Vatikán 7. júna (VaticanNews) Nuncius v Kyjeve komentuje svoju prvú audienciu u Leva XIV., ktorá sa konala v piatok 6. júna vo Vatikánskom apoštolskom paláci: „Bolo to veľmi utešujúce stretnutie, plné modlitby, ktorá je našou hlavnou zbraňou.“ Arcibiskup spomína dramatickú situáciu na Ukrajine, ale aj svedectvo ľudskosti mnohých vojakov na fronte: „Modlíme sa, aby sila Cirkvi priniesla ovocie.“
Vaša excelencia, bolo to vaše prvé stretnutie s pápežom Levom XIV. Ako prebiehalo?
Ešte pred odpoveďou by som chcel povedať, že ide o veľmi dôležité stretnutie, a preto bolo pripravované množstvom modlitby, mojou osobnou modlitbou, modlitbou mojich spolupracovníkov na nunciatúre v Kyjeve, biskupov, dokonca niektorých štátnych predstaviteľov Ukrajiny, mojich priateľov, mojich bývalých farníkov v Litve. Pretože v prvom rade ide o stretnutie duchovnej, pastoračnej práce.
Prišiel som do Ríma v tomto Jubilejnom roku nádeje na pravidelné stretnutie apoštolských nunciov, ktoré sa koná každé tri roky. Je to stretnutie venované téme, ktorá je veľmi dôležitá aj pre každého z nás na Ukrajine: nádeji. Pretože akú nádej môžeme mať z ľudského hľadiska? Veľmi malú. Avšak v Bohu máme všetku možnú nádej, ba aj radosť, pretože ani vojna nesmie a nemôže zabiť to, čo je kresťanské.
Toto je moje prvé stretnutie s pápežom Levom a som mu za to vďačný. Stretnutie bolo pomerne dlhé, venované najmä otázkam, ktoré sa nás ako Cirkvi týkajú v čase vojny. Bolo pre mňa dôležité cítiť pápežovo srdce, ako aj, z mojej strany, podeliť sa o skúsenosti, predovšetkým tie duchovné, v tomto čase vojny. To je totiž naše poslanie. My ako Cirkev, ako Svätá stolica, čo môžeme urobiť v čase vojny?
Bolo to veľmi utešujúce, cirkevné a plné modlitby. Toto by som chcel zdôrazniť, pretože modlitba je našou hlavnou zbraňou. Takto ju definujem ja a aj Svätý Otec ju definuje ako najmocnejšiu zbraň zo všetkých. Takto hovorí Pán, takto hovorí Panna Mária. Máme v rukách tú najmocnejšiu, najlepšiu, najpozitívnejšiu zbraň pre mier. Zvyšok stretnutia sa venoval niektorým konkrétnym otázkam, vrátane dnešného bombardovania [6. júna, pozn. red.] v Kyjeve, Ternopole, Lucku a ďalších oblastiach a mestách Ukrajiny. Znamená to život bez možnosti spať alebo voľne sa pohybovať medzi mestami a v rámci nich. Záverom stretnutia je, že sme Cirkev, a preto aj v najhorších vojnových situáciách sme svedkami toho, aký je Boh, čo napriek ľudským slabostiam a hriechom môže urobiť. To je nádej, nádej pre duchovných pastierov i pre veriacich. Preto zostávam veľmi vďačný Svätému Otcovi za toto zdieľanie a za túto chvíľu modlitby, o ktorú sa so mnou podelil. Keď sa vrátim na Ukrajinu, chcem sa oň podeliť s biskupmi, s vojenskými kaplánmi, s rodinnými príslušníkmi civilných a vojenských zajatcov, s rodinnými príslušníkmi detí, ktoré sa ešte len majú vrátiť na Ukrajinu, a so všetkými.
Spomenuli ste masívny ruský útok na viaceré regióny Ukrajiny. Aká je celková situácia v krajine?
Samozrejme, pokiaľ ide o útoky, existujú určité rozdiely medzi jednotlivými regiónmi. Napríklad v Chersone bola dnes (6. júna, pozn. red.) zničená budova regionálnej správy. Tam sa to deje už štyri roky, tam možno nie je ani 10 minút ticha, pretože bombardovanie je veľmi časté. Sú aj iné miesta ako Odesa, Záporožie, Charkov, ktoré trpia týmito neustálymi poplachmi, ale s určitými prestávkami. A potom je tu zvyšok krajiny, kde poplachy nie sú nepretržité. Ale ak si zoberieme aj hlavné mesto Kyjev, je ťažké nájsť jednu alebo dve noci v mesiaci, keď nedochádza aspoň k útokom dronov. Napríklad spolupracovníci nunciatúry, ktorí bývajú vo vysokých budovách, najmä na vyšších poschodiach, prichádzajú do kancelárie neskoro a často mi hovoria, že nemôžu byť v práci veľmi efektívni, pretože nemajú fyzické sily na prácu. K tomu sa pridávajú ďalšie ťažkosti, pretože počas útokov prestávajú fungovať supermarkety, banky, vládne úrady, školy a dokonca aj ministerské zasadnutia. V celej krajine už fungujú podzemné školy a ďalších 140 podzemných škôl je vo výstavbe. Deti z celých regiónov, napríklad zo Sumy, sa stretávajú len vtedy, keď pre ne skupiny, ako napríklad združenie „Anjeli radosti“, organizujú oslavy. Chcel by som tiež zdôrazniť veľmi dôležitý aspekt. Na fronte vojaci, ktorí majú zomrieť, žiadajú len jedno: odpustenie hriechov. Tam nepomôže ani lekár, ani chirurg, tam môže pomôcť len vojenský kaplán alebo ten, kto je poverený modliť sa za nich. Rovnako je to aj so zranenými alebo ľuďmi, ktorí utrpeli traumu. Odborníci, dokonca aj samotní psychológovia, mi často hovoria, že Cirkev má veľký potenciál, pretože kňazi aj rehoľníci a rehoľníčky, ktorí majú nazbierané neustále skúsenosti z práce s ľuďmi, a to aj v ťažkých situáciách, sú zo strany zranených prijímaní oveľa pozitívnejšie, a to dokonca aj zo strany ťažko zranených. Ide teda o prácu, ktorú je Cirkev schopná vykonávať aj na psychologickej úrovni. Spájajú sa tu dva aspekty: ľudsko-psychologický a duchovný, čo znamená prinášať Ježišovu radosť. Sme blízko k Turícam a na Turíce nám Ježiš hovorí: „Zanechávam vám pokoj, svoj pokoj vám dávam. Dávam vám moju radosť, plnosť mojej radosti, a nech sa vám ju nikto neodváži vziať.“ Toto je teda naše poslanie: aby napriek takému ťažkému ničeniu, napriek každodennému zabíjaniu - aj túto noc (v noci z 5. na 6. júna, pozn. red.) zomrelo niekoľko civilistov, je tu niekoľko zranených - nám Ježiš hovorí: „Diabol nesmie mať nad vami moc, nesmie vás presvedčiť, že ste bezmocní. Lebo vaša radosť je v nebi, v náručí všemohúceho Boha“. Preto, aj keď je náš pozemský život ohrozený, sužovaný a likvidovaný, nikto nám nevezme večný život, život Boha Otca. To je tá najväčšia nádej, ktorú máme. Toto budeme sláviť aj ako nunciovia všetci spoločne budúci týždeň od pondelka 9. júna do stredy 11. júna.
V médiách často vidíme obrazy vojny, ničenia a utrpenia. Samozrejme, to nás znepokojuje a máme tendenciu myslieť si, že ak si chceme zachovať pokoj a radosť, musíme sa od toho všetkého nejako oddeliť. Existuje však aj riziko, že stratíme súcit. Ako by sme mali zladiť tieto dve veci: mať súcit tvárou v tvár veľmi krutej realite a zachovať si vnútornú radosť?
Sú tu dva aspekty: jeden je veľmi tragický, pretože ak v 21. storočí medzinárodné spoločenstvo nie je schopné brániť ani medzinárodné humanitárne právo, ani medzinárodné právo, je to jedna veľká dráma. Táto úvaha nás tlačí, mňa tlačí k ďalšiemu záveru: že jedinou nádejou, ktorú máme, je nádej v Pána. Nie v Pána v teoretickej rovine, ale v Pána, ktorý inšpiruje k činom, oddanosti, obetavosti, vytrvalosti, odvahe. Keď hovorím o nádeji a radosti, ide aj o nádej a radosť, ktorú vojenskí kapláni prinášajú na front: modlia sa, zasväcujú vojakov Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie, rozdávajú ružence. Spomínam si na jedného vojaka, ktorý mi povedal: „Včera som videl zomrieť dvoch svojich spolubojovníkov. Manželkám nemôžem povedať, že ich manželia zomreli, lebo to nemôžem dokázať. Len som to videl. Pre mňa je to veľký zármutok.“ A oni plačú. Pre mňa ako nuncia je veľkou útechou hovoriť so všetkými týmito ľuďmi, aj s veliteľmi vojenských jednotiek, a vidieť, koľko srdca je medzi vojakmi. Keď sa s nimi rozprávam, vidím nielen ľudskosť, ale napriek tomu, že si uvedomujú veľké straty, vidím v nich túžbu rásť v ľudskosti. Hovoria: „Keď nemáme dosť peňazí na zaplatenie rekonvalescencie našich spoločníkov, dávame do toho vlastné peniaze, z našich platov“. To je pre mňa svedectvo toho, aká by mala byť ľudskosť: pomáhať si navzájom. Nemyslím si, že sme dosiahli takú úroveň, aby sme mohli povedať Bohu Otcovi: „Sme dokonalí, sme dobrí“. Ale prosíme ho, žiadame ho ako nedokonalé deti. Povedal by som, že to je aj úloha Cirkvi, aj moja úloha, povzbudzovať všetko to, čo je pozitívne, aj napriek vojne.
Vaša excelencia, chcete niečo dodať?
Moje stretnutie s pápežom Levom sa uskutočnilo po rozhovore Svätého Otca s prezidentom Ukrajiny pri príležitosti svätej omše na začiatku pontifikátu a po telefonickom rozhovore s prezidentom Ruskej federácie. Aj svetoví politici aspoň týmto symbolickým jazykom dosvedčujú, že chcú pokračovať v kontaktoch s Cirkvou, so Svätým Otcom v týchto ťažkých situáciách. Povedal by som, že aj tieto kontakty ešte viac zdôrazňujú úlohu pápeža nielen pre Cirkev, ale aj pre ľudstvo. A v tejto súvislosti by som povedal, že je povinnosťou každého katolíka modliť sa v týchto dňoch k Duchu Svätému: za Cirkev, za Svätého Otca, aby to, čo je potenciálom Cirkvi a Ježiša Krista, bolo dobre využité, aby prinieslo všetky výsledky, ktoré nám Ježiš Kristus prisľúbil, keď budeme verní jeho slovu.
Svitlana Dukhovych – Vatican News
Preklad: Zuzana Klimanová
