Vatikán 23. júna (TK KBS) Zamyslenie talianskeho jezuitu Antonia Spadara, podsekretára Dikastéria pre kultúru a vzdelávanie, bývalého šéfredaktora časopisu La Civiltà Cattolica, mesiac po zvolení pápeža Leva XIV.
Zverené poslanie, ktoré prechádza z jedného pontifikátu na druhý, nie je tvorené iba slovami a gestami, ale predovšetkým víziami, ktoré sa vzájomne prelínajú a sú nesené tou istou vierou. Aký bol styčný bod pri odovzdávaní štafety medzi Františkom a Levom? Aké vízie sa tu prelínajú? To sa ukáže počas putovania Cirkvi svetom.
Stačí si spomenúť, aké rozhodujúce bolo pre Františka slovo „príťažlivosť“ („kresťanstvo rastie vďaka príťažlivosti“, povedal Joseph Ratzinger). Medzi Benediktom a Františkom bolo jasné, čo je potrebné odovzdať: „Výzvy rýchlych zmien a otázky veľkého významu pre život viery“, ako to povedal sám Benedikt pri rozlúčke. Pápež Bergoglio tieto výzvy preložil do „zdravého nepokoja“, jediného, „ktorý dáva pokoj“, a vtláčal tak životu Cirkvi pomalý, ale neustály a františkánsky vlnivý a otrasný pohyb. A práve „nepokoj“ je slovo, ktoré František 28. augusta 2013 odporučil v pôsobivej homílii vtedajšiemu generálnemu predstavenému rádu sv. Augustína, otcovi Prevostovi, a jeho kapitule zhromaždenej v ich kostole na rímskom Campo Marzio.
Ak existuje pojem, ktorý môže stručne vystihnúť odovzdanie štafety medzi Františkom a Levom, potom je to práve výraz „nepokoj“, ktorý Lev XIV. použil vo svojich prvých slovách ako pápež, akoby tým chcel potvrdiť hlbokú duchovnú kontinuitu.
Bergogliov pontifikát bol plný plodov, ale predovšetkým semien, s vlastnou františkánskou výnimočnosťou. Hodnota a účinky jeho odkazu sa prejavia až s časom, budú posúdené skúškou dejín, nie blogov. Zanechal predovšetkým metódu: duchovné rozlišovanie. Jeho vedenie Cirkvi nikdy nebolo riadené vopred pripravenými myšlienkami, ale intuíciou a hlbokým čítaním reality očami pastiera ponoreného do ľudu. František vždy považoval Cirkev za inštitúciu, ale zároveň zdôrazňoval, že to, čo ju robí inštitúciou, je Duch Svätý, ktorý „vyvoláva zmätok charizmami, ale v tom zmätku vytvára harmóniu“. Bergoglio teda považoval cirkevnú inštitúciu za harmóniu – nie jednoduchú a čisto ľudskú rovnováhu –, ktorá sa neustále utvára z chaosu rozmanitosti a protikladov. Udržiaval nepokoj medzi charizmami a inštitúciami, vedomý si toho, že Cirkev je „putujúcim a evanjelizujúcim ľudom“, realitou, ktorá vždy presahuje akúkoľvek formu. Nazýval to „desborde“ – pretekanie Boha.
Tým, ktorí sa obávali, že „zmätok“ je nebezpečný, povedal vtedajší kardinál Prevost v roku 2024 vo farnosti augustiniánov v Illinois: „František sa nebojí trochu rozvíriť vody, rozvíriť veci. A keď to urobí, sú ľudia, ktorí sa cítia nepríjemne. Všetci máme odlišné osobnosti a všetci máme rôzne spôsoby, ako udržať loď v pokoji a hovoriť: prosím, nehýbte loďou, prosím, nerobte to. A František hovorí: ‚Všetko bude v poriadku.‘ Má rád evanjelium, kde Ježiš spí v lodi a učeníci panikária a hovoria: ‚Prečo spíš, zomrieme!‘ Ježiš veľmi dobre vie, čo sa deje, ale nechá ich, nech sa boja.“ Prevost dokonale pochopil Bergogliov evanjeliový nepokoj.
František mal radikálnu vášeň pre pravdu, a to do takej miery, že sa obával ohlasovania „pravdivých vecí“ bez „ducha pravdy“. Jeho jemnosť v tomto ohľade bola mystická, typická pre nepokojné srdce, ktoré rozlišuje a ide za vonkajší výzor. Preto František odmietol všetky ideologické pokušenia, aj v tých najradikálnejších reformách. Jeho vláda bola neustálym duchovným cvičením.
František bojoval proti uzatváraniu Cirkvi do seba a Lev – ktorý ho citoval – to zopakoval: „Cirkev je zo svojej podstaty extrovertná“ a „sebastrednosť hasí oheň misijného ducha“. Prevost dokonca s bleskovou výstižnosťou dodal: „Boží ľud je početnejší, než vidíme. Nedefinujme jeho hranice!“
Pápež Lev vo svojej výzve k jednote Cirkvi nevychádza z logiky kontroly, uniformity alebo strachu, ale skôr z evanjeliovej potreby „kráčať spoločne vpred“. Synodalita je pre Leva formou lásky: neustála snaha načúvať si navzájom, aj v odlišnostiach.
Do pamäte sa vryli Františkove slová na synode v roku 2015: „Okrem dogmatických otázok, ktoré sú jasne definované učením Cirkvi, sme tiež videli, že to, čo sa zdá normálne biskupovi jedného kontinentu, môže byť pre biskupa iného kontinentu čudné, takmer škandalózne – takmer! – pre biskupa z iného kontinentu; to, čo je v jednej spoločnosti považované za porušenie zákona, môže byť v inej spoločnosti samozrejmým a nedotknuteľným pravidlom; to, čo je pre niektorých slobodou svedomia, môže byť pre iných len zmätkom.“ Skutočné rozlišovanie sa teda neodohráva medzi názormi, ale v rámci dejín.
Ruky oboch pápežov sa tak akoby nevedome spájajú, keď Lev vo vyššie spomínanej farnosti v Illinois prehlásil: „To, čo môže byť dôležité pre Cirkev v Spojených štátoch, nemusí byť vôbec dôležité v Južnej Kórei. A musíme si tiež pamätať, že sme súčasťou všeobecnej Cirkvi, keď hľadáme spôsoby, ako byť Cirkvou spoločne.“ Ako pápež Lev hovoril o „spolužití odlišností“.
Jednota je zrelým plodom tejto cesty. A preto ju nemožno brániť ideologickou prísnosťou, ale trpezlivou láskou. Prevost tiež vie, že je potrebné kráčať aj s „tými, ktorí sa uberajú inými náboženskými cestami, s tými, ktorí v sebe živia nepokoj hľadania Boha, so všetkými ženami a mužmi dobrej vôle“. Nepokoj sa teda vždy vracia v rôznych podobách.
Nepokojné napätie, ktoré prechádza globálnou cirkvou – napätie medzi rôznym vnímaním, kultúrami, teológiami – nesmie byť potláčané, ale prijímané ako znamenie katolicity. Dôležité je, aby bolo vyjadrené, ako povedal František na začiatku synody v roku 2014: treba „hovoriť všetko, čo v Pánovi cítime, že treba povedať: bez ľudských ohľadov, bez bázne. A zároveň treba s pokorou načúvať a s otvoreným srdcom prijať to, čo hovoria bratia. Týmito dvoma postojmi sa uskutočňuje synodalita“. Preto – pokračoval – „vás prosím o tieto postoje bratov v Pánovi: hovorte s parréziou a počúvajte s pokorou. A robte to s veľkým pokojom a mierom, pretože synoda sa vždy koná cum Petro et sub Petro a prítomnosť pápeža je zárukou pre všetkých a ochranou viery“. Pápež sa tak stáva garantom ochrany a zároveň samotnej možnosti „parrézie“.
Bergoglio si želal mať Prevosta najprv za biskupa a potom za prefekta Dikastéria pre biskupov. Vybral si ho aj preto, že je svetovým človekom: má európske korene, narodil sa v USA, ale Peru si vybral dobrovoľne a kvôli svojej misii, žil medzi campesinos v Andách, načúval volaniu chudobných a naučil sa mystike blízkosti. Jeho biskupstvo v Chiclayo bolo laboratóriom konkrétnej evanjeliovej prítomnosti, ktorá sa dnes vracia v jeho gestách a slovách. Jeho augustiniánska spiritualita sa prejavuje v schopnosti spájať vnútorný život a misiu, nepokoj a lásku. Vie to najmä vďaka skúsenosti z funkcie generálneho predstaveného svojho rádu, augustiniánov, ktorí riešia napätia a rozdiely aj medzi svojimi komunitami v Peru a, prirodzene, vo svete.
Prvé slová pápeža Prevosta boli Augustínove. Citoval slávny úryvok: „Pre vás som biskup, s vami som kresťan“ a zdôraznil, že pravá cirkevná autorita vychádza zo zdieľania, nie z odlúčenia. Jeho poňatie autority je neozbrojené, vzdialené akejkoľvek forme nadradenosti. Povedal: „Nesmie sa skrývať za predstavu autority, ktorá dnes už nedáva zmysel.“ Tejto téme venoval svoju dizertačnú prácu v roku 1987, a preto je mu veľmi blízka.
V tomto zmysle nadviazal na ekleziologický prístup Františka, ktorý odsúdil únavné protiklady medzi konzervatívcami a progresívcami ako paralyzujúcu pascu. Vo svojom prvom prejave Lev zopakoval výraz „neozbrojená a odzbrojujúca“, ktorý možno použiť aj na Cirkev, ktorá nemáva mocou ako zbraňou, ale necháva sa poraniť dejinami, pretože „byť Boží nás viaže k zemi“. Je to Cirkev, ktorá na seba berie nebezpečenstvá svojej doby, ktorá nehľadá pokoj, ale vernosť. A ktorá sa angažuje na fronte mieru bez protagonizmu, dáva sa k dispozícii, vyhýba sa „hlučnej, svalnatej komunikácii“ a hľadá „skôr komunikáciu schopnú načúvať“. Lev, podobne ako František, túži po „samaritánskej“ cirkvi – ako povedal pri jednej generálnej audiencii –, po poľnej nemocnici v „zranenom svete“.
Lev dobre vie, že prijatím Petrovho úradu sa vystavil náporu času a dejín. Preto sa stavia proti vnímaniu viery ako prostriedku na uchovanie identity alebo politickej moci. Rázne reagoval na zneužitie Augustínovho ordo amoris niektorými populistickými rétormi a zdôraznil, že pravá tradícia je tá, ktorá zostáva verná láske. A preto je jeho diplomacia v plnej kontinuite s Františkom diplomaciou mostov – a telefonát Putinovi nadväzuje na trpezlivé budovanie vzťahov, ktoré František rozvíjal od svojho stretnutia s ruským veľvyslancom na začiatku konfliktu, a na kontakty s moskovským patriarchátom, ktoré zostali vždy otvorené.
V čase, keď dôvera v inštitúcie prechádza krízou, sa Lev XIV. predstavuje ako človek, ktorý načúva a vedie dialóg. František vo svojej apoštolskej exhortácii Laudate Deum napísal, že svet sa „rozpadá“ a blíži sa k „bodu zlomu“. Táto diagnóza nie je apokalyptická, ale prorocká. Cirkev má byť miestom, kde sa drží pohromade to, čo sa rozpadá, má byť dielňou zmierenia, má ponúknuť prítomnosť, ktorá sa neuzatvára do nostalgie za minulosťou. Lev tento scenár preberá a prijíma ho ako svoje poslanie. Nepokojné Augustínovo srdce – ktoré nenachádza pokoj, kým nespočinie v Bohu – sa pre neho stáva paradigmou súčasného veriaceho: nie toho, kto „vlastní“ pravdu, ale toho, kto ju neustále hľadá, v dejinách a s dejinami. A v tejto perspektíve treba znovu vykladať aj sociálne učenie Cirkvi: „Nechce vztýčiť vlajku vlastníctva pravdy,“ povedal Lev, ale učiť, ako sa „približovať“ a obývať otázky.
Prevost teda nie je pápežom, ktorý navrhuje recepty, ale pastierom, ktorý povzbudzuje k rozhadzovaniu sietí viery tam, kde sa množia otázky. Povedal to jasne: každá generácia má svoje problémy, svoje sny, svoje výzvy. A len „pohľadom do diaľky“ možno zachytiť to, čo Duch Svätý naznačuje.
Lev XIV. sa nepredstavuje ako „osamelý vodca“, ako vyhlásil hneď na začiatku. Skôr stelesňuje postavu, ktorú sám definoval ako „kvas pre zmierený svet“. V ňom je jasné odmietnutie akejkoľvek elitárskej vízie Cirkvi, vízie „našich malých skupín“, ktoré sa cítia nadradené svetu.
V čase globálnej krehkosti a rozšíreného rozčarovania je Cirkev, ktorej vedenia sa Lev XIV. ujal, povolaná k pokornému, ale pevnému svedectvu. Lev je muž, ktorý vie zachytiť nepokoj doby a premeniť ho na formu svojej služby. Preteky sa už začali. A nepokoj – ten zdravý, evanjeliový, plodný – pokračuje, aby poháňal kroky Cirkvi vpred. Pretože „utvrdzovať vo viere“ nemá nič spoločné s prostým, ľudským a bojazlivým „upokojovaním“, ale skôr s otvorením nášho nepokojného srdca Bohu, ktorý pôsobí vo svete a v cirkevnom spoločenstve.
Medzi Františkom a Levom existuje niť, ktorá sa nepretrhne. Je to niť kontinuity v Petrovom úrade a tiež niť viery, ktorá sa neuspokojí, ktorá hľadá, ktorá sa nechá dotknúť, ktorá sa nezatvára. Je to neviditeľná niť, ktorá – ako písal Chesterton – spôsobuje „chvenie vlákna“, ktoré otriasa Cirkvou a poháňa ju vpred.
Zdroje: Antonio Spadaro SJ – L´Osservatore Romano/VaticanNews, česká redakcia
