Vatikán 25. júna (VaticanNews) Pri príležitosti Jubilea biskupov sa Svätý Otec Lev XIV. prihovoril biskupom z celého sveta, ktorí sa zišli v Ríme ako pútnici viery a jednoty. Vyzval ich, aby si každý z nich znova uvedomil svoje prvotné povolanie byť „ovečkou Pánovho stáda“, a pripomenul im, že práve život zakotvený v Bohu, pretvorený Duchom Svätým a vedený láskou Krista Pastiera, robí biskupa svedkom nádeje uprostred dnešných výziev.

Zdroj: VaticanNews

Príhovor Svätého Otca biskupom pri príležitosti ich jubilea, 25. júna 2025

Drahí spolubratia, dobrý deň a vitajte!

Vážim si a obdivujem vašu snahu prísť do Ríma ako pútnici, dobre si vedomý toho, aké náročné sú požiadavky pastoračnej služby. No každý z vás, ako aj ja, je predovšetkým ovečkou Pánovho stáda – skôr než pastierom! A preto sme aj my, ba dokonca ako prví, pozvaní prejsť cez svätú bránu, ktorá je symbolom Krista Spasiteľa. Aby sme mohli viesť Cirkev, ktorá nám bola zverená, musíme sa nechať hlboko obnoviť ním, Dobrým pastierom, a naplno sa pripodobniť jeho srdcu a tajomstvu lásky.

„Nádej nás neklame“ (Rim 5, 5). Koľkokrát opakoval tieto slová svätého Pavla pápež František! Stali sa jeho mottom – natoľko, že si ich vybral ako úvodnú vetu buly vyhlasujúcej tento svätý rok. My biskupi sme prvými dedičmi tohto prorockého odkazu a máme povinnosť ho uchovávať a odovzdávať Božiemu ľudu – slovom i svedectvom. Neraz hlásať, že nádej nesklame, znamená ísť proti prúdu – ba aj proti realite bolestných situácií, ktoré sa zdajú byť bezvýchodiskové. No práve v takýchto chvíľach sa najzreteľnejšie ukazuje, že naša viera a naša nádej nepramenia z nás, ale z Boha. A vtedy, ak sme naozaj blízko tým, čo trpia, ak sme solidárni, Duch Svätý môže opäť rozdúchať plameň v srdciach – aj keď už len tlie (porov. Bula Spes non confundit, 3).

Drahí bratia, pastier je svedkom nádeje najmä vďaka životu pevne zakotvenému v Bohu a celkom zasvätenému službe Cirkvi. A to v takej miere, v akej sa zjednocuje s Kristom vo svojom osobnom živote i v apoštolskej službe: vtedy Duch Pánov formuje jeho zmýšľanie, cítenie aj konanie. Zastavme sa spolu pri niektorých črtách tohto svedectva.

Predovšetkým biskup je viditeľným princípom jednoty v partikulárnej Cirkvi, ktorá mu bola zverená. Jeho úlohou je zabezpečiť, aby sa budovala v jednote všetkých svojich členov a vo vzťahu k všeobecnej Cirkvi. Má podporovať rozličné dary a služby pre spoločný rast a šírenie evanjelia. Pri tejto službe, ako aj v celej svojej misii, sa biskup môže spoľahnúť na osobitnú Božiu milosť, ktorú prijal pri biskupskej vysviacke: tá ho podopiera ako učiteľa viery, posvätiteľa a duchovného vodcu. Oživuje jeho oddanosť pre Božie kráľovstvo, pre večnú spásu ľudí, pre premieňanie dejín silou evanjelia.

Druhý aspekt, na ktorý by som chcel upriamiť pozornosť, vychádzajúc vždy z Krista ako vzoru života pastiera, možno označiť takto: biskup ako človek teologálnych čností. Inými slovami: človek plne otvorený pôsobeniu Ducha Svätého, ktorý v ňom vzbudzuje vieru, nádej a lásku a udržiava ich ako plameň v rozličných životných situáciách.

Biskup je mužom viery. Napadá mi úžasná pasáž z Listu Hebrejom (porov. Hebr 11), kde autor – počnúc Ábelom – predstavuje dlhý zoznam „svedkov viery“. Osobitne myslím na Mojžiša, ktorého Boh povolal, aby viedol ľud do zasľúbenej zeme. O ňom sa tam píše: „zostal pevný, akoby videl Neviditeľného“ (Hebr 11, 27). Aký krásny obraz človeka viery: toho, kto – Božou milosťou – vidí ďalej, vidí cieľ a zostáva pevný aj v skúškach. Spomeňme si na chvíle, keď Mojžiš oroduje za ľud pred Bohom. Presne tak: biskup je v Cirkvi orodovníkom, pretože Duch udržiava v jeho srdci plameň viery.

Z tejto istej perspektívy je biskup aj mužom nádeje, pretože „viera je základom toho, v čo dúfame, dôkazom toho, čo nevidíme“ (Hebr 11, 1). Zvlášť keď sa cesta Božieho ľudu stáva ťažšou, pastier pomáha – nie len slovami, ale svojou blízkosťou – aby sa neupadlo do zúfalstva. Keď rodiny nesú neúnosné bremená a verejné inštitúcie ich primerane nepodporujú; keď mladí ľudia prepadnú sklamaniu a sú presýtení falošnými sľubmi; keď sa starší a ťažko zdravotne postihnutí cítia opustení – biskup je nablízku. Neponúka recepty, ale skúsenosť spoločenstva, ktoré sa snaží žiť evanjelium v jednoduchosti a v delení sa.

A tak sa jeho viera a nádej spájajú v ňom ako v človeku pastierskej lásky. Celý život biskupa, celé jeho rozmanité a mnohotvárne pôsobenie, nachádza svoju jednotu v tom, čo svätý Augustín nazýva úradom lásky (amoris officium). Práve v tomto sa najvýraznejšie prejavuje jeho teologálny život. V kázaní, pri návštevách spoločenstiev, v počúvaní kňazov a diakonov, aj v administratívnych rozhodnutiach – všetko má byť preniknuté a motivované láskou Ježiša Krista, Pastiera. Vďaka jeho milosti, denne čerpanej z Eucharistie a modlitby, dáva biskup príklad bratskej lásky voči svojmu pomocnému alebo emeritnému biskupovi, ako aj voči susedným biskupom, spolupracovníkom a kňazom v ťažkostiach či chorobe. Jeho srdce je otvorené a pohostinné – a taký je aj jeho dom.

Drahí bratia, toto je teologálne jadro života pastiera. Okolo neho – a vždy oživované tým istým Duchom – možno postaviť ďalšie nevyhnutné čnosti: pastoračnú rozvážnosť, chudobu, dokonalú zdržanlivosť v celibáte a ľudské čnosti.
Pastoračná rozvážnosť je praktická múdrosť, ktorá vedie biskupa pri rozhodnutiach, v spravovaní diecézy a v kontakte s veriacimi i ich spoločenstvami. Jasným znakom rozvážnosti je schopnosť viesť dialóg ako štýl a metódu vo vzťahoch, ako aj pri vedení participatívnych orgánov, teda pri uskutočňovaní synodality v partikulárnej Cirkvi. V tomto smere nás pápež František výrazne posunul vpred, keď s pedagogickou múdrosťou zdôrazňoval synodalitu ako dimenziu života Cirkvi. Pastoračná rozvážnosť tiež umožňuje biskupovi viesť diecézne spoločenstvo tak, aby si vážilo svoje tradície a zároveň podporovalo nové cesty a iniciatívy.

Aby bol pastier svedkom Ježiša Krista, žije evanjeliovú chudobu. Jeho životný štýl je jednoduchý, striedmy, štedrý a dôstojný – no zároveň primeraný životným podmienkam väčšiny jeho ľudu. Chudobní v ňom majú nachádzať otca a brata; nemajú sa cítiť neisto, keď sa s ním stretnú alebo vstúpia do jeho príbytku. On sám je osobne odpútaný od bohatstva a nepodlieha výhodám či mocenským tlakom. Biskup nesmie zabudnúť, že – ako Ježiš – bol pomazaný Duchom Svätým a poslaný hlásať radostnú zvesť chudobným (porov. Lk 4, 18).

Okrem skutočnej chudoby biskup žije aj formu chudoby, ktorou je celibát a panenstvo pre nebeské kráľovstvo (porov. Mt 19, 12). Nejde len o stav bez manželstva, ale o čistotu srdca i života, ktorou nasleduje Krista a ponúka všetkým pravdivý obraz Cirkvi – svätej a čistej, ako v jej hlavách, tak i v jej údoch. Musí byť pevný a rozhodný v riešení situácií, ktoré by mohli spôsobiť pohoršenie – osobitne v prípadoch zneužívania, najmä voči maloletým – a dôsledne sa riadiť platnými normami.
Napokon je biskup povolaný rozvíjať aj ľudské čnosti, ktoré výslovne spomenuli aj Otcovia Druhého vatikánskeho koncilu v dekréte Presbyterorum ordinis (č. 3). Tie sú o to dôležitejšie v biskupskej službe i v jeho medziľudských vzťahoch. Môžeme uviesť vernosť, úprimnosť, veľkodušnosť, otvorenosť mysle i srdca, schopnosť radovať sa s radujúcimi a trpieť s trpiacimi; ďalej sebaovládanie, jemnosť, trpezlivosť, diskrétnosť, veľkú schopnosť počúvať a viesť dialóg, ochotu slúžiť. Aj tieto čnosti – ktoré máme každý z nás do istej miery vrodené – môžeme a máme vďaka milosti Ducha Svätého pestovať v súlade s Ježišom Kristom.

Drahí bratia, na príhovor Panny Márie a svätých Petra a Pavla vyprosujem vám i vašim spoločenstvám milosti, ktoré najviac potrebujete. Nech vám najmä pomáhajú byť ľuďmi spoločenstva, posilňovať jednotu v diecéznom presbytériu, a nech každý kňaz – bez výnimky – môže zakúsiť otcovstvo, bratstvo a priateľstvo biskupa. Tento duch spoločenstva povzbudzuje kňazov v ich pastoračnej službe a napomáha rastu jednoty partikulárnej Cirkvi.

Ďakujem vám za vaše modlitby! Aj ja sa modlím za vás a zo srdca vám udeľujem svoje požehnanie.

Drahí bratia v biskupskej službe, je pre mňa radosť byť dnes s vami pri príležitosti vášho jubilea. Pochádzate z rôznych cirkví sveta a ukazujete tak univerzálnu tvár Cirkvi. Vyznanie viery, ktoré každú nedeľu slávite so svojimi diecéznymi spoločenstvami, sa dnes stáva mimoriadne slávnostným gestom práve na mieste, kde Peter vydal svedectvo o Kristovi. A spolu so mnou, jeho nástupcom, obnovujete svoje odovzdanie sa Kniežaťu pastierov. Keď sa zjaví, nech si zaslúžite nevädnúci veniec slávy.

Preklad Martin Jarábek