Bratislava/Žilina 16. júna (TK KBS) V utorok 17. júna o 18:00 v kníhkupectve MARTINUS v OC Mirage v Žiline predstavia novú knihu Ísť vlastnou cestou – keď Boh vedie naše kroky. Ide o rozhovor spisovateľa Miloša Jesenského so saleziánom Pavlom „Dzivoušom“ Dzivým. Ponúka autentické svedectvo o dobe a človeku, ktorý – podobne ako aj ďalší z jeho generácie – vzišiel z novodobých katakomb podzemnej Cirkvi v čase, keď bola ťažko skúšaná, dostal podiel na jej budovaní v čase slobody a čelí aj neľahkým skúškam, ktoré kresťanom prináša súčasnosť.
Súčasne bude stream z eventu cez youtube kanál saleziáni.
V roku vďačnosti za sto rokov prítomnosti saleziánov dona Bosca na Slovensku je kniha Ísť vlastnou cestou ďalším vzácnym kamienkom z bohatej mozaiky životov približne 440 slovenských mužov, ktorí dovolili Bohu viesť ich kroky „cestou saleziána“. Knihu približuje v predslove provinciál Saleziánov don Bosca Peter Timko takto: „Spomínanie nemusí byť znakom starnutia. V biblickej mentalite je to črta vďačnosti a múdrosti. Pre nás saleziánov je to i charizmatický prvok nášho zakladateľa svätého Jána Bosca. On nám zanechal spomienky zo svojho života ako otec, ktorý chce povzbudiť svojich synov a chce im ukázať, ako ho Boh vo všetkom viedol. Takéto sú aj spomienky, o ktoré sa s nami v tejto knižke v rozhovore s Milošom Jesenským úprimne delí môj spolubrat don Pavol Dzivý.“
Ukážka z knihy
Predpokladám, že takých situácií si zažil omnoho viac...
Ešte pridám historku o jednom lampasákovi, ktorý raz v noci prišiel na mol opitý na rotu, lebo ho manželka v takom stave nepustila domov. Bolo okolo polnoci, keď nabehol k nám na izbu, zasvietil a reval: „Vstávat, vztyk!“ Postavil nás suprákov, čo sme mali krátko pred koncom vojenčiny, v tých žltých erárnych pyžamách do radu, mohlo nás byť okolo dvadsať. Postupne prechádzal popred nás, hulákal, sem-tam do niekoho buchol, až kým prišiel ku mne. Keď do mňa strčil, povedal som mu, aby nás nechal. A on do mňa strčil ešte raz. Tak hovorím nahlas kamarátovi: „Ivan, zhasni!“ Ivan zhasol, ja som potme milého chlapa schytil okolo bokov a posadil ho hore na bydlo. Vzápätí sa rozsvietilo a všetci pozerajú, ako veliteľ sedí s vytreštenými očami pod stropom a nohami bezmocne hompáľa cez okraj hornej postele. Nikto sa však nesmial, už sme to mali za pár a toto vyzeralo na strašný prúser. Ale veliteľ na nás iba zhora habká: „Kluci, kluci, vždyť jsme přece přátelé!“A ja mu na to: „Choďte sa vyspať, súdruh veliteľ, a nerobte nám tu bordel.“ Tak som mu zase pomohol dolu. Zo zvesenou hlavou odišiel a mali sme šťastie, lebo na druhý deň si nič nepamätal, alebo sa aspoň tak tváril.
Zdroj: Vydavateľstvo DON BOSCO
