozprával o obetiach – o dievčatku, ktoré ako prvé zomrelo, keď prichádzalo s horiacou sviečkou na omšu, i o mladíkovi, ktorý vlastným telom zastavil samovražedného útočníka, a tak zachránil desiatky životov.

– Na záver rozhovoru sme si vymenili silné objatie – znak skutočného ekumenizmu v spoločnom utrpení pod jedným krížom.

Keď naši bratia v Sýrii zorganizovali osobitnú omšu, myslel som si, že sa ľudia budú báť prísť. No kostol bol plný. Kresťanská identita presahuje etnické aj politické rozdiely.

Aj v Libanone som bol svedkom hrdinskej služby bratov počas izraelského bombardovania. V Bejrúte aj na juhu poskytovali prístrešie vysídleným rodinám. Ich odvaha a misijný duch ma hlboko zasiahli – a je veľká škoda, že o nich na Západe tak málo vieme.

Čo budete očakávať od svojich bratov?

Jednoducho, aby boli dobrými bratmi. Tak ako tí pred nimi – ktorí 800 rokov udržiavali prítomnosť Krista v tejto zemi. S láskou k blížnym, ale so zrakom upretým na Krista.

Počas týchto dní a tejto cesty som veľa uvažoval o tomto novom, nezaslúženom poverení. Inšpiruje ma evanjeliový úryvok, ktorý vo mne silno rezonuje: Aj dnes, ako za čias Ježiša, sú vlny mora vysoké a desivé, a učeníci majú veľký strach. Ale keď vidia Ježiša kráčať po vode, strach ustupuje. Peter sa Ho snaží nasledovať, no začne sa topiť. Prečo? Pretože prestal hľadieť Ježišovi do očí.

To je pre mňa kľúč. A je to aj môj osobný cieľ i pozvanie pre všetkých bratov: zostať pevní a nebojácni uprostred búrok tohto sveta – s pohľadom upretým na Ježiša.

Zdroj: VaticanNews, anglická redakcia, redakčne upravené