Vatikán 9. júna (VaticanNews) V pondelok 9. júna predniesla sestra Mária Gloria Riva z Rádu večne adorujúcich sestier v Aule Pavla VI. príhovor pri príležitosti Jubilea Svätej stolice. Prinášame jeho plné znenie. Predniesla ho za účasti Svätého Otca, kardinálov a členov Rímskej kúrie.

Pozdravy

Je pre mňa cťou, že na mňa mysleli (a tým aj na Rád večne adorujúcich sestier) zosnulý Svätý Otec František spolu s Mons. Fisichellom pri príležitosti tohto veľkého podujatia, ktoré sa týka Vatikánskeho štátu a celej Rímskej kúrie. No ešte väčšou cťou je, že mi Pán dovolil prehovoriť pred Vami, Vaša Svätosť! Spája nás Regula svätého Augustína, podľa ktorej sme boli vychovávané zásluhou ctihodného Giuseppeho Bartolomea Menochia, nášho prvého predstaveného. Náš rád bol schválený pápežom Levom – konkrétne pápežom Levom XII., ktorý pred presne 200 rokmi vyhlásil a viedol Jubileum roku 1825.

Po Vás, Vaša Svätosť, by som chcela pozdraviť a vyjadriť svoju vďaku a úctu všetkým kardinálom, všetkým váženým členom Rímskej kúrie a predstaviteľom Vatikánskeho štátu.

Niť nádeje

Vaša Svätosť, prítomné excelencie, dámy a páni, už desať rokov žijem v Sanmarínskej republike: hodnota malých štátov je dnes, vo svete globalizácie, nesmierne cenná – je to hodnota, ktorú si treba chrániť a brániť všetkými možnými silami. Práve tieto malé štáty, so svojimi osobitými a starobylými tradíciami, udržiavajú nádej pri živote v svete, ktorý riskuje, že stratí svoje vlastné historické korene. Práve ony, mohli by sme povedať, držia pevnú niť nádeje.

Táto zmienka nie je náhodná. Chcela by som totiž upriamiť vašu pozornosť na biblický výraz označujúci slovo nádej: tikvá (תִּקְוָה), ktorého koreňom je slovo kav, teda „lano“ alebo práve „niť“. Kav vyvoláva predstavu lana, nie ovisnutého, ale napnutého medzi dvoma pólmi. V biblickej hebrejčine teda má nádej ten človek, ktorý – zakorenený vo svojej minulosti – dokáže vystreliť smerom do budúcnosti, pričom žije prítomnosť v napätí.

Nestratiť korene, nebáť sa budúcnosti

Ako môžeme my dnes – v tejto našej Cirkvi, v tomto malom štáte, ktorého jadrom je Cirkev – udržať pri živote toto napätie medzi minulosťou a budúcnosťou? Rovnováha medzi minulosťou a budúcnosťou je veľkým koreňom nádeje. Dnes riskujeme, že budeme žiť len v nostalgií za minulosťou, ktorá už neexistuje, čo často vedie k tradicionalizmu odtrhnutému od prítomnosti, alebo že sa rozbehneme v ústrety budúcnosti, ktorá ešte nenastala, upadnúc do iluzórneho futurizmu neschopného ponúknuť skutočné riešenia súčasných výziev.

Minulosť však, so svojimi bolesťami i slávou, môže byť veľkým odrazovým mostíkom, ktorý nám pomôže žiť prítomnosť v správnom napätí.

V tejto súvislosti mi napadá jedno dielo od de Chirica s názvom Návrat márnotratného syna. Giorgio de Chirico, Grék podľa tradície a syn talianskej šľachty, prišiel do Talianska ako osemnásťročný a pripojil sa k futuristickému hnutiu, ktoré podporovalo vstup do prvej svetovej vojny. No keď bol v roku 1917 hospitalizovaný vo Ferrare, pochopil, že žiadna vojna nie je schopná priniesť budúcnosť a nádej. V roku 1922 preto namaľoval sám seba ako márnotratného syna – človeka „self-made“, manekýna so širokými plecami, vyvinutými stehennými svalmi a úzkymi členkami, ktorý za sebou zanecháva stredomorskú krajinu, a tým aj princípy kresťanskej kultúry grécko-rímskeho razenia, a smeruje k červenej Ferrare – červenej svojimi pamiatkami i umeleckými avantgardami. No podobne ako v evanjeliovom podobenstve sa stalo niečo nevídané: zažíva zneistenie z otca, ktorý – namaľovaný ako grécka socha – zostupuje zo svojho podstavca, aby mu vyšiel v ústrety (porov. Statues, Meubles et Généraux – Il meccanismo del pensiero, s. 277 – 278).

Áno, minulosť nám vychádza v ústrety so svojimi otázkami – nie preto, aby nás zničila, ale aby nás posilnila v prítomnosti a povzbudila hľadieť do budúcnosti s nádejou.

Dúfať znamená žiť pre večnosť

Aj my, oveľa viac než mladý de Chirico, žijeme vo svete, ktorý sa ženie vpred – svet, kde môže byť pokrok veľkým darom, ale aj veľkým nebezpečenstvom. Svet, kde možnosti, ktoré poskytujú sociálne komunikačné prostriedky, formujú nové sociálno-kultúrne spôsoby života. No pozor! Tieto prostriedky treba chápať ako to, čím sú – teda ako nástroje –, a preto si vyžadujú, aby ich používateľ nezabudol na svoje korene, aby sa nevydal do preteku bez cieľa, ale aby vedel, kam smeruje. Ako totiž napísal veľký biskup z Hippo: „Nemožno bežať správne, ak človek nevie, kam beží.“ (porov. sv. Augustín, O dokonalosti spravodlivosti človeka, 8,19).

My, drahí bratia a sestry, vieme, kam máme bežať: bežanie Jána a Petra k prázdnemu Kristovmu hrobu (porov. Jn 20, 4) je jediný beh, ktorý môže Cirkev a svet absolvovať bez strachu – je to beh tých, ktorí vedia, že nádej spočíva v skutočnom živote, v tom večnom. Večnosť stojí pred nami – pred veriacimi i neveriacimi, pred celým ľudstvom. Ak pracujeme pre krátke a priemerné horizonty, pracujeme nadarmo. Treba pracovať pre veľký horizont života, ktorý neumiera: žiť tak, že sa v každom okamihu pýtame, či to, čo práve robíme, nás pevne spája s tou pravdou, ktorá je láskou a je večnosťou (porov. sv. Augustín, Vyznania, kniha 7,10.16): to je nádej.

Dúfať znamená vyznávať pravdu, ktorá rešpektuje život od počatia po prirodzený koniec; ktorá rešpektuje dôstojnosť každého človeka, bez ohľadu na jeho pohlavie, vierovyznanie alebo národnosť; ktorá rešpektuje osobitné zvyky a kultúry každého národa ako veľké bohatstvo celého ľudstva.

Čo je napokon hlbokým významom jubilea, ak nie to, že nám pomáha myslieť na posledné veci? Všetkých nás sa dotkla krátkosť života a všetci máme povinnosť položiť si otázku o zmysle vlastnej existencie. Takéto otázky môžu spôsobiť vnútorné znepokojenie, pocit neadekvátnosti alebo zlyhania. No práve v týchto chvíľach sa zjavuje tá „malá bezvýznamná dievčinka“, ktorou je podľa Charlesa Péguyho nádej (porov. Charles PÉGUY, Portál tajomstva druhej čnosti).

Áno, ak sú nám viera a láska potrebné na vzťah s Bohom a s ľuďmi, nádej je nevyhnutná na pochopenie cesty dejín. Peguyho veľkosť spočíva v tom, že nás znova priviedol k hlbokému spojeniu medzi nádejou a pokorou. Pokorní sú tí naozaj silní – schopní hľadieť na život, podľa výrazu Victora Huga, nie zvyčajným pohľadom, ale očami úžasu (porov. Charles PÉGUY, Véronique. Dialóg medzi dejinami a zmyslovou dušou).

Pokora tiež víťazí nad mocou veľkého nepriateľa človeka – nad Zlým, ktorý útočí najmä na miesta, kde je svätosť najväčšia, a teda tam, kde – ako vo Vatikánskom štáte – sa v najväčšej miere prejavila Kristova moc v tých, čo sa mu odovzdali. Preto sa musíme vyzbrojiť pokorou, aby sme očami úžasu dokázali spozorovať tie malé, no isté kroky nádeje.

Eucharistia – sviatosť našej nádeje

Naša zakladateľka, blahoslavená Mária Magdaléna vtelenia, napísala, že posledné slová svätého človeka sú tie najdôležitejšie, ktoré si treba pamätať – práve tie zakladajú nádej pre tých, čo zostávajú. Tak aj posledné Kristove slová boli vyslovené pri Poslednej večeri: spojil v nich vieru v Otca a nádej na večný život s láskou medzi nami. Nádej je teda hlboko spätá s veľkou túžbou Ježiša: aby všetci boli jedno.

Eucharistia je viatikom nádeje pre večný život a obdivuhodným spôsobom spája minulosť, prítomnosť a budúcnosť. Vieme navyše, že v Eucharistii sa jednota všetkých ľudí nielen naznačuje, ale aj uskutočňuje. Nestačí však o tom vedieť – treba tomu veriť a dosvedčovať to celým svojím životom mužov a žien pokoja a jednoty.

Ako teda v sebe premôcť „zaužívaný pohľad“ a dozrieť k tomu pokornému pohľadu úžasu?

V čase veľkého súženia (napoleonské obdobie s unesením Pia VII. a spustošením Rímskej kúrie) ukázal Ježiš našej zakladateľke práve mesto Rím ako miesto, kde mala začať svoje dielo. Pápež, ktorý vtedy sídlil na Kvirináli, pochopil význam tohto založenia a chcel, aby náš prvý kláštor bol hneď vedľa neho. A hoci matka Mária Magdaléna bola vo vyhnanstve vo Florencii a mohla by svoje dielo začať tam, Ježiš chcel, aby práve z Ríma – zo srdca kresťanstva – zaznelo toto veľké pozvanie upierať zrak adorácie k Eucharistii a odtiaľ čerpať silu, modlitbu a osvietenie pre vedenie ľudstva a Cirkvi, ako to opäť povedal svätý Augustín: uprostred prenasledovania zo strany sveta a útechy od Boha (Sv. Augustín, O Božom štáte, XVIII, 51, 2: PL 41, 614).

Pohľad upretý na Najsvätejšiu sviatosť – tak ako pohľad na starozákonného medeného hada – nás môže uzdraviť od zla, môže nám očistiť zrak a urobiť nás schopnými proroctva. Nemusíme sa báť: v Bohu máme veľkého spojenca. Miluje nás večnou láskou a bude mať s nami vždy zľutovanie (porov. Jer 31, 3). Našou úlohou je dať sa ním formovať a uskutočňovať v čase osvietenia, ktoré nám Duch Svätý ponúka práve skrze Eucharistiu a Pannu Máriu, znak istej nádeje.

Jedna často zneužívaná citácia znie: krása zachráni svet. Táto veta sa nesprávne pripisuje Fiodorovi Michajlovičovi Dostojevskému. V skutočnosti ide o dramatickú otázku, ktorú v známom ruskom románe Idiot vysloví knieža Myškin: Aká krása zachráni svet?

Knieža sa totiž ocitá pred Holbeinovým obrazom Mŕtvy Kristus – hrozivým dielom, kde je Kristus namaľovaný v životnej veľkosti s prepadnutými očami a končatinami, ktoré už nesú známky nekrózy. Ide teda o vážnu otázku: Aká krása nás zachráni? Zachráni svet krása kríža? Krása porážky? Áno, kríž nás stále môže zachrániť – kríž prijatý a obetovaný. Prežili sme ťažké roky plné škandálov a polemík, no práve v tomto veľkom znaku môžeme znovu zvíťaziť. Táto veľká porazená krása nás zachráni. Nádej sa rodí tam, kde slzy bolesti a pokánia oplodňujú dušu v pokore a novote života.

Znak istej nádeje

Máme aj inú veľkú spojenkyňu – Kráľovnú krásy: Pannu Máriu. Preto vás na záver chcem zanechať s jedným obrazom: Madonou z Port Lligat, ktorú namaľoval Salvador Dalí po výbuchu atómovej bomby. Je symbolom tragédie, ktorú by nám mohli spôsobiť veda a technika, ak sa odtrhnú od etiky.

Je to Madona s tvárou Dalího manželky Galy – pre umelca veľkého zdroja útechy. Na obraze vidno znaky skazy: oblúk, pod ktorým stojí Mária, je starobylý, no úplne rozbitý – tak ako naše inštitúcie: staré, no často poznačené rozkladom. Ryba – symbol Krista – leží mŕtva na predele a hory sa vznášajú nad vodou. No zároveň maliar rozosieva do diela znaky nového zrodu: vajce uprostred oblúka, anjelov s vystretými rukami, ženy (podobné Panne Márii) v požehnanom stave.

V tomto krátkom období priblíženia sa k viere chcel umelec vyjadriť, že Mária nás chráni v našich zlyhaniach aj potenciáloch – tak ako chráni Dieťa, ktoré drží na kolenách. Jej materinské vnútro – i vnútro Božského Dieťaťa – sú zobrazené ako otvorené výklenky: ako Jubilejné brány nádeje. Ak je v centre Márie Ježiš, v centre Ježiša je Eucharistický chlieb. Keď sa naň Kristus pozerá, drží vo svojich rukách ako zavesené dve veci: vesmír a slovo – ľudskú múdrosť a Božiu múdrosť.

Tak nás Ježiš učí znovu objavovať cesty nádeje: upierajúc pohľad predovšetkým na Eucharistický chlieb, čerpajúc silu z minulosti na originálne čítanie prítomnosti a dôveru v budúcnosť a napokon dôverujúc pohotovej pomoci Panny Márie – Salus Populi Romani, Ianua Coeli, bráne nádeje a útechy.

Áno, Panna Mária, Matka útechy a nádeje, oroduj za nás.

Preklad Martin Jarábek