Rím 5. júla (VaticanNews) Pápež Lev XIV. v sobotu 5. júla vymenoval za predsedu Pápežskej komisie na ochranu maloletých arcibiskupa Chambéry, biskupa Maurienne a Tarentaise v Savojsku. Mons. Thibault Verny tak nahrádza kardinála Seana Patricka O’Malleya. Vo Francúzsku bol zodpovedný za boj proti pedofilnej kriminalite v rámci biskupskej konferencie.
Mons. Thibault Verny je novým predsedom Pápežskej komisie na ochranu maloletých. Svoje skúsenosti z Francúzska vloží do služby všeobecnej Cirkvi, pričom si ponechá aj svoje diecézne zodpovednosti. Ako predseda Rady pre prevenciu a boj proti pedofílii pri Biskupskej konferencii svojej krajiny pôsobil až do júna minulého roka, keď odovzdal túto úlohu Mons. Gérardovi Le Stangovi, biskupovi v Amiens, ktorého zvolili počas posledného plenárneho zasadnutia.
Najprv v parížskej arcidiecéze a potom v rámci Biskupskej konferencie Francúzska sa Mons. Verny aktívne podieľal na boji proti zneužívaniu v Cirkvi – venoval sa vypočutiu a sprevádzaniu obetí, ako aj potrebnej spolupráci s civilnými a justičnými orgánmi. Vo svojom menovaní vidí aj uznanie práce, ktorú vykonala francúzska Cirkev zriadením CIASE (Nezávislej komisie pre sexuálne zneužívanie v Cirkvi), čo vyústilo do správy jej predsedu Jean-Marca Sauvéa a do zriadenia INIRR, inštitúcie na odškodnenie a nápravu. Biskup chce pokračovať v práci svojho predchodcu, amerického kapucína kardinála Seána Patricka O’Malleya, s ktorým mal možnosť viackrát spolupracovať, aby zakorenil kultúru ochrany zraniteľných osôb. O tom hovorí v tomto rozhovore pre vatikánske médiá.
Mons. Verny, ujímate sa vedenia Pápežskej komisie na ochranu maloletých, ktorú zriadil pápež František v marci 2014. Lev XIV. vás vybral, aby ste nahradili kardinála O’Malleya, ktorý nedávno dovŕšil 80 rokov. Ako prijímate toto menovanie?
Tri slová mi prišli na myseľ a do srdca. Najprv slovo pokora vzhľadom na význam a vážnosť poslania a výziev, ktoré z toho vyplývajú. Potom slovo vďačnosť voči nášmu Svätému Otcovi, Levovi XIV., za dôveru, ktorú mi prejavil; vďačnosť, samozrejme, aj voči kardinálovi O’Malleyovi, s ktorým som mal príležitosť spolupracovať v Pápežskej komisii, a za všetku jeho prácu. Tretím slovom je odhodlanie pokračovať a prehlbovať túto prácu.
Máte skúsenosť z práce v biskupskej konferencii na túto citlivú tému. Teraz ju môžete zúročiť v prospech Cirkvi na celom svete...
Vo Francúzsku mi moje poslanie, najprv v parížskej arcidiecéze a potom v biskupskej konferencii, umožnilo vypočuť obete a sprevádzať ich na ich ceste. Bola to rozhodujúca skúsenosť. Mal som tiež príležitosť spolupracovať s aktérmi občianskej spoločnosti, najmä so súdnictvom, s ktorým sa podarilo vytvoriť pracovné protokoly a metodológiu. Významné je aj to, že bolo možné spolupracovať s civilnými autoritami popri všetkých diecézach Francúzska.
Aké budú podľa vás priority pápežskej komisie a vaše priority pre všeobecnú Cirkev?
V prvom rade myslím na členov Komisie na ochranu maloletých a všetkých, ktorí tam pracujú. Som dojatý, že môžem pokračovať a prehlbovať túto prácu s každým členom a s celým tímom. Prioritami budú pokračovať v práci, ktorá už bola predstavená prostredníctvom výročnej správy, v iniciatívach v krajinách, ktoré ich potrebujú, a prostredníctvom projektu Memorare, ktorý má podporiť Cirkvi v prijímaní a sprevádzaní obetí. Čoskoro budú zverejnené smernice. Poskytnú usmernenia pre sprevádzanie a ochranu maloletých. Ďalším dôležitým bodom je vytvárať sieť medzi jednotlivými iniciatívami. Príliš často jednotlivé krajiny pracujú izolovane. Treba sa navzájom podporovať a zdieľať, čo sa robí.
Aký význam má podľa vás práca s obeťami a ich sprevádzanie?
Pápežská komisia nemá úlohu nahrádzať miestne štruktúry a biskupské konferencie. Ide o to, aby sa povzbudzovali jednotlivé biskupské konferencie, rehole a kongregácie v rôznych krajinách k špecifickému vypočutiu a sprevádzaniu obetí. V rámci Pápežskej komisie na ochranu maloletých je kľúčové, aby boli prítomné obete, ich rodičia a príbuzní, ktorí prinášajú svoju nenahraditeľnú skúsenosť. Zdá sa mi, že musíme ďalej vytvárať mentalitu, kultúru v Cirkvi, ktorá rozvíja ochranu maloletých a robí ju prirodzenou – v Cirkvi, v rodinách aj v spoločnosti.
Ako hodnotíte prácu Pápežskej komisie, ako ste ju videli zo svojej diecézy, a osobitne v kontexte nedôvery časti verejnosti, ktorej komisia aj Cirkev museli čeliť?
Myslím si, že slovo nedôvera nie je celkom výstižné. Skôr by som hovoril o náročnosti. Náročnosť zo strany spoločnosti voči Cirkvi, pokiaľ ide o jej poslanie, miesto v spoločnosti a očakávanie, že bude skutočne príkladná a schopná postarať sa o zraniteľné osoby, najmä o maloletých. Cirkev musí mať túto pokoru – uznanie pravdy, aby bolo možné hľadieť do budúcnosti. Pokiaľ ide o všetku prácu, ktorú pápežská komisia odviedla od svojho vzniku, musí sa naďalej zakoreňovať tak v rímskom prostredí a v kúrii, ako aj v biskupských konferenciách a rehoľných spoločenstvách. K tomu prispieva aj výročná správa.
V istom momente sa zdalo, že medzi veriacimi, alebo časťou z nich, dôvera voči predstaviteľom Cirkvi ochabla. Podarilo sa ju dnes obnoviť? Treba v tejto ceste pokračovať?
Zostávam opatrný. Dôvera sa nedá získať nariadením. Získava sa a buduje deň za dňom. Je tu pokušenie chcieť hovoriť o inom, chcieť otočiť stránku. Avšak práca pravdy a sprevádzania obetí musí pokračovať. Ochrana maloletých zostáva a vždy bude aktuálnou témou. Len za tejto podmienky bude evanjelium počuteľné a hodnoverné.
Preklad Martin Jarábek
