Svätý Otec Lev XIV. po prvýkrát viedol eucharistickú procesiu ulicami Ríma P:3, 23. 06. 2025 10:20, ZAH
Foto: Vatican Media
Rím 23. júna (VaticanNews) Pápež Lev XIV. po prvýkrát viedol eucharistickú procesiu ulicami Ríma na slávnosť Najsvätejšieho Kristovho Tela a Krvi, ktorá sa v nedeľu slávila v rímskej diecéze. Predtým slúžil svätú omšu na námestí pred Bazilikou svätého Jána v Lateráne. „Kristus je Božou odpoveďou na ľudský hlad, pretože jeho telo je chlebom večného života,“ povedal vo svojej homílii.
Procesiu, ktorá prechádzala cez ulicu Merulana, ukončilo požehnanie Najsvätejšou sviatosťou, ktoré pápež udelil pred Bazilikou Santa Maria Maggiore. Na svätej omši a procesii sa zúčastnili aj účastníci Jubilea predstaviteľov vlád a verejnej správy, ktoré sa v nedeľu skončilo a na ktorom sa zišli poslanci a starostovia zo 68 krajín sveta.
Trasa trištvrtehodinovej procesie viedla po jednej z hlavných ulíc v Ríme – Via Merulana. Pápež niesol monštranciu s Oltárnou sviatosťou pod baldachýnom, ktorý podopieralo osem Maltézskych rytierov, pred ním biskupi a kardináli so zapálenými sviečkami v rukách.
Cestou sa čítali úryvky zo štyroch evanjelií a Skutkov apoštolov, modlitby svätých a blahoslavených (Jakub Alberione, Pavol VI., Terézia od Dieťaťa Ježiša, Ján Pavol II.), recitovali sa litánie a spievali sa hymny. Na konci procesie pred Bazilikou Santa Maria Maggiore udelil Lev XIV. požehnanie Oltárnou sviatosťou. Spievala sa aj mariánska antifóna „Pod tvojou ochranou“ v latinčine.
Homília Svätého Otca Leva XIV.: Keď sa delíme o chlieb, šírime nádej
„Byť s Ježišom znamená byť nasýtený na tele i na duchu“ – povedal pápež Lev XIV. v homílii na slávnosť Najsvätejšieho Kristovho Tela a Krvi, ktorú celebroval na Lateránskom námestí. Prinášame ju.
Vyzdvihol súcit Krista, ktorý aj dnes zahŕňa hladné ľudstvo svojou láskou, a pripomenul, že deliac sa o chlieb, rozmnožujeme nádej a prinášame svetu znamenie Božieho kráľovstva. Po svätej omši sa eucharistická procesia presunula ulicami Ríma k pápežskej bazilike Santa Maria Maggiore, kde Svätý Otec udelil požehnanie.
–
Drahí bratia a sestry, je krásne byť s Ježišom.
Práve prečítané evanjelium to dosvedčuje: hovorí, že zástupy trávili s Ježišom dlhé hodiny, počúvali, ako hovorí o Božom kráľovstve, a videli, ako uzdravuje chorých (porov. Lk 9, 11). Ježišov súcit s trpiacimi zjavuje láskyplnú blízkosť Boha, ktorý prichádza na svet, aby nás zachránil. Keď vládne Boh, človek je oslobodený od každého zla.
No aj tí, ktorí prijali od Ježiša radostnú zvesť, prichádzajú do hodiny skúšky. Na púšti, kde ľudia počúvali Majstra, sa zvečerieva – a nemajú čo jesť (porov. v. 12). Hlad ľudu a zapadajúce slnko sú znakom hraníc, ktoré doliehajú na svet a na každé stvorenie: deň sa končí – ako aj ľudský život. Práve v tejto hodine, v čase núdze a tieňov, Ježiš zostáva medzi nami.
A práve vtedy, keď slnko zapadá a hlad narastá, keď aj apoštoli navrhujú, aby ľudí prepustil, Kristus nás prekvapuje svojím milosrdenstvom. Zľutuje sa nad hladným davom a vyzýva svojich učeníkov, aby sa o nich postarali: hlad nie je potreba, ktorá by nesúvisela s ohlasovaním kráľovstva a svedectvom o spáse. Naopak, tento hlad sa dotýka nášho vzťahu s Bohom. Päť chlebov a dve ryby sa však očividne javia ako nedostatočné – a hoci sa učeníci zdajú byť rozumní, ich výpočty odhaľujú slabosť ich viery. Lebo v skutočnosti – s Ježišom máme všetko, čo potrebujeme, aby náš život mal od neho silu a zmysel.
Na výzvu hladu totiž Ježiš odpovedá znakom delenia sa: pozdvihne oči, vysloví požehnanie, láme chlieb a dáva jesť všetkým (porov. v. 16). Jeho gestá nie sú žiadnym zložitým magickým rituálom, ale jednoduchým svedectvom vďačnosti voči Otcovi, synovskej modlitby Krista a bratského spoločenstva, ktoré podporuje Duch Svätý. Aby rozmnožil chleby a ryby, Ježiš rozdeľuje to, čo je k dispozícii – a práve tak to postačí pre všetkých, ba ešte aj zvýši. Keď sa nasýtili – a nasýtili sa do sýtosti –, pozbierali dvanásť plných košov (porov. v. 17).
Toto je logika, ktorá nasýti hladný ľud: Ježiš koná v Božom štýle a učí nás konať rovnako. Dnes na mieste evanjeliových zástupov stoja celé národy, ponížené chamtivosťou iných ešte viac než vlastným hladom. Tvrdosť niektorých, ktorí hromadia, je znakom ľahostajnej pýchy, ktorá plodí bolesť a nespravodlivosť. Namiesto zdieľania sa bohatstvo premrháva plody zeme a ľudskej práce. Osobitne v tomto jubilejnom roku je nám Pánov príklad naliehavým kritériom konania a služby: deliť sa o chlieb, aby sme rozmnožili nádej – to ohlasuje príchod Božieho kráľovstva.
Tým, že Ježiš zachraňuje zástupy pred hladom, zároveň ohlasuje, že všetkých zachráni pred smrťou. Toto je tajomstvo viery, ktoré slávime vo sviatosti Eucharistie. Tak ako je telesný hlad znakom nášho bytostného nedostatku života, lámanie chleba je znakom Božieho daru spásy.
Drahí moji, Kristus je Božia odpoveď na hlad človeka, pretože jeho telo je chlieb večného života: vezmite a jedzte z neho všetci! Ježišovo pozvanie objíma našu každodennú skúsenosť: aby sme mohli žiť, musíme sa živiť životom, ktorý si berieme z rastlín a zvierat. A predsa, keď jeme niečo mŕtve, pripomína nám to, že aj my – nech by sme jedli akokoľvek – zomrieme. Keď sa však živíme Ježišom, živým a pravým chlebom, žijeme pre neho. Vzkriesený Ukrižovaný sa nám celý daruje, aby sme objavili, že sme stvorení na to, aby sme sa živili Bohom. Naša hladná prirodzenosť nesie znamenie potreby, ktorú nasýti len Eucharistia ako dar milosti. Ako píše svätý Augustín: Kristus je „chlieb, ktorý sýti a neubúda, chlieb, ktorý sa dá prijímať, ale nedá sa spotrebovať“ (Sermo 130, 2).
Eucharistia je totiž skutočná, reálna a podstatná prítomnosť Spasiteľa (porov. KKC 1413), ktorý premieňa chlieb na seba, aby premieňal nás na seba. Živý a oživujúci Pánovo telo robí aj nás – teda Cirkev – jeho vlastným telom.
Preto podľa slov apoštola Pavla (porov. 1 Kor 10, 17) učí Druhý vatikánsky koncil, že „sviatosťou eucharistického chleba sa zobrazuje a uskutočňuje jednota veriacich, ktorí tvoria jedno telo v Kristovi. Všetci ľudia sú povolaní k tomuto spojeniu s Kristom, ktorý je svetlom sveta: z neho pochádzame, skrze neho žijeme, k nemu smerujeme“ (Lumen gentium, 3).
Zdroj: VaticanNews
Procesia, ktorú o chvíľu začneme, je znakom tejto cesty. Spoločne – pastieri i ovečky – sa živíme Najsvätejšou sviatosťou, klaňajme sa jej a nesme ju ulicami. Takto ju prinášame pred oči, do svedomia a do sŕdc ľudí: do sŕdc tých, čo veria, aby verili pevnejšie, do sŕdc tých, čo neveria, aby sa zamysleli nad hladom, ktorý nosíme v duši, a nad chlebom, ktorý ho môže nasýtiť.
Nasýtení pokrmom, ktorý nám Boh dáva, nesme Ježiša do sŕdc všetkých, lebo Ježiš zahŕňa všetkých do diela spásy a pozýva každého, aby sa zúčastnil na jeho hostine. Blahoslavení sú pozvaní – stávajú sa svedkami tejto lásky!