Španielsko 10. júna (TK KBS) V utorok 10. júna 1926 ukončil svoj pozemský život španielsky umelec Antoni Gaudí, architekt Sagrady Famílie, ktorý bol nedávno vyhlásený za ctihodného.
Jeho život tragicky ukončila zrážka s električkou. Po sebe zanechal veľké dielo – chrám zmierenia, ktorý sa postupne rozrastá a dokončuje. Medzi najnovšími prvkami výstavby je aj socha Agnus Dei, ktorú navrhol taliansky umelec Andrea Mastrovito. Odborníčka Chiara Curtiová hovorí: „Sagrada Família je ako zrkadlo spoločnosti.“
Sagrada Família je rastúcou modlitbou k Bohu a oslavou života. Od roku 1883 na nej Antoni Gaudí pracoval ako na výstupe k nebu. Tvaroval kameň svojím zápalom a každému detailu, už od fasády Narodenia Pána, dal výraz „vtelenej viery“, ako to opisuje architektka Chiara Curtiová, jedna z najväčších znalkýň Gaudího diela. Hoci ho v roku 1926 pripravila nehoda o život, jeho práca pokračovala.
Katedrála svetla
Kameň a svetlo sú dva prvky, ktoré v Gaudího chráme neustále vstupujú do dialógu. Curtiová výstižne nazvala svoju knihu La Sagrada Família. Katedrála svetla (Brusel, Triangle Books, 216 strán) je pomenovanie, ktoré použili už Gaudího žiaci: „Gaudí postavil celú fasádu Narodenia orientovanú na východ, tam, kde vychádza slnko,“ vysvetľuje Curtiová. Prvé svetlo stotožňoval s Bohom: „To, že denne vidíme svetelný efekt, nám umožňuje, že aj v každodennom zhone uchopíme istotu.“
Chrám ľudu
Samotná podstata Sagrady Famílie ako výkupného chrámu, ktorý rastie vďaka darom, robí z tejto pamiatky UNESCO dielo otvorené – na jeho tvorbe sa denne podieľajú veriaci, pútnici i návštevníci. „Ľudia spolu so všetkými obrazmi, ktoré Gaudí vložil do chrámu – ako je fasáda Narodenia – vytvárajú akýsi veľký oltárny obraz, na ktorom sa podieľajú aj živí.“
Duchovná sila tohto miesta je zrejmá: „Je vždy veľmi silné sledovať, ako ľudia pri vstupe do Sagrady Famílie prežívajú dojatie, niektorí spievajú, iní sa ponoria do modlitby. Aj keď prichádzajú ako turisti, sú duchovne pohnutí.“ Chrám totiž nikdy nie je dokončený a každému návštevníkovi umožňuje cítiť sa ako jeho podporovateľ a strážca.
„V dobe, keď sme všetci iba divákmi obrazov z médií, nás účasť premieňa a vytvára užšie prepojenie so Sagradou Famíliou.“
Vstúpiť do vnútra času
Podľa Chiary Curtiová nie je Sagrada Família len pamätníkom minulosti, ktorý obdivujeme, ale živou realitou – autoportrétom toho, čo v danom okamihu prežívame.
Táto bazilika je ako zrkadlo spoločnosti, umenia, spôsobu, akým veci interpretujeme. „Gaudí si uvedomoval, že každý historický moment hovorí iným jazykom, ktorý sa vtlačuje do stále sa vyvíjajúceho chrámu. Umožnil dnešnému človeku, často sklamanému, znova pocítiť úžas – myšlienku, že môže byť ‘sám sebou ako veža, ktorá sa dotýka neba’.“
Agnus Dei Andreu Mastrovita
Diecézne múzeum v Barcelone, známe aj ako Casa de la Almoina, nedávno vystavovalo päť návrhov sochy Agnus Dei, ktorá je súčasťou projektu veže Ježiša Krista v Sagrade Famílii. Gaudí vo svojich albumoch zaznamenal, že vo vnútri kríža by malo byť umiestnené Agnus Dei. Medzi umelcami, ktorí predložili návrhy, boli Taliani Edoardo Tresoldi a Andrea Mastrovito, Portugalec David Oliveira a Španieli Gonzalo Borondo a Jordi Alcaraz.
Súťaž vyhral Mastrovito: „Jeho prístup sa vyznačoval tým, že neupútaval pozornosť na seba, ale nadviazal na Gaudího odkaz. Pochopil, čo Gaudí od svojich spolupracovníkov očakával – nevnucovať vlastné myšlienky, ale stať sa spolutvorcom,“ vysvetľuje Chiara Curtiová.
Zdroj: VaticanNews, česká redakcia, redakčne upravené
