Vatikán 6. mája (TK KBS) Prinášame reflexiu hovorcu Vatikánu Federica Lombardiho o pápežovi Františkovi.
Prirodzene som naklonený vidieť skôr kontinuitu ako zlom, skôr vývoj než zmenu smeru. To mi však nebráni tvrdiť, že existujú nové prvky – ale vnímam ich ako súčasť cesty subjektu, ktorý je väčší než jednotlivé osoby, dokonca aj než samotní pápeži: je to cesta spoločenstva Cirkvi Pána.
Myslím si, že skutočne veľkým prínosom pontifikátu pápeža Františka bolo jeho úsilie o „synodalitu“ Cirkvi. Hoci bol prvým pápežom v novodobých dejinách, ktorý nemal osobnú skúsenosť s Druhým vatikánskym koncilom, jasne prijal jeho ducha a od samého začiatku sa vo všetkom zasadzoval za to, aby sme si všetci uvedomovali, že sme Cirkev na ceste, povolaná zúčastňovať sa na misii, „vychádzajúca“, s „radosťou evanjelia“, načúvajúca Duchu, v „rozoznávaní“, bez strachu sa pozerať dopredu...
Verím, že to bol trvalý krok, ktorý vzišiel z jeho čítania koncilového dokumentu Lumen Gentium, pravdepodobne dozretého vďaka cirkevnej citlivosti charakteristickej pre Latinskú Ameriku. Možno môžeme povedať, že tento nový aspekt jeho príspevku k dejinám Cirkvi súvisí s tým, že bol prvým pápežom z Latinskej Ameriky a že žil podľa ignaciánskej spirituality: Cirkev na ceste, ktorá hľadá a nachádza Božiu vôľu vo všetkom, v povolaní k misii ohlasovať evanjelium až na kraj zeme.
Možno by som poukázal na niektoré aspekty jeho osobného „duchovného“ života. Keď som sa ho spýtal, ako si vysvetľuje tú novú a výnimočnú energiu – pre mňa nečakanú – s ktorou vykonáva svoju pápežskú službu, podniká dlhé a vyčerpávajúce cesty napriek nie práve robustnej a zdravej telesnej konštitúcii, žije bez šetrenia síl v kolotoči každodenných povinností a odpovedá s originálnou tvorivosťou na mnohé nové výzvy svojho úradu… odpovedal bez zaváhania, že je to „stavová milosť“ – teda milosť daná Bohom tomu, kto od neho prijal poslanie, nový stav života. Nepochybujem o tom, že tomu skutočne veril. Najmä v prvých dňoch pontifikátu na mňa v Dome sv. Marty zapôsobili dlhé obdobia tichej osobnej modlitby v kaplnke. Mal aj nezvyčajný dar – vždy dobre a hlboko spával; chodil spať skoro, aby sa mohol ráno zavčasu modliť nerušene.
Niektorí boli takmer prekvapení jeho nádherným listom Gaudete et exsultate o povolaní k svätosti pre všetkých, aj v bežnom živote, alebo jeho poslednou encyklikou Dilexit nos, ktorá odhaľuje jeho hlbokú úctu k Ježišovmu Srdcu. Ale toto boli niektoré z plodov jeho veľkej modlitby, jeho osobného vzťahu s Bohom, ktorý – ako dosvedčil generálny predstavený jezuitov – bol jeho prvým odporúčaním jezuitom. Mňa osobne zaujal aj jeho výnimočný záväzok nikdy nesledovať televíziu – pravdepodobne z radikálnej túžby strážiť svoj pohľad, myseľ a srdce…
Štýl vládnutia každého pápeža je iný; závisí od jeho osobnosti, histórie a skúseností. A je správne a dobré, že je to tak – rozmanitosť môže vždy obohatiť cirkevný život, vzťahy s ľuďmi a spôsoby ohlasovania evanjelia a misijnej činnosti. Štýl pápeža Františka bol veľmi osobný – veľmi slobodný od predchádzajúcich zvyklostí či návykov, a to tak v komunikácii, ako aj vo vedení. Napokon, úloha „reformy“ mu bola výslovne zverená kardinálmi, ktorí ho zvolili za pápeža. František bol odvážnym pápežom, ktorý sa nezastavoval zo strachu z chýb. Ako viackrát povedal, mnohé „procesy“ spustil bez toho, aby vedel, ako presne dopadnú, no poznal ich smerovanie, dôverujúc vedeniu Ducha Svätého. To prirodzene spôsobilo problémy viacerým jeho spolupracovníkom a nie všetci to vždy ocenili. V konečnom dôsledku to však prinieslo mnoho pozitívnych aspektov – najmä v predstavení nového obrazu Cirkvi a pápežstva, oslobodeného od bremien obmedzení a tradícií, ktoré bolo potrebné prekonať.
V pastoračnom vzťahu bola Františkova „charizma“ dar „blízkosti“. Ľudia sa cítili byť pri ňom, bez odstupu či bariér – vďaka jeho konkrétnemu, jednoduchému a priamemu jazyku, bez nároku na presnosť a úplnosť, ale s túžbou viesť dialóg so všetkými, osloviť všetkých, dokonca aj účasťou v populárnych televíznych programoch. V istom zmysle by som povedal, že tu bol priam „crescendo“.
Na začiatku jeho pontifikátu boli rozhovory veľkou vzácnosťou; ku koncu sa stali takmer záplavou. Osobne som mohol zblízka sledovať niekoľko jeho stretnutí s významnými politickými a cirkevnými predstaviteľmi. František mal mimoriadny dar jednoduchého, úprimného, priameho a srdečného osobného prístupu – a to mi pomohlo pochopiť, čo myslel výrazom, ktorý si obľúbil: „kultúra stretnutia“. Tá mu umožnila otvoriť dvere, ktoré boli niekedy nečakané a veľmi dôležité – napríklad vo vzťahu s moslimským svetom, kde dosiahol nepopierateľný pokrok. Keď sa stretneme, môžeme potom kráčať tým istým smerom a snažiť sa budovať bratskejšiu, prijímajúcu a spravodlivejšiu spoločnosť – dôstojný spoločný domov, nádej na večný život.
Zdroj: Zenit
