Vatikán 31. mája (VaticanNews) V Bazilike sv. Petra na sviatok Navštívenia Panny Márie predsedal pápež Lev XIV. slávnostnej svätej omši s vysviackou jedenástich kňazov.

Zdroj: VaticanNews

Vo svojej homílii zdôraznil, že kňazská identita sa rodí zo spojenia s Kristom a zároveň z vernosti konkrétnemu Božiemu ľudu. Kandidátov kňazstva povzbudil, aby sa nebáli žiť v službe druhým a budovať vzťahy, ktoré sú silnejšie než smrť. Cez otvorenosť, transparentnosť a dôveryhodnosť ich pozval stať sa živým svedectvom nádeje vo svete ranenom i milovanom.

Homília Svätého Otca Leva XIV.
Svätá omša s vysviackou nových kňazov, Bazilika svätého Petra, 31. mája 2025

Drahí bratia a sestry!

Dnešný deň je dňom veľkej radosti pre Cirkev i pre každého z vás, ktorí prijímate kňazskú vysviacku, spolu s vašimi rodinami, priateľmi a spoločníkmi na ceste formácie. Ako to obrad vysviacky viackrát zdôrazňuje, vzťah medzi tým, čo dnes slávime, a Božím ľudom je neoddeliteľný. Hĺbka, šírka a dokonca aj trvanie tejto Božej radosti, ktorú teraz spolu prežívame, sú priamo úmerné väzbám, ktoré existujú a budú rásť medzi vami, kandidáti kňazstva, a ľudom, z ktorého pochádzate, ktorého zostávate súčasťou a ku ktorému ste poslaní. Chcem sa dnes sústrediť práve na tento aspekt, pričom vždy pamätám na to, že identita kňaza vyplýva zo spojenia s Kristom, Najvyšším a Večným kňazom.

Sme Boží ľud. Druhý vatikánsky koncil prehĺbil toto vedomie, akoby predvídal dobu, v ktorej sa príslušnosť k spoločenstvám bude oslabovať a vedomie Boha rednúť. Vy ste svedectvom toho, že Boh sa neunavil zhromažďovať svoje deti – rozličné, a predsa povolané do jednoty. Nie je to konanie búrlivé, ale ako jemný vánok, ktorý priniesol prorokovi Eliášovi nádej v hodine skľúčenosti (porov. 1 Kr 19, 12). Božia radosť nie je hlučná, no skutočne premieňa dejiny a približuje nás jedných k druhým. Ikonou tejto radosti je tajomstvo Navštívenia, ktoré si Cirkev pripomína v posledný deň mája. Zo stretnutia Panny Márie s jej príbuznou Alžbetou sa zrodil Magnificat – chválospev ľudu navštíveného milosťou.

Liturgické čítania, ktoré sme práve počuli, nám pomáhajú porozumieť tomu, čo sa deje aj medzi nami. V evanjeliu nám Ježiš neukazuje úzkosť zo smrti, ktorá sa blíži, ani sklamanie z narušených alebo nedokončených vzťahov. Naopak, Duch Svätý tieto ohrozené väzby posilňuje. V modlitbe sa stávajú silnejšími než smrť. Namiesto toho, aby myslel na svoj osobný údel, Ježiš zveruje Otcovi vzťahy, ktoré počas pozemského života vytvoril. A my sme ich súčasťou! Veď evanjelium sa k nám dostalo skrze vzťahy, ktoré svet môže opotrebovať, no nedokáže zničiť.

Drahí kandidáti kňazstva, prijmite samých seba v duchu Ježiša! Byť Božím – byť služobníkom Boha a Božieho ľudu – nás viaže k zemi: nie k ideálnemu svetu, ale k svetu reálnemu. Tak ako Ježiš, aj vy budete stretávať ľudí z mäsa a kostí, ktorých vám Otec postaví do cesty. Im sa zasväťte – neoddeľujte sa od nich, neizolujte sa, nerobte z prijatého daru akýsi privilegovaný status. Pápež František nás pred týmto postojom opakovane varoval, pretože sebastrednosť hasí oheň misijného ducha.

Cirkev je zo svojej podstaty zameraná navonok, tak ako navonok smerovali život, umučenie, smrť a zmŕtvychvstanie Ježiša. Pri každej Eucharistii si osvojte jeho slová: obetuje sa „za vás a za všetkých“. Boha nikto nikdy nevidel – on sám sa k nám sklonil, vyšiel zo seba. Jeho Syn sa stal jeho živým výkladom, exegézou. A dal nám moc stať sa Božími deťmi. Nehľadajte – a ani my nehľadajme – nijakú inú moc!

Gestom vkladania rúk, ktorým Ježiš požehnával deti a uzdravoval chorých, nech sa vo vás obnoví oslobodzujúca moc jeho mesiášskej služby. V Skutkoch apoštolov je tento úkon, ktorý zakrátko zopakujeme, prenášaním stvoriteľského Ducha. Takto teraz Božie kráľovstvo spája vašu osobnú slobodu, pripravenú vyjsť zo seba, a včleňuje vašu rozumovú silu i mladú energiu do misie milostivého jubilea, ktorú Ježiš zveril svojej Cirkvi.

Vo svojom rozlúčkovom príhovore starším efezského spoločenstva – z ktorého sme počuli úryvok v prvom čítaní – Pavol odovzdáva tajomstvo každého poslania: „Duch Svätý vás ustanovil za strážcov“ (Sk 20, 28). Nie za pánov, ale za strážcov. Poslanie patrí Ježišovi. On je Zmŕtvychvstalý, teda živý a ide pred nami. Nik z nás ho nemá nahrádzať. Deň Nanebovstúpenia nás učí vnímať jeho neviditeľnú prítomnosť. Dôveruje nám, robí nám miesto – až tak, že povedal: „Je pre vás lepšie, že odídem“ (Jn 16, 7). Aj my, biskupi, drahí ordinandi, vás dnes zapojením do misie vovádzame do tohto priestoru. A vy vytvárajte priestor pre veriacich i pre každé stvorenie, v ktorom je Vzkriesený prítomný a ktorým si nás praje navštíviť a prekvapiť. Boží ľud je početnejší, než sa nám javí. Nevyznačujme mu hranice.

Z dojímavého Pavlovho rozlúčkového príhovoru chcem zdôrazniť ešte jedno slovo. V skutočnosti je to slovo, ktoré predchádza všetky ostatné. Pavol totiž hovorí: „Vy viete, ako som žil medzi vami po celý čas“ (Sk 20, 18). Majme túto vetu vrytú v srdci i v mysli! „Vy viete, ako som žil medzi vami“ – transparentnosť života. Životy poznateľné, čitateľné, dôveryhodné! Stojme vnútri Božieho ľudu, aby sme mohli stáť pred ním ako hodnoverní svedkovia.

Spoločne teda obnovujme dôveryhodnosť Cirkvi, ktorá je ranená, no poslaná k zranenému ľudstvu uprostred zraneného stvorenia. Nie sme dokonalí – no musíme byť dôveryhodní.

Zmŕtvychvstalý Ježiš nám ukazuje svoje rany a napriek tomu, že sú znakom odmietnutia zo strany ľudstva, odpúšťa nám a posiela nás. Nezabúdajme na to! Aj dnes na nás dýcha (porov. Jn 20, 22) a robí nás služobníkmi nádeje. „Takže už nikoho nepoznáme podľa tela“ (2 Kor 5, 16): všetko, čo sa nám javí ako rozbité a stratené, teraz nesie znamenie zmierenia.
„Láska Kristova nás totiž núti“, drahí bratia a sestry! Je to moc, ktorá oslobodzuje – a ktorá nás zároveň robí neschopnými vlastniť druhých. Oslobodzovať, nie vlastniť. Patríme Bohu – nie je väčšie bohatstvo, ktoré by sme mohli oceniť a zdieľať. Je to jediné bohatstvo, ktoré sa rozmnožuje delením. Spolu ho chceme niesť do sveta, ktorý Boh tak miloval, že dal svojho jednorodeného Syna (porov. Jn 3, 16).

Tak dostáva plný zmysel život, ktorý títo naši bratia, čoskoro vysvätení za kňazov, dnes obetujú. Ďakujeme im – a ďakujeme Bohu, ktorý ich povolal do služby ľudu, ktorý je celý kňazský. Spolu totiž spájame nebo so zemou. V Márii, Matke Cirkvi, žiari toto spoločné kňazstvo, ktoré povznáša ponížených, spája generácie a robí nás blahoslavenými (porov. Lk 1, 48. 52). Nech sa za nás prihovára ona – Panna dôvery a Matka nádeje.

Preklad Martin Jarábek