Vatikán 10. mája (VaticanNews) Zmŕtvychvstalý Kristus, prítomný medzi nami, je ten, kto chráni a vedie Cirkev – povedal pápež Lev XIV. pri svojom prvom stretnutí s kardinálmi. Vysvetľujúc pôvod svojho mena, poukázal na dedičstvo Leva XIII. Zdôraznil, že Cirkev musí reagovať na výzvy ďalšej priemyselnej revolúcie a rozvoj umelej inteligencie.

Ďakujem veľmi pekne, Eminencia. Skôr než sa usadíme, začnime modlitbou. Prosme Pána, aby aj naďalej sprevádzal tento kardinálsky zbor a najmä celú Cirkev v tomto duchu, s nadšením, ale predovšetkým s hlbokou vierou. Pomodlime sa spolu po latinsky.

Otče náš… Zdravas’, Mária…

V prvej časti tohto stretnutia zaznie krátky príhovor s úvahami, o ktoré by som sa s vami chcel podeliť. Potom bude nasledovať druhá časť, trochu podobná tomu, čo si viacerí z vás želali – istá forma zdieľania v rámci kardinálskeho kolégia, aby sme si mohli vypočuť rady, návrhy, podnety, veľmi konkrétne veci, o ktorých sa už čiastočne hovorilo počas dní pred konkláve.

Drahí kardináli!

Pozdravujem vás a ďakujem vám všetkým za toto stretnutie a za dni, ktoré mu predchádzali – bolestné pre stratu Svätého Otca Františka, náročné pre zodpovednosti, ktoré sme spolu niesli, a zároveň, podľa prisľúbenia, ktoré nám dal sám Ježiš, plné milosti a útechy v Duchu (porov. Jn 14, 25 – 27).

Vy, drahí kardináli, ste najbližšími spolupracovníkmi pápeža, a to je pre mňa veľkou útechou pri prijatí jarma, ktoré je zjavne ďaleko nad moje sily – ako by bolo nad sily každého človeka. Vaša prítomnosť mi pripomína, že Pán, ktorý mi zveril toto poslanie, ma nenecháva samotného pri jeho nesení. Predovšetkým viem, že sa môžem vždy spoľahnúť na jeho pomoc, Pánovu pomoc a – z jeho milosti a prozreteľnosti – na vašu blízkosť a blízkosť mnohých bratov a sestier po celom svete, ktorí veria v Boha, milujú Cirkev a podporujú zástupcu Krista modlitbou a dobrými skutkami.

Ďakujem dekanovi kolégia kardinálov, kardinálovi Giovannimu Battistovi Re, zaslúži si potlesk, najmenej jeden, ak nie viac-, ktorého múdrosť, plod dlhého života a mnohých rokov vernej služby Apoštolskej stolici, nám v tomto čase veľmi pomohla. Ďakujem komorníkovi Svätej rímskej cirkvi, kardinálovi Kevinovi Josephovi Farrellovi – verím, že je tu prítomný –, za vzácnu a náročnú úlohu, ktorú zohral v čase sede vacante a pri zvolaní konkláve. Myslím aj na bratov kardinálov, ktorí sa pre zdravotné dôvody nemohli zúčastniť, a s vami sa k nim pripájam v spoločenstve lásky a modlitby.

V tejto chvíli – zároveň smutnej aj radostnej, prozreteľnostne zahalenej svetlom Veľkej noci – by som chcel, aby sme sa spoločne pozreli na odchod zosnulého Svätého Otca Františka a na konkláve ako na veľkonočnú udalosť, etapu dlhého exodu, ktorým nás Pán naďalej vedie k plnosti života; a v tejto perspektíve zverujeme „Otcovi milosrdenstva a Bohu každej útechy“ (2 Kor 1, 3) dušu zosnulého pápeža a aj budúcnosť Cirkvi.

Pápež – počnúc svätým Petrom až po mňa, jeho nehodného nástupcu – je pokorný služobník Boha a bratov, nič viac. Dobre to ukázali príklady mnohých mojich predchodcov, napokon aj samotný pápež František, svojím štýlom úplného odovzdania v službe a striedmej jednoduchosti v živote, odovzdanosti Bohu počas misie a pokojnej dôvery v okamihu návratu do Otcovho domu. Prijmime toto vzácne dedičstvo a pokračujme v ceste, povzbudení tou istou nádejou, ktorá pramení z viery.

Je to Zmŕtvychvstalý, prítomný medzi nami, kto chráni a vedie Cirkev a naďalej v nej oživuje nádej – skrze lásku „rozliatu v našich srdciach skrze Ducha Svätého, ktorého sme dostali“ (Rim 5, 5). Našou úlohou je byť vnímavými poslucháčmi jeho hlasu a vernými služobníkmi jeho plánov spásy, pamätajúc, že Boh sa chce dávať poznať viac než v hrome a zemetrasení v „šepote jemného vánku“ (1 Kr 19, 12) alebo, ako to niektorí prekladajú, v „tichom hlase mlčania“. To je to skutočne dôležité stretnutie, ktoré si nesmieme nechať ujsť a ku ktorému máme vychovávať a sprevádzať celý svätý Boží ľud, ktorý je nám zverený.

V uplynulých dňoch sme mohli vidieť krásu a cítiť silu tohto veľkého spoločenstva, ktoré s veľkouláskou a oddanosťou odprevadilo a oplakávalo svojho pastiera, sprevádzajúc ho vo viere a modlitbe v čase jeho konečného stretnutia s Pánom. Videli sme, v čom spočíva skutočná veľkosť Cirkvi: v rozmanitosti jej údov zjednotených s jedinou Hlavou – Kristom, „pastierom a strážcom“ (1 Pt 2, 25) našich duší. Cirkev je lono, z ktorého sme aj my boli zrodení, a zároveň stádo (porov. Jn 21, 15 – 17), pole (porov. Mk 4, 1 – 20), ktoré nám je zverené, aby sme sa oň starali a obrábali ho, živili ho sviatosťami spásy a oplodňovali ho semenom Slova, aby kráčalo – pevné v jednote a horlivé v misii – ako kedysi Izraeliti na púšti, v tieni oblaku a vo svetle ohňa Božieho (porov. Ex 13, 21).

A v tejto súvislosti by som chcel, aby sme dnes spoločne obnovili naše plné pripútanie sa – na tejto ceste – k smeru, ktorým sa už desaťročia uberá univerzálna Cirkev v línii Druhého vatikánskeho koncilu. Pápež František jeho obsah výnimočne pripomenul a aktualizoval v apoštolskej exhortácii Evangelii gaudium, z ktorej chcem zdôrazniť niektoré základné výzvy: návrat k prvenstvu Krista v ohlasovaní (porov. č. 11); misijné obrátenie celej kresťanskej komunity (porov. č. 9); rast v kolegialite a synodalite (porov. č. 33); pozornosť voči sensus fidei (porov. č. 119 – 120), najmä v jeho najvlastnejších a najzahrnujúcejších formách, ako je ľudová zbožnosť (porov. č. 123); láskyplná starostlivosť o posledných a odvrhnutých (porov. č. 53); odvážny a dôverný dialóg so súčasným svetom v jeho rozličných zložkách a realitách (porov. č. 84; Druhý vatikánsky koncil, past. konšt. Gaudium et spes, 1 – 2).

Ide o evanjeliové princípy, ktoré odjakživa oživujú a inšpirujú život a poslanie Božej rodiny, o hodnoty, prostredníctvom ktorých sa zjavil a naďalej zjavuje milosrdná Otcova tvár vo vtelenom Synovi – ako posledná nádej každého, kto s úprimným srdcom hľadá pravdu, spravodlivosť, pokoj a bratstvo (porov. Benedikt XVI., enc. Spe salvi, 2; František, bula Spes non confundit, 3).

Práve cítiac sa povolaný pokračovať v tejto línii, rozhodol som sa prijať meno Lev XIV. Dôvody sú rôzne, ale hlavne preto, že pápež Lev XIII. sa totiž vo svojej encyklike Rerum novarum venoval sociálnej otázke v kontexte prvej veľkej priemyselnej revolúcie; a dnes Cirkev ponúka všetkým svoje dedičstvo sociálnej náuky, aby mohla odpovedať na ďalšiu priemyselnú revolúciu a na vývoj umelej inteligencie, ktoré prinášajú nové výzvy pre obranu ľudskej dôstojnosti, spravodlivosti a práce.

Drahí bratia, chcel by som túto prvú časť nášho stretnutia zakončiť tým, že si osvojím – a ponúknem aj vám – želanie, ktoré v roku 1963 vyslovil svätý Pavol VI. na začiatku svojho Petrovho úradu:

„Nech prejde celým svetom ako veľký plameň viery a lásky, ktorý zapáli všetkých ľudí dobrej vôle, osvetlí cesty vzájomnej spolupráce a pritiahne na ľudstvo – znova a vždy – hojnosť Božej priazne, samú Božiu silu, bez ktorej nie je nič platné, nič sväté.“ (Posolstvo celej ľudskej rodine Qui fausto die, 22. júna 1963)

Nech sú toto aj naše pocity – a premieňajme ich na modlitbu a záväzok, s pomocou Pána.

Preklad Martin Jarábek