Taliansko 4. júna (TK KBS) Nápad vzišiel od kaplána väznice v hlavnom meste Sardínie, ktorý do iniciatívy zapojil jezuitov z Cagliari. Duchovné cvičenia svätého Ignáca z Loyoly, hovorí otec Manunza, „sú Božím spôsobom, ako nám pomôcť nájsť šťastie a spásu“.

Duchovná cesta „zasvätenia a rozlišovania“ – to sú ignaciánske duchovné cvičenia. Spôsob, ako osobne vstúpiť do dialógu s Pánom a rozpoznať jeho prítomnosť a pôsobenie v našich životoch. To dobre vie otec Carlo Manunza, jezuita, ktorý sa ponúkol viesť ich pre väzňov vo väznici v Nuore a prijal tak žiadosť kaplána. „Ak definujeme cvičenia slovami svätého Ignáca,“ hovorí pre vatikánske médiá, „sú cestou, ktorá umožňuje Bohu uviesť náš život do poriadku, aby sme ho mohli lepšie chváliť a slúžiť mu.“

Viera vo väzení

Nebolo to prvýkrát, čo jezuitský kňaz vstúpil do väzenia, hoci jeho posledná skúsenosť sa datuje spred dvadsiatich rokov na Filipínach. „Aj keď sú teraz problémy s preplnenosťou talianskych väzníc podobné,“ poznamenáva s horkosťou, v nápravnom zariadení našiel skrytú vieru, pochovanú pod udalosťami života, no živú. Prostredníctvom osobnej modlitby sa táto viera znovu rozžiarila – ako sám dosvedčuje – aj v takom náročnom prostredí, akým je väzenie. Začala znovu prinášať dôstojnosť a najmä uplatňovať svoju premieňajúcu silu – silu osvetľovať temnotu.

Podpora osobnej modlitby

Vo väzení si možno ľahšie predstaviť spoločné modlitby – napríklad slávenie svätej omše alebo katechézy – pretože ide o najrýchlejší spôsob, ako zapojiť väzňov do modlitby. Ako však uskutočniť duchovné cvičenia? „Stačilo navrhnúť cieľ, ktorý sme si stanovili,“ usmieva sa otec Carlo, „pripomenúť, že zmeniť svoj život je možné, a ponúknuť metódu, ktorá Bohu umožní túto zmenu uskutočniť.“ Samozrejme, vyžadovalo to čas, trpezlivosť a flexibilitu zo strany sprievodcov. „A tiež veľa počúvania,“ zdôrazňuje, „ale to je napokon úlohou duchovného sprievodcu.“

Objaviť duchovný rozmer svojho života

Otec Carlo a jeho tím sa mohli na vlastné oči presvedčiť o premene v životoch väzňov. „Boh sa nenechá prekonať v štedrosti,“ vysvetľuje. „Uspeli sme, pretože sme ponúkli konkrétne svedectvo, ktoré pozostávalo zo skutkov a schopnosti čakať na ovocie. Prispôsobili sme sa bez toho, aby sme ostatných pripravili o bohatstvo duchovných cvičení, ktoré sú niekedy náročné, ale zároveň sme ich nepredstavovali ako neprekonateľnú prekážku.“ Skúsenosť z Nuora je teda pozitívna a mohla by byť zopakovaná aj v iných talianskych väzniciach. „Uznanie ‚blahoslavených chudobných‘ je zdrojom spásy a skutočného šťastia, od ktorého nás nič nemôže oddeliť,“ uzatvára jezuita.

Zdroj: VaticanNews, česká redakcia, redakčne upravené