Vatikán 22. mája (VaticanNews) V nedeľu 1. júna bude vo Vatikánskych záhradách s nadšením sledovaný prechod cyklistov legendárneho preteku Giro d’Italia. Medzi prítomnými nebude chýbať ani Francesco Moser, víťaz Gira z roku 1984. V rozhovore spomína na stretnutie s Pavlom VI., svoju hlbokú duchovnú identitu, brata misionára františkána i mariánske pútnické miesta, ktoré mu dodávali silu počas náročných výstupov.
Vo Vatikánskych záhradách bude s nadšením a emóciou sledovať prechod cyklistov pretekov Giro d’Italia aj Francesco Moser, jeden z najúspešnejších športovcov všetkých čias, víťaz Giro d’Italia z roku 1984. Moser si spomína, že pri tom bol už 16. mája 1974, keď Pavol VI. odštartoval Giro vo vnútornom nádvorí San Damaso. „Bol som vtedy veľmi mladý, takmer na začiatku kariéry,“ spomína. „Nezabudnuteľné! Bola to výnimočná udalosť – všetci sme tam stáli v pretekárskom oblečení a prijal nás pápež Montini. Boli tam Merckx, Gimondi, Fuente... všetci sme boli dojatí z toho otcovského prijatia, dojatí, keď sme videli Pavla VI., ako máva štartovacou vlajkou.“
Francesco Moser nie je človek, ktorý by sa ľahko rozcítil – jeho pevný, odolný charakter je ako hory jeho rodného Trentina. „Pápež je... pápež, s tým sa nežartuje!“ hovorí s vážnosťou – a hneď spúšťa lavínu spomienok a príbehov. Začína už pri svojom krstnom mene: Francesco. „Nemal som sa volať Francesco – som desiate dieťa, a podľa tradícií našich početných roľníckych rodín som sa mal volať Decimo, teda Desiaty. Ale moja mama Cecilia si pevne presadila, že budem Francesco. Predo mnou sa narodili moje sestry Lucia a Hyacinta – aj z výberu mien vidno osobitnú mariánsku zbožnosť mojej mamy, osobitne k Panne Márii Fatimskej.“
Moser sa priznáva, že kresťanská viera bola vždy súčasťou života jeho ľudí z malého mestečka Palù di Giovo. „Je pravda, že sme sa s troma staršími bratmi – Aldom, Enzom a Diegom – preslávili v cyklistike, ale pravý ‚šampión‘ v našej rodine je iný brat – Claudio.“ Francesco o ňom hovorí s rešpektom, ktorý mu zjemňuje pohľad aj tón hlasu: „Claudio je františkán. Už v desiatich rokoch odišiel z domu študovať. Ale pamätám si, ako by to bolo dnes, keď sme ho všetci spoločne odprevádzali na letisko. Odchádzal do Bostonu, kde päť rokov pôsobil vo farnosti. Páter Claudio mal vždy misijný štýl a neskôr pokračoval vo svojej službe ako farár v kanadskom Toronte.“
„V rodine sme ho vídali málo, ale duchovne bol vždy s nami,“ hovorí Francesco. „Vždy som cítil, že je pri mne aj počas mojej cyklistickej kariéry. Pamätám si na jeho kňazskú vysviacku spolu s ďalším naším rodákom a na ich prvú svätú omšu v Palù.“
Moser dodáva, že spiritualita je súčasťou aj cyklistiky: „Na etapách Giro d’Italia – ale platí to pre každý pretek – sa prechádza popri svätyniach, najmä mariánskych. A keď sme zdolávali vysoké hory, takmer vždy tam hore, na vrchole, bola nejaká svätyňa. Sú to výnimočné ,duchovné miesta‘, ktoré sa nám cyklistom hlboko vrývajú do srdca – vraciame sa tam trénovať alebo, ako ja teraz vo veku 74 rokov, pre osobnú potrebu.“ Francesco Moser spomína na tri takéto pútnické miesta: svätyne Montevergine – „kde sme zároveň cvičili počas vojenskej služby“ –, Tindari a Divino Amore na okraji Ríma, kde „som ako znak úcty k Panne Márii zanechal svoj bicykel“.
Ten istý úkon urobil aj v svätyni Panny Márie Ghisallskej, patrónky cyklistov: „Navyše leží na trase Giro di Lombardia, ktorý som dvakrát vyhral. Medzi mnohými ,ex voto‘ (ďakovnými darmi) som chcel, aby bola aj moja cyklistická výbava z rekordu v hodinovke – ako znak vďačnosti.
Giampaolo Mattei – L’Osservatore Romano
Preklad Martin Jarábek
