Vatikán 5. mája (VaticanNews) „Cítim sa byť otcom celého ľudstva“, takto charakterizoval Pavol VI. rozhodujúci aspekt služby rímskeho biskupa.
V intenzívnych hodinách pred začiatkom konkláve, ktoré má zvoliť nového nástupcu apoštola Petra, stojí za to pripomenúť si jeden zásadný rozmer služby rímskeho biskupa, ktorý je osobitne vnímaný Božím ľudom: otcovstvo. Milióny ľudí sa v okamihu nečakaného oznámenia o smrti pápeža Františka cítili ako siroty, ktoré stratili otca.
O skúsenosti otcovstva uvažoval Pavol VI. v rozhovore so svojím priateľom, filozofom Jeanom Guittonom, po návrate zo svojej cesty do Indie v decembri 1964. Po príchode ho na ulici vítalo viac než milión ľudí zo všetkých náboženstiev – bolo to nezabudnuteľné objatie. Zástup zaplavil ulice a obklopil automobil značky Lincoln s otváracou strechou, ktorý Pavol VI. neskôr daroval Matke Tereze z Kalkaty. Dve hodiny bez prestania pozdravoval a žehnal. Keď neskôr spomínal na toto stretnutie s davom, dôverne sa zveril Guittonovi:
„Myslím si, že zo všetkých hodností pápeža je najzávideniahodnejšia práve otcovská úloha. Mal som príležitosť sprevádzať Pia XII. pri slávnostných obradoch. Vrhával sa do davu ako do rybníka v Betsaide. Tlačili sa k nemu, trhali mu rúcho. A on žiaril. Nadobúdal silu. No byť svedkom otcovstva a byť osobne otcom, to je ako rozdiel medzi pevninou a morom. Otcovstvo je cit, ktorý preniká ducha a srdce, sprevádza nás v každej hodine dňa, nedá sa zmenšiť – môže iba rásť, lebo rastie počet detí.“
Pavol VI. dodával, že nejde „ani tak o funkciu, ako skôr o otcovstvo. A prestať byť otcom – to sa nedá... Cítim sa otcom celého ľudstva... Tento cit je v pápežovom vedomí vždy nový, svieži, akoby sa vždy práve zrodil, vždy slobodný a tvorivý. Je to cit, ktorý neunavuje, ktorý neuberá sily, ktorý uvoľňuje od každej únavy. Nikdy, ani na chvíľu som sa necítil unavený, keď som dvíhal ruku na požehnanie. Nie, nikdy sa neunavím žehnať ani odpúšťať. Keď som dorazil do Bombaja, bolo treba prejsť dvadsať kilometrov, aby sme sa dostali na miesto kongresu. Obrovské, nekonečné, husté, tiché a nehybné zástupy lemovali cestu – duchovne bohaté a materiálne chudobné zástupy, také, aké možno vidieť len v Indii. Musel som neustále žehnať. Myslím, že ku koncu mi už priateľ kňaz, ktorý bol vedľa mňa, podopieral ruku ako Mojžišov služobník. A predsa sa necítim ako niekto nadradený, ale ako brat, ako niekto nižší než všetci, lebo nesiem bremeno všetkých.“
Nástupca Petra je bratom, „nižším než všetci“, pretože nesie bremeno všetkých. Niekoľko mesiacov pred skúsenosťou v Indii Pavol VI. už zažil, čo znamená byť doslova „pohltený“ objatím ľudu. Bolo to v januári 1964 počas jeho prvej apoštolskej cesty – do Svätej zeme, ktorú si pápež Montini veľmi prial. V Jeruzaleme pri Damascenskej bráne bol zástup taký početný, že nebolo možné uskutočniť plánované privítanie. Pápežovo auto sa kolísalo ako loď a on s námahou, chránený vojakmi kráľa Husseina, sotva prešiel bránou – bez možnosti, aby ho sprevádzali jeho spolupracovníci. Pavol VI. prešiel celú krížovú cestu uprostred davu natlačeného v starobylých uličkách Svätého mesta až po krajnosť. Miestami to vyzeralo, že ho dav pohltí. Jeho tvár však zostávala stále pokojná a usmiata, keď dvíhal ruky k požehnaniu.
Otec Giulio Bevilacqua, osobný priateľ pápeža, v ten večer prezradil skupine novinárov zhromaždených pred Apoštolskou delegáciou v Jeruzaleme, že mu Giovanni Battista Montini už pred rokmi dôverne povedal: „Snívam o pápežovi, ktorý by žil slobodný od nádherného dvora a väzenia protokolu. Konečne sám uprostred svojich diakonov.“ A preto, uzavrel otec Bevilacqua, „som presvedčený, že dnes, hoci ho dav úplne pohltil, je šťastnejší než vtedy, keď zostupuje v Bazilike sv. Petra z nosidiel…“
Andrea Tornielli
Preklad Martin Jarábek
