Bratislava 25. mája (TK KBS) Emeritný prefekt Kongregácie pre evanjelizáciu národov, dnes už zosnulý slovenský kardinál Jozef Tomko, by si dnes pripomenul 40. výročie kreovania na kardinála. Na sociálnej sieti na to upozornilo Slovenské veľvyslanectvo pri Svätej stolici. Červený biret prijal z rúk pápeža sv. Jána Pavla II. na slávnostnom konzistóriu v predvečer Turíčnej nedele v roku 1985.
Menovanie Jozefa Tomka za kardinála oznámil Ján Pavol II. už mesiac predtým, keď jeho meno vyslovil medzi 28 kardinálskymi menovaniami zverejnenými počas generálnej audiencie 24. apríla 1985. Nový titul prijal Jozef Tomko spolu s menovaním do funkcie prefekta Kongregácie pre evanjelizáciu národov a kancelára Pápežskej Urbanovej univerzity. Túto službu vykonával 16 rokov – do roku 2001.
Pri kreovaní Ján Pavol II. pridelil kardinálovi Tomkovi titulárny chrám Ježiša – Dobrého Pastiera v rímskej štvrti Montagnola na juhu mesta. V kardinálskom zbore dostal Jozef Tomko stupeň kardinála-diakona. Od roku 1996 sa radí medzi kardinálov-presbyterov a jeho titulárnym chrámom je Bazilika sv. Sabíny na Aventíne.
„Zažil som viacero momentov, ktoré sú podstatne zviazané s prijatím sviatostí. Toto bol jeden z nich. Bola to milosť Božia,“ uviedol pred pár rokmi kardinál Tomko pre TK KBS.
Bol v skupine 28 nových kardinálov. „Do dnes cítim na svojej hlave ten dotyk pri odovzdaní kardinálskeho klobúka. Je v tom však ukryté najmä to, čo som už povedal – veľké chápanie milosti z nej. Tá má voľajaký dej a znaky. A spojenie znaku a jeho výsledku, to je to, na čo si pamätám z toho momentu,“ povedal.
„Uskutočňovanie jedného sviatostného kroku nás privedie k druhému. Alebo inak povedané – k tej istej sviatosti – ale na inej úrovni,“ pokračoval ďalej kardinál Tomko.
„Ten cit, ktorý som prežil v danom momente, sa do mňa nezmazateľne vryl. To nie sú nejaké tajuplné veci, ale tajomstvá viery. Je to pamiatka, ako hovoria vo východnej teológii, z ,rukupoloženia'. Úkon, z ktorého do dnes citím duchovné následky,“ spomínal kardinál Tomko. Vzácny dar prijal mimo domova – za hranicami štátu, v ktorom vtedy vládol komunistický režim.
„Moja viera nebola ideológia, na ktorej bol budovaný vtedajší náš štát. Nikdy som neprijal toto odlúčenie, a preto sa vždy hlásim, že som zviazaný so Slovenskom, som Slovák a aj môj životný príbeh – hoci je spojený prevažne so zahraničím – patrí Slovensku.“
