Vatikán 23. mája (TK KBS) Generálny sekretár Synody na zhromaždení Únie generálnych predstavených (USG) v Sacrofane ako smernice pre budúcnosť zasväteného života uviedol ocenenie miestnych cirkví, misijnú horlivosť a boj proti moru zneužívania. V tejto súvislosti kardinál zdôraznil, že len modely vedenia schopné zdieľania zodpovednosti a transparentnosti môžu vykoreniť „aj subtílne tendencie k zneužívaniu“, ktoré často nachádzali živnú pôdu v rehoľných inštitúciách.

Úloha miestnej Cirkvi je ústredná, aby sa ukázal obraz Cirkvi nie ako ‚monolitu‘ (jednoliateho celku) daného zhora, ale ako „Božieho ľudu, ktorý sa stelesňuje v nespočetných národoch zeme“. Reč bola aj o výkone autority v zasvätenom živote so všetkými deformáciami, ktoré vedú k zneužívaniu, nielen sexuálnemu, ale aj zneužívaniu moci a svedomia, proti ktorým treba bojovať zmenou mentality („machistická mentalita“ v prípade zasväteného života žien), štýlu a cirkevnej kultúry. Nakoniec sa otvorila aj téma dôležitosti misie, aby sa sa uskutočnil „sen“ pápeža Františka, ktorý zdieľa aj pápež Lev XIV., o neustále „vychádzajúcej“ Cirkvi, ktorá mení a obnovuje zvyky, jazyk, štruktúry, aby sa stala „vhodným kanálom pre evanjelizáciu súčasného sveta“.
Je to široký zásah, ktorý vychádza z troch základných smerníc pre súčasnosť a budúcnosť zasväteného života v kontexte synodálnej cesty, ktorý dnes predniesol kardinál Mario Grech, generálny sekretár Synody biskupov, na zhromaždení Únie generálnych predstavených. Podujatie, ktoré sa začalo 21. mája v Sacrofane na tému „Svedkovia nádeje“, sa zakončilo práve prejavom kardinála, ktorý hneď po ňom slávil svätú omšu so všetkými účastníkmi.

Vpred na ceste synodality

V prvom rade Grech vo svojom prejave pripomenul historický moment, ktorý univerzálna Cirkev prežíva so začiatkom petrovho úradu Leva XIV. Pápež, ktorý už pri svojom prvom pozdrave z lódžie baziliky „vyhlásil svoju vôľu nadviazať na obnovu, ktorú podporil Druhý vatikánsky koncil“, a povzbudil „k pokračovaniu na ceste synodality“. Tento proces, ktorý zďaleka nie je ukončený, pokračuje v etape „prijímania“. Tá je podľa Grecha „najdôležitejšia“, pretože „nestačí len uvažovať, vypracovávať dokumenty a schvaľovať ich väčšinou“, ale je potrebné „živé osvojenie“ učenia Cirkvi zo strany Božieho ľudu.
A práve v tomto kontexte zohráva ústrednú úlohu zasvätený život s jeho mnohými odnožami po celom svete. Zasvätený život je „hnacou silou nádeje v synodálnej Cirkvi“, zdôraznil kardinál, a je „proroctvom“ v miestnych cirkvách, ktoré sa celý synodálny proces snažil oceniť. Je to tak preto, lebo „Cirkev Ježiša Krista nie je realitou, ktorá sa týči nad národmi zeme a zhora sa im vnucuje ako monolit cudzí ich kultúram. Cirkev je skôr Božím ľudom, ktorý sa stelesňuje v nespočetných národoch zeme a nadobúda osobitnú tvár a nezameniteľný hlas na každom mieste, kam prichádza kresťanstvo“, zdôraznil generálny sekretár synody.

Miestne cirkvi a zasvätení, spoločná cesta

V prvej fáze synodálnej cesty boli zasvätení, muži a ženy, požiadaní, aby kráčali spoločne s miestnymi cirkvami, v ktorých žijú a vykonávajú svoju službu. „Vzájomné obohatenie,“ povedal Grech, pretože diecézy a farnosti mohli ťažiť z tradícií a osvedčených synodálnych štýlov rehoľných inštitútov, zatiaľ čo tieto inštitúty zažili, že „skutočné spoločné kráčanie je vždy kráčaním s celou Cirkvou“. V tejto súvislosti kardinál pripomenul praktiky synodálneho života a spoločného rozlišovania rehoľných inštitútov ako „autentických laboratórií synodalnosti“: spôsob rozhodovania, hlasovanie a voľby, hľadanie konsenzu, úsilie o jednomyseľnosť. Všetko sú to „obdivuhodné bohatstvá“ zasväteného života, ktoré „sa môžu a musia stať štýlom aj našich miestnych cirkví“, povedal kardinál.

Zneužívanie, rana, ktorá postihuje mnoho rehoľných inštitútov

Vo svojom príspevku sa kardinál Grech zameral aj na citlivú otázku autority v Cirkvi, pričom synoda priniesla „otvorené hlasy o skreslenom chápaní a výkone cirkevnej autority, aj v oblasti zasväteného života“. Synodálny proces „nám pomohol pochopiť, že zneužívanie v Cirkvi sa netýka len sexuálnej oblasti, keďže tá je v skutočnosti krajným a dramatickým výsledkom mnohých iných foriem porušovania svedomia a osobnej slobody“.

Sexuálne zneužívanie je v skutočnosti tragédiou, ktorá postihuje mnohé rehoľné inštitúcie, poznamenal kardinál. A najmä v prípade zasväteného života žien, povedal, „zneužitia sú zároveň patologickým prejavom mužského mentalitného nastavenia, ktoré – napriek pokroku dosiahnutému v poslednom storočí v oblasti emancipácie žien – naďalej sužuje našu spoločnosť a aj naše cirkevné spoločenstvá“.
K tejto téme Grech pripomenul Záverečný dokument z druhého zasadania XVI. riadneho Generálneho zhromaždenia, podľa ktorého „boj proti moru zneužívania nemožno viesť len prostredníctvom síce potrebných nástrojov represie a sankcií, ale je potrebná zmena mentality, štýlu, cirkevnej kultúry, ktorá sa týka predovšetkým nášho chápania a prežívania autority na všetkých úrovniach Cirkvi“. „Iba modely vedenia, ktoré sú schopnejšie spolupracovať medzi stranami, zdieľať zodpovednosť, transparentnosť a zodpovednosť – jedným slovom, synodalita – môžu hlboko vykoreniť tie aj subtílne tendencie k zneužívaniu, ktoré práve v rehoľných inštitúciách často našli živnú pôdu,“ poznamenal kardinál.

Synoda „mimo auly“

Posledná úvaha o misijnej dimenzii synodálnej konverzie Cirkvi vychádza z tohto konceptu. Odtiaľto vychádza aj výzva pre synodu, aby „vyšla z auly“, „vyšla smerom k ľudstvu a svetu“, „zvýraznila tvár Cirkvi, ktorá nie je introvertná, teda uzavretá do svojich vnútorných mechanizmov, ale extrovertná, teda lepšie vybavená na základné poslanie evanjelizácie v tejto hodine dejín“.
V tomto kontexte nemohla chýbať zmienka o Evangelii Gaudium pápeža Františka, programovom dokumente, v ktorom argentínsky pápež zhmotnil „sen“ o hlbokej obnove cirkevných inštitúcií, aby „všetky boli viac misijné“, aby bežná pastorácia bola „rozsiahlejšia a otvorenejšia“ a aby pastorační pracovníci boli „v ustavičnom postoji ,vychádzania von'“.
Tento „sen“ Františka „sa stal aj ‚snom‘ synody“, povedal Grech, a dnes osobitne oslovuje rehoľné inštitúcie, ktoré vďaka oddanosti, odvahe a veľkorysosti svojich misionárov, z ktorých mnohí boli povolaní aj k mučeníctvu, priniesli evanjelium do najvzdialenejších kútov sveta. Dnešná výzva pre všetkých misionárov je teda byť „predvojom misijnej obnovy celej Cirkvi“. „Vaše komunity“, zakončil Grech, „môžu prispieť k tomu, aby súčasné kresťanstvo bolo schopnejšie viesť dialóg medzi evanjeliom a všetkými kultúrami, priniesť Slovo na všetky periférie, vyvolať účasť a aktívnu úlohu tam, kde sú ľudia a národy stále nútení žiť v marginalizácii a útlaku, budovať mosty mieru tam, kde stále víťazia dôvody konfliktu“.

Zdroj: VaticanNews – talianska sekcia