Jeruzalem 17. júna (TK KBS) Kustód Svätej zeme rozpráva vatikánskym médiám o nočnej more vojny očami človeka, ktorý žije priamo v Jeruzaleme. „V tejto chvíli,“ hovorí Francesco Patton, „mnohí – a to nielen kresťania – túžia opustiť krajinu, ktorá sa v posledných rokoch javí ako neschopná zabezpečiť mier a ktorá sa ocitla v špirále vojny.“

Svätá zem sa opäť ocitla v centre regionálneho napätia, ktorého dôsledky doliehajú na miestne obyvateľstvo vrátane kresťanov. „Je to, akoby sme sa prepadli do novej nočnej mory,“ uviedol Francesco Patton, kustód Svätej zeme. „Kým v minulosti sme pozorovali vojnové škody v okolitých oblastiach, dnes ich vidíme v samotnom srdci Svätej zeme.“

Jeruzalem je opäť pod paľbou. Ako kresťania vnímajú túto ťažkú situáciu?

Kresťania sú rovnako ako ostatné obyvateľstvo vystrašení. Sám som na vlastné oči videl strach detí počas vojny v Sýrii, počul som o tom z Gazy – a teraz ho vidím aj tu. Deti sa trasú pri sirénach a následných výbuchoch rakiet. To sú traumy, ktoré si ponesú celý život.

Mestá sú tiché – nie len kvôli absencii pútnikov, ale aj preto, že mnohí miestni veriaci nemôžu chodiť do kostola. Ulice sú silne militarizované. Ako milovník Apokalypsy, kde je nebeský Jeruzalem opísaný ako mesto s vždy otvorenými bránami, ma veľmi zasahuje pohľad na zatvorené a strážené brány pozemského mesta.

Mnohí – a to nielen kresťania – túžia opustiť krajinu, ktorá sa v posledných rokoch javí ako neschopná zabezpečiť mier. Ocitli sme sa v špirále vojny, ktorá sa neustále rozširuje ako oheň, čo sa už nedá zastaviť.

Posledných 20 mesiacov bolo poznačených napätím. Ako to prežívajú františkáni?

V skutočnosti nejde len o posledných 20 mesiacov. Napätie a nebezpečenstvo sprevádzajú našu misiu dlhodobo. V poslednom období však konflikt zasiahol aj tie oblasti Svätej zeme, ktoré boli relatívne stabilné – no stále balansovali na hrane.

Naša kustódia nikdy nezažila dlhé obdobie pokoja. Nedávno sme slávili sviatok sv. Antonína, patróna našej kustódie. Stal sa ním preto, že nás ochránil v najťažších chvíľach, keď nám hrozilo vyhostenie. Aj tento rok sme obnovili sľub a dôveru – silu čerpáme predovšetkým z modlitby a duchovného spoločenstva so svätými.

Sme tu v mene a z poverenia Cirkvi. Vždy sme cítili podporu pápežov. Osobne som veľmi vďačný za blízkosť a povzbudenie pápeža Františka, ktorý nás navštívil a adresoval nám slová uznania. Som presvedčený, že aj pápež Lev XIV. nás povzbudí k vytrvalosti. Teším sa, že mu budem môcť porozprávať, čo prežívame.

Rovnako tak cítime podporu Dikastéria pre východné cirkvi. Kardinál Leonardo Sandri nás počas svojho pôsobenia opakovane navštívil a vyjadril nám blízkosť – najmä pri výročí 800 rokov od príchodu prvých bratov do Svätej zeme (1219 – 2019) a 600 rokov od ustanovenia komisárov (1421 – 2021). Aj nový prefekt nám dal impulz k obnove veľkopiatkovej zbierky a sľúbil, že v novembri príde do Jeruzalema na medzinárodný kongres komisárov. V uplynulých mesiacoch nás navštívilo množstvo biskupov a kňazov, aby vyjadrili solidaritu. Medzi poslednými boli arcibiskup Ivan Maffeis z Perugie a kardinál Paolo Lojudice zo Sieny s celou toskánskou biskupskou konferenciou. Tí mohli na vlastnej koži zažiť, čo znamená byť dnes vo Svätej zemi.

Váš vikár, otec Ibrahim Faltas, bol jedným z iniciátorov humanitárnych koridorov. Pokračujete v týchto iniciatívach?

Otec Faltas sa dlhodobo angažuje vo všetkých humanitárnych záležitostiach. V posledných mesiacoch sa podieľal na prevoze zranených detí z Gazy do talianskych nemocníc. Pomáhal tiež pri prevoze malého Adama. Mnohé ďalšie akcie zostávajú oprávnene v anonymite.

Po vypuknutí konfliktu s Iránom práve on zorganizoval presun toskánskych biskupov do Ammánu. No ak by som mal vyzdvihnúť jeho najväčšie úsilie, je to práca na obnove školstva v Svätej zemi a výchove detí k mieru a spolužitiu.

Bazilika Svätého hrobu bola dočasne zatvorená. Ktoré kláštory sú dnes najviac ohrozené?

Najohrozenejšie sú kláštory v mestách – v Jaffe, Ramle, Haife, Akkre, ale aj priamo v Jeruzaleme. Neexistujú žiadne „inteligentné bomby“ a ten, kto útočí, často cieli na vyvolanie strachu.

Medzinárodné pravidlá vojny sa ignorujú – dnes sme všetci v rovnakej situácii, bez ohľadu na etnickú či náboženskú príslušnosť. Už v minulosti sme čelili podobným hrozbám – je to súčasť nášho povolania. A jedno je isté: nie sme žoldnieri, ktorí opúšťajú stádo, aby zachránili seba. Toto je misia, ktorú nám zverila Cirkev – a my v nej vytrváme, s dôverou v pomoc z neba.

Zdroj: VaticanNews, česká redakcia, redakčne upravené