Vatikán 25. mája (VaticanNews) Svätý Otec Lev XIV. v nedeľu 25. mája pri prevzatí Lateránskej katedry vyzval na obnovu jednoty, ktorá sa rodí z modlitby a načúvania. Rímsku diecézu povzbudil k odvážnej synodálnej ceste, schopnej vnímať výzvy sveta a odpovedať na ne materinskou nežnosťou Cirkvi.

HOMÍLIA SVÄTÉHO OTCA

svätá omša pri prevzatí rímskej katedry, Bazilika sv. Jána v Lateráne, 25. mája 2025

S úctou pozdravujem prítomných pánov kardinálov, osobitne kardinála vikára, pomocných biskupov a všetkých biskupov, drahých kňazov – farára, kaplánov i všetkých, ktorí sa rozličným spôsobom podieľajú na pastoračnej starostlivosti o naše spoločenstvá –, ako aj diakonov, rehoľníkov, rehoľníčky, predstaviteľov verejného života a vás všetkých, drahí veriaci.

Rímska cirkev je dedičkou veľkej histórie, zakorenenej v svedectve Petra, Pavla a nespočetného množstva mučeníkov, a má jedinečné poslanie, ktoré výstižne vyjadruje nápis na priečelí tejto katedrály: byť Mater omnium Ecclesiarum – Matkou všetkých cirkví.

Pápež František nás často pozýval zamýšľať sa nad materinskou dimenziou Cirkvi (porov. apošt. exhort. Evangelii gaudium, 46 – 49.139 – 141; katechéza z 13. januára 2016) a nad jej charakteristickými črtami: nežnosť, ochota k obete a schopnosť načúvať, ktorá umožňuje nielen pomáhať, ale často aj predvídať potreby a očakávania ešte skôr, ako sú vyslovené. Sú to znaky, o ktoré sa usilujeme, aby rástli v celom Božom ľude – aj tu, v našej veľkej diecéznej rodine: vo veriacich, v pastieroch, predovšetkým však vo mne. Povzbudením k tejto úvahe sú nám aj dnešné biblické čítania.

V Skutkoch apoštolov (porov. Sk 15, 1 – 2. 22 – 29) sa osobitne hovorí o tom, ako prvotné kresťanské spoločenstvo čelilo výzve otvoriť sa pohanskému svetu pri ohlasovaní evanjelia. Nebol to ľahký proces: vyžadoval si veľa trpezlivosti a vzájomného načúvania; a to predovšetkým vo vnútri antiochijskej komunity, kde bratia cez dialóg – niekedy i diskusiu – spoločne dospeli k rozhodnutiu. No Pavol a Barnabáš sa neuspokojili s tým, že rozhodli sami za seba: s pokorou sa vybrali do Jeruzalema, aby tam hľadali jednotu s materskou Cirkvou.

Tam ich vypočuli Peter a apoštoli. A tak sa začal dialóg, ktorý napokon viedol k správnemu rozhodnutiu: s ohľadom na úsilie novopokrstených sa uzniesli, že na nich nebudú klásť neúnosné bremená, ale budú od nich žiadať len to podstatné (porov. Sk 15, 28 – 29). To, čo sa zdalo byť problémom, sa tak pre všetkých stalo príležitosťou na premýšľanie a na duchovný rast.

Biblický text nám však hovorí ešte viac – prekračuje rámec ľudskej dynamiky tohto deja.
Prezrádzajú to slová, ktoré bratia v Jeruzaleme napísali tým v Antiochii, keď im oznamovali prijaté rozhodnutia. Píšu: „Lebo Duch Svätý a my sme usúdili...“ (Sk 15, 28). Zdôrazňujú teda, že v celom tomto procese bolo najdôležitejšie načúvanie Božiemu hlasu. Pripomínajú nám, že jednota sa buduje predovšetkým „na kolenách“, v modlitbe a v neustálej snahe o obrátenie. Len v tomto napätí môže každý z nás v sebe počuť hlas Ducha, ktorý volá: „Abba! Otče!“ (Gal 4, 6), a následne počúvať a chápať ostatných ako bratov.

Aj dnešné evanjelium (porov. Jn 14, 23 – 29) nám toto posolstvo potvrdzuje: hovorí nám, že v životných rozhodnutiach nie sme sami. Duch Svätý nás posilňuje a ukazuje nám cestu, ktorou máme ísť – učí nás a pripomína všetko, čo nám Ježiš povedal (porov. Jn 14, 26).

Duch Svätý nás predovšetkým učí Pánove slová tak, že ich hlboko vtláča do nášho vnútra – podľa biblického obrazu zákona už nie vyrytého na kamenných doskách, ale zapísaného v srdci (porov. Jer 31, 33). Je to dar, ktorý nám pomáha rásť až do takej miery, že sa jedni druhým stávame „Kristovým listom“ (porov. 2 Kor 3, 3). A naozaj: tým viac dokážeme ohlasovať evanjelium, čím viac sa ním necháme uchvátiť a premieňať – keď dovolíme Duchu Svätému, aby nás očistil zvnútra, zjednodušil naše slová, očistil naše túžby a urobil naše skutky veľkodušnými.

A tu vstupuje do hry druhé sloveso „pripomínať“, (v lat. recordārī, kde je základom cor – srdce, pozn. prekl.) teda znova obrátiť pozornosť srdca k tomu, čo sme prežili a čomu sme sa naučili, aby sme prenikli hlbšie do jeho významu a zakúsili jeho krásu.

V tejto súvislosti myslím na náročnú cestu, ktorou sa už niekoľko rokov uberá Rímska diecéza, rozčlenená na rôzne úrovne načúvania: svetu navôkol, aby sme zachytili jeho výzvy, a vnútri komunity, aby sme porozumeli potrebám a mohli rozvíjať múdre a prorocké iniciatívy evanjelizácie a lásky. Je to náročná cesta, ktorá ešte neskončila, a usiluje sa obsiahnuť veľmi bohatú, ale aj veľmi zložitú realitu. Je však hodná histórie tejto Cirkvi, ktorá neraz ukázala, že vie „myslieť vo veľkom“, s nasadením sa pustiť do odvážnych projektov a vystaviť sa novým a náročným výzvam.
Dôkazom toho je aj veľká angažovanosť celej diecézy v týchto dňoch pri príprave Jubilea – v prijímaní a sprevádzaní pútnikov a v nespočetných ďalších iniciatívach. Vďaka veľkému úsiliu sa toto mesto javí tým, ktorí doň prichádzajú – niekedy z veľmi ďaleka – ako veľký otvorený a pohostinný dom, a predovšetkým ako ohnisko viery.

Z mojej strany vyjadrujem túžbu i odhodlanie vstúpiť do tohto rozsiahleho „stavebného“ priestoru a podľa mojich možností načúvať všetkým, aby som sa mohol učiť, chápať a rozhodovať spolu s vami: „kresťan s vami a biskup pre vás“, ako hovoril svätý Augustín (porov. Sermo 340, 1). Prosím vás, aby ste mi v tom pomáhali spoločným úsilím v modlitbe a v láske, pričom majme na pamäti slová svätého Leva Veľkého: „Všetko dobro, ktoré pri výkone nášho úradu konáme, je dielom Krista, a nie naším, lebo bez neho nemôžeme nič – chválim sa však ním, od neho totiž pochádza celá účinnosť nášho konania“ (Sermo 5, De natali ipsius, 4).

K týmto slovám by som chcel na záver pripojiť myšlienku blahoslaveného Jána Pavla I., ktorý 23. septembra 1978 – s radostnou a pokojnou tvárou, ktorá mu už vtedy vyslúžila označenie „pápež úsmevu“ – takto pozdravil svoju novú diecéznu rodinu: „Svätý Pius X. – keď nastúpil ako patriarcha do Benátok, zvolal v Bazilike svätého Marka: ‚Čo by zo mňa bolo, Benátčania, keby som vás nemiloval?‘ Ja hovorím Rimanom niečo podobné: môžem vás uistiť, že vás milujem, že si želám len vstúpiť do služby vám a dať všetkým k dispozícii svoje skromné sily, to málo, čo mám a čím som“ (Homília pri prevzatí rímskej katedry, 23. septembra 1978).

Aj ja vám vyjadrujem celú svoju náklonnosť, s túžbou deliť sa s vami na spoločnej ceste o radosti i bolesti, námahy i nádeje. Aj ja vám ponúkam „to málo, čo mám a čím som“, a zverujem to príhovoru svätých Petra a Pavla a mnohých ďalších bratov a sestier, ktorých svätosť osvetlila dejiny tejto Cirkvi i cesty tohto mesta. Nech nás sprevádza a prihovára sa za nás Panna Mária.