Etiópia 30. mája (TK KBS) Oceňovaná výstava v Ríme zachytáva, ako uprostred často zabúdanej, ale dramatickej vojny v regióne Tigray čelia ženy vážnemu porušovaniu ľudskej dôstojnosti, najmä sexuálnemu násiliu používanému ako vojnová zbraň.
Ľudská dôstojnosť žien je naďalej porušovaná uprostred prebiehajúcej vojny v etiópskom regióne Tigray, pričom sexuálne násilie sa používa ako vojnová zbraň. Ako dokumentuje nedávna správa Grety Giglio z L'Osservatore Romano, Cinzia Canneri, víťazka ceny World Press Photo International Photojournalism Award v kategórii Afrika – dlhodobé projekty, za svoju fotoreportáž Ženské telá ako bojiská zachytila, alebo aspoň poskytla letmý pohľad na každodenné hrôzy, ktorým čelia tieto ženy bez hlasu.
Výstava pani Canneri je otvorená v Palazzo delle Esposizioni v centre Ríma do 8. júna a dokumentuje mučivé skúsenosti eritrejských a tigrajských žien vystavených sexuálnemu násiliu v konfliktných zónach.
Konflikt v Tigraji je vážna humanitárna núdzová situácia
Vojna, ktorá sa začala v severnej Etiópii koncom roka 2020 medzi etiópskymi federálnymi silami a Tigrajským ľudovým oslobodzovacím frontom (TPLF), zabila desaťtisíce ľudí, vyhnala milióny z domovov, spôsobila hladomor a zničila miestnu infraštruktúru. Napriek svojmu katastrofickému dopadu sa konfliktu v Tigraji venovala pomerne menšia globálna pozornosť ako iným vojnám a konfliktom.
Sexuálne násilie ako vojnová zbraň
Výstava pani Canneri pripomína svetu tragické dôsledky konfliktu pre ženy, z ktorých nespočetné množstvo nesie na svojej koži stopy násilia, ktoré premenilo ich telá na bojiská. Fotografka v skutočnosti odsudzuje: „Sexuálne násilie sa používa ako vojnová zbraň,“ a to „systematicky aj na politické účely“.
Zväčša nedostatočne hlásené, zriedkavo vyšetrované
Fotografka varovala, že tieto porušovania ľudských práv budú ignorované, pretože sú zriedkavo vyšetrované a vo všeobecnosti sú zväčša nedostatočne hlásené. Podľa agentúry Reuters vojna v Etiópii zabila tisíce ľudí a milióny ľudí vyhnala z domovov.
Tigrajčania, poznamenáva agentúra, hovoria o mnohých zatýkaniach s cieľom prinútiť ľudí vstupovať do miestnej armády a obyvatelia tvrdia, že medzi zatknutými sú aj starší ľudia a tehotné ženy.
Inštitúcie často popierajú násilie
„Stretnutie s nimi bolo veľmi výnimočné,“ rozprávala fotografka, „pretože tam, kde je utrpenie, je často aj hlboká schopnosť spojiť sa s ostatnými.“ Komunitný život je pre eritrejské a tigrajské ženy nevyhnutný. Ženy v utečeneckých táboroch, opustené rodičmi alebo manželmi, sa navzájom podporujú – dokonca aj dokumentovaním násilia, ktoré zažili. Jedna z fotografií pani Canneriovej to presne ukazuje – ruky naťahujúce sa k fotoaparátu, držiace papiere.
Pobyt v dedinách ich ešte viac vystavuje riziku sexuálneho násilia
„Ženy si začali zapisovať svoje mená, kde k násiliu došlo, dátum, čo sa stalo,“ spomína pani Canneriová a naznačuje, že to nemôžu nahlásiť. „Inštitúcie,“ povedala, „popierajú násilie, čo sa stáva stigmou pre ženy. Chcú však, aby ľudia hovorili o tom, čo sa stalo. Chcú dať hlas tejto bolesti.“ Niektoré ženy, ktoré navštívila, sa tiež rozhodli narukovať do armády ako formu ochrany, pretože pobyt v dedinách ich vystavuje riziku sexuálneho násilia a prekračovanie hraníc ohrozuje ich životy.
Nepredstaviteľné hrôzy
Ich príbehy vyjadrujú intenzívnu bolesť, vrátane tej, ktorú fotografka spomína na Zaru (vymyslené meno), ktorú v jej dome znásilnili traja vojaci. Keď vošli, vysvetlila fotografka, na ohni bol horúci hrniec a keď Zarina malá dcérka začala plakať, aby ju umlčal, jeden z vojakov na ňu hodil vriaci hrniec a znetvoril jej brucho.
Na fotografii, ktorá zachytáva Zaru a jej dcéru, pani Canneriová uviedla: „Ich tváre sú zakryté, pretože ženy po takomto násilí sú stigmatizované.“ Fotografka si navyše spomenula, že sa s matkou dosť rozprávala o tom, či fotku urobiť, pretože sa bála odhaliť dieťa, ale nakoniec sme si vybrali túto pózu. Dnes, povedala, dcéra navštevuje taliansku saleziánsku školu vďaka združeniu Amici di Adwa. Napokon, tvárou v tvár tejto traumatickej a mučivej realite pre ženy v Tigray pani Canneriová zdôraznila, že fotografia môže byť niekedy prostriedkom zmeny a naznačila, že „príbeh utrpenia sa nie vždy končí jedným záberom, ale môže sa vyvíjať a stať sa novým príbehom“.
Zdroj: VaticanNews, anglická redakcia, redakčne upravené
