Vatikán 16. mája (VaticanNews) V piatok 16. mája 2025 prijal pápež Lev XIV. diplomatický zbor akreditovaný pri Svätej stolici. Vo svojom prvom príhovore k predstaviteľom krajín zdôraznil tri piliere pápežskej diplomacie – pokoj, spravodlivosť a pravdu – a vyzval na spoločné úsilie pri budovaní sveta založeného na dôstojnosti každého človeka. Nechýbal ani slovenský veľvyslanec Juraj Priputen so sprievodom.

Zdroj: VaticanNews

Príhovor Svätého Otca Leva XIV. diplomatickému zboru akreditovanému pri Svätej stolici, 16. mája 2025

Eminencia, Excelencie, vážené dámy a páni, pokoj s vami!

Ďakujem Jeho Excelencii pánovi Georgovi Poulidesovi, veľvyslancovi Cyperskej republiky a dekanovi diplomatického zboru, za srdečné slová, ktoré mi adresoval v mene vás všetkých, ako aj za jeho neúnavnú prácu, ktorú vykonáva s obvyklou energiou, zanietením a šarmom – vlastnosťami, ktoré mu získali úctu všetkých mojich predchodcov, s ktorými sa v uplynulých rokoch počas svojej misie pri Svätej stolici stretol, a osobitne zosnulého pápeža Františka.

Chcem vám tiež vyjadriť vďačnosť za mnohé blahopriania, ktoré nasledovali po mojej voľbe, ako aj za prejavy sústrasti po úmrtí pápeža Františka, ktoré im predchádzali a prichádzali aj z krajín, s ktorými Svätá stolica nemá diplomatické vzťahy. Je to významný prejav úcty, ktorý povzbudzuje k prehlbovaniu vzájomných vzťahov.

V našom dialógu by som si želal, aby vždy prevažoval zmysel pre spolupatričnosť – diplomatické spoločenstvo totiž predstavuje celú rodinu národov, ktorá sa delí o radosti i bolesti života a o ľudské i duchovné hodnoty, ktoré ju napĺňajú. Pápežská diplomacia je totiž prejavom samotnej katolicity Cirkvi a vo svojej diplomatickej činnosti je Svätá stolica vedená pastoračnou naliehavosťou, ktorá ju neženie k vyhľadávaniu privilégií, ale k zosilňovaniu svojho evanjelizačného poslania v službe ľudstvu. Zápasí s každou ľahostajnosťou a neustále burcuje svedomie, ako to neúnavne robil môj ctihodný predchodca, vždy pozorný k volaniu chudobných, núdznych a vylúčených, ako aj k výzvam našej doby – od ochrany stvorenstva až po umelú inteligenciu.

Vaša dnešná prítomnosť je nielen konkrétnym znakom pozornosti vašich krajín voči Apoštolskej stolici, ale aj darom pre mňa, ktorý mi umožňuje opätovne vám vyjadriť túžbu Cirkvi – i moju osobnú – osloviť a objať každý národ a každého jednotlivého človeka na tejto zemi, túžiaceho a potrebujúceho pravdu, spravodlivosť a pokoj! Mojím životným príbehom, ktorý sa formoval medzi Severnou Amerikou, Južnou Amerikou a Európou, sa v istom zmysle odzrkadľuje aj táto túžba prekračovať hranice, aby sme sa stretli s rozličnými ľuďmi a kultúrami.

Prostredníctvom vytrvalej a trpezlivej práce Štátneho sekretariátu chcem upevňovať vzájomné poznanie a dialóg s vami a s vašimi krajinami, z ktorých mnohé som mal už tú milosť navštíviť počas svojho života, najmä v čase, keď som bol generálnym priorom augustiniánov. Dúfam, že Božia prozreteľnosť mi dopraje ďalšie príležitosti na stretnutie s krajinami, z ktorých pochádzate, a umožní mi využiť každú možnosť potvrdiť vo viere mnohých bratov a sestry roztrúsených po svete a budovať nové mosty so všetkými ľuďmi dobrej vôle.

V našom dialógu by som si prial, aby sme mali na pamäti tri kľúčové slová, ktoré tvoria piliere misijného pôsobenia Cirkvi a práce vatikánskej diplomacie.

Prvým slovom je pokoj. Príliš často ho chápeme „negatívne“, teda len ako neprítomnosť vojny a konfliktu, pretože konfrontácia je súčasťou ľudskej povahy a stále nás sprevádza, pričom nás často vedie k životu v neustálom „stave konfliktu“ – doma, v práci, v spoločnosti. Pokoj sa tak javí len ako prestávka, oddychový čas medzi jednou roztržkou a druhou, pretože napätia sú stále prítomné, podobne ako tlejúce uhlíky pod popolom, pripravené kedykoľvek sa rozhorieť.

Z kresťanského pohľadu – a aj z pohľadu iných náboženských skúseností – je však pokoj predovšetkým darom: prvým Kristovým darom: „Pokoj vám zanechávam, svoj pokoj vám dávam“ (Jn 14, 27). Je to však dar aktívny a zaväzujúci, ktorý sa týka každého z nás bez ohľadu na kultúrny pôvod a náboženskú príslušnosť a ktorý predovšetkým vyžaduje prácu na sebe samom. Pokoj sa buduje v srdci a zo srdca – vykoreňovaním pýchy a nárokov a ovládaním jazyka, lebo aj slovami možno zraniť a zabiť, nielen zbraňami.

Z tohto pohľadu považujem za zásadný prínos náboženstiev a medzináboženského dialógu pri vytváraní mierového prostredia. To si prirodzene vyžaduje plné rešpektovanie náboženskej slobody v každej krajine, lebo náboženská skúsenosť je základným rozmerom ľudskej osoby – ak ju opomenieme, len ťažko, ak vôbec, dosiahneme očistu srdca, nevyhnutnú pre budovanie mierových vzťahov.

Na tomto základe, ku ktorému sme všetci povolaní, možno vykoreniť všetky predpoklady konfliktu a deštruktívnej túžby po dobývaní. To si zároveň vyžaduje úprimnú vôľu viesť dialóg, poháňaný túžbou po stretnutí, nie po konfrontácii. V tejto perspektíve je potrebné vdýchnuť nový život multilaterálnej diplomacii a tým medzinárodným inštitúciám, ktoré boli vytvorené najmä s cieľom predchádzať sporom v rámci medzinárodného spoločenstva. Samozrejme, je potrebná aj vôľa prestať vyrábať prostriedky ničenia a smrti, pretože – ako pripomenul pápež František vo svojom poslednom posolstve Urbi et Orbi – „bez skutočného odzbrojenia nemôže byť pokoj [a] požiadavka každého národa zabezpečiť si obranu nesmie viesť k všeobecným pretekom v zbrojení“[1].

Druhým slovom je spravodlivosť. Usilovať sa o pokoj si vyžaduje konať spravodlivo. Ako som už naznačil, zvolil som si meno najmä podľa Leva XIII., pápeža prvej veľkej sociálnej encykliky Rerum novarum. V tejto dobe epochálnych premien si Svätá stolica nemôže odpustiť, aby pozdvihla svoj hlas voči mnohým nerovnostiam a nespravodlivostiam, ktoré vedú – okrem iného – k neľudským pracovným podmienkam a čoraz roztrieštenejším a konfliktným spoločnostiam. Treba sa tiež usilovať o nápravu globálnych nerovností, ktoré vedú k hlbokým priepastiam medzi kontinentmi, krajinami, ba dokonca aj vnútri samotných spoločností – medzi prepychom a biedou.

Povinnosťou tých, ktorí nesú zodpovednosť za vládu, je usilovať sa o budovanie harmonických a zmierených občianskych spoločností. Možno to dosiahnuť predovšetkým investovaním do rodiny, založenej na stabilnom zväzku muža a ženy, ktorá je „malou, no skutočnou spoločnosťou, predchádzajúcou každú občiansku spoločnosť“ [2]. Okrem toho sa nik nemôže vyhnúť podpore prostredia, v ktorom sa chráni dôstojnosť každého človeka, najmä tých najzraniteľnejších a najbezbrannejších – od nenarodeného dieťaťa až po starého človeka, od chorého až po nezamestnaného, či už je občanom, alebo migrantom.

Aj môj vlastný príbeh je príbehom občana, potomka migrantov, ktorý sám emigroval. Každý z nás sa počas života môže ocitnúť zdravý alebo chorý, zamestnaný alebo nezamestnaný, doma alebo v cudzine – jeho dôstojnosť však zostáva vždy rovnaká: dôstojnosť stvorenia, ktoré Boh chcel a miluje.

Tretím slovom je pravda. Nemožno budovať skutočne pokojné vzťahy – ani v rámci medzinárodného spoločenstva – bez pravdy. Tam, kde slová nadobúdajú dvojznačný a nejednoznačný význam a kde virtuálny svet so svojím skresleným vnímaním reality získava nekontrolovanú prevahu, je ťažké vytvárať autentické vzťahy, pretože chýbajú objektívne a reálne základy komunikácie.

Cirkev sa zo svojej strany nikdy nemôže zriecť povinnosti hovoriť pravdu o človeku a o svete, aj keď to niekedy vyžaduje otvorený jazyk, ktorý môže spočiatku vyvolať nepochopenie. Pravda však nikdy nie je oddelená od lásky, ktorá má vždy na zreteli život a dobro každého muža a každej ženy. Napokon, z kresťanského pohľadu pravda nie je presadzovaním abstraktných, neosobných princípov, ale stretnutím s osobou samotného Krista, ktorý žije v spoločenstve veriacich. Takto nás pravda neoddeľuje, ale umožňuje nám s väčšou silou čeliť výzvam našej doby, ako sú migrácia, etické využívanie umelej inteligencie a ochrana našej milovanej Zeme. Sú to výzvy, ktoré si vyžadujú úsilie a spoluprácu všetkých, pretože nik si nemôže myslieť, že ich zvládne sám.

Drahí veľvyslanci,

moje pôsobenie sa začína v srdci jubilejného roka, ktorý je osobitne venovaný nádeji. Je to čas obrátenia a obnovy, predovšetkým však príležitosť nechať za sebou spory a vydať sa na novú cestu, vedení nádejou, že spoločným úsilím – každý podľa svojej citlivosti a zodpovednosti – dokážeme budovať svet, v ktorom môže každý človek naplno rozvíjať svoju ľudskosť v pravde, spravodlivosti a pokoji. Dúfam, že sa to podarí vo všetkých oblastiach, a zvlášť tam, kde je to najviac potrebné – ako na Ukrajine či vo Svätej zemi.

Ďakujem vám za všetko, čo robíte pre budovanie mostov medzi vašimi krajinami a Svätou stolicou, a zo srdca žehnám vám, vašim rodinám i vašim národom. Ďakujem!

[Požehnanie]

A ďakujem vám za všetko, čo robíte!

Preklad Martin Jarábek

[1] Posolstvo Urbi et Orbi, 20. apríla 2025.
[2] Lev XIII., Encyklika Rerum novarum (15. mája 1891), 9.