Stáva sa, že v tomto prechodnom čase si všetci na svete kladú otázku, kto bude 267. biskupom Ríma. Všetci sú zapojení, aj keď sú fyzicky vylúčení z miesta, kde nástupcovia apoštolov, ktorí sa stali kardinálmi, pohrúžení a strážení v tajomstve kaplnky, vyberú služobníka Božích služobníkov povolaného viesť Cirkev.

Služobník. Služobník jediného ľudu, ktorého bol a bude Peter súčasťou aj po tom, čo bol povolaný, aby ho viedol.

Služobník. A tu je to tajomstvo. Ako môže byť služobník vodcom ľudu? Cirkvi?

Otázka, na ktorú Ježiš odpovedal slovami, ktoré sa ešte aj dnes snažíme pochopiť: „Viete, že tí, ktorých pokladajú za vládcov národov, panujú nad nimi a ich veľmoži majú nad nimi moc. Medzi vami to tak nebude. Ale kto sa bude chcieť stať medzi vami veľkým, bude vaším služobníkom. A kto bude chcieť byť medzi vami prvý, bude sluhom všetkých. Lebo ani Syn človeka neprišiel, aby sa dal obsluhovať, ale aby slúžil a položil svoj život ako výkupné za mnohých.“ (Mk 10, 42 – 45).

Slúžiť teda. K tomu sú povolaní Petrovi nástupcovia, aby viedli Cirkev. A tento paradox zneisťuje. Mätie ako médiá, tak i mnohé centrá moci vo svete, veľké i malé, kým zápasia s identitou a menom, ktoré si vezme ten, kto môže byť vybraný, a možno sa aj snažia ovplyvniť rozhodnutie, načrtávajúc scenáre a interpretačné kľúče, ktoré sa zdajú byť napísané v piesku.

Extra omnes. Toto pravidlo narúša tento prechodný čas medzi teraz a ešte nie, v ktorom sú aj kardináli vyzvaní (Boží ľud, ktorý čaká na svojho pastiera, to vie, verí tomu, prosí o to), aby vstúpili do tajomstva; a aby zanechali nielen všetkých, ale všetko mimo Sixtínskej kaplnky: teda seba, svoje myšlienky, svoje uvažovanie; a aby sa totálne vyprázdnili zo seba, aby nechali priestor len pre Ducha, pre dynamiku, ktorá ich presahuje, a pre tajomstvo Petra.

Avšak Peter je toto. Tajomstvo, ktoré nám zveruje istotu.

Peter je rybár, ktorému Ježiš prisľúbil, že zlo nezvíťazí: „Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju Cirkev a pekelné brány ju nepremôžu“ (Mt 16, 18).

Je apoštolom, za ktorého sa Boží Syn – keď mu zveril svoju Cirkev – modlil obracajúc sa s osobitným odporúčaním na Otca. Aby ho podporoval pri nesení inak príliš veľkého bremena na jeho pleciach.

Peter je mužom, ktorého podporuje táto modlitba, ktorá sa rozširuje v čase a v dejinách na jeho nasledovníkov, aby sa dostala až k nám, dnes. Je to konkrétna modlitba, ba špeciálna: aby jeho viera nikdy neochabla tvárou v tvár skúškam, ktorým bude musieť čeliť, takým odlišným a takým podobným tým, ktoré sú v našej dobe, sekularizovanej, rozdelenej, polarizovanej, zmätenej, skazenej; plnej túžby rozkazovať a chudobnej na lásku, neschopnej pochopiť hodnotu služby a spoločného dobra, oplývajúcej krehkými istotami a falošnými pravdami, nasiaknutej viac zášťou než milosrdenstvom, tak často túžiacej viac po pomstách ako po odpustení: „Šimon, Šimon, hľa, satan si vás vyžiadal, aby vás preosial ako pšenicu. Ale ja som prosil za teba, aby neochabla tvoja viera. A ty, až sa raz obrátiš, posilňuj svojich bratov“ (Lk 22, 31 – 32).

Peter je tajomstvom milosrdenstva a lásky; spoločenstva a načúvania.

Je rybárom, ktorý sa mýli vo svojich výpočtoch; ktorý je skrúšený celú noc na mori bez toho, aby chytil jedinú rybu; ktorý potom nahodí svoje siete na druhú stranu, len na slovo akéhosi neznámeho človeka. Rybárom, ktorý nakoniec pochopí, že tým hovoriacim je jeho Učiteľ.

Peter je hriešnik, ktorému bolo odpustené: je vyvoleným, ktorý ešte predtým ako sa radoval, trpko plakal po svojej zrade. Podobne ako Judáš. Avšak on plače. Plakal.

V jeho slzách je celé jeho tajomstvo. A je tam aj tajomstvo Cirkvi. Tie slzy sú možno kľúčmi ku Kráľovstvu. Sú kľúčmi Petra a jeho tajomstva: mocnej krehkosti práve preto, že nežiari vlastným svetlom. Je skalou, aj keď ňou nebol. A práve preto nás všetkých utvrdzuje vo viere.

Paolo Ruffini

Preklad: Zuzana Klimanová (Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu – Vatican News)