Vatikán 10. marca (VaticanNews) Od 9. do 14. marca 2025 prebiehajú pôstne duchovné cvičenia Rímskej kúrie. Vedie ich P. Roberto Pasolini OFMCap, kazateľ Pápežského domu na tému „Nádej na večný život“.
 

Pri tejto príležitosti prinášame pôstne duchovné meditácie. Ich videopodobu je možné nájsť na YouTube VaticanNews.

Objavme krásu večného života (1)

Prinášame zhrnutie prvej meditácie kazateľa pápežského domu, ktorou sa vo Vatikáne začali Duchovné cvičenia pre pápeža, ktorý sa duchovne pripája, a Rímsku kúriu. „Často sme posadnutí tým, že musíme byť dokonalí,“ poznamenáva páter Roberto Pasolini OFMCap, no evanjelium nás učí, že „skutočnou ‘nedokonalosťou' nie je krehkosť, ale nedostatok lásky.“

Nádej na večný život
Duchovné cvičenia 2025 Svätého Otca a Rímskej kúrie
1. Koniec bude začiatkom (nedeľa 9. marca 2025)

Viera Cirkvi, založená na Kristovom zmŕtvychvstaní, vždy ponúkala svetu nádej na život po smrti. Postupom času sa však tento prísľub rozmazal a dnes sa ani tak nespochybňuje, ako skôr ignoruje. Tvárou v tvár tejto ľahostajnosti sú veriaci povolaní znovu objaviť hodnotu a krásu večného života, obnoviť jeho autentický zmysel. Táto úloha je ešte naliehavejšia v tomto svätom jubilejnom roku a vo chvíli hlbokého utrpenia, ktoré prežíva Svätý Otec.

Cesta duchovných cvičení na tému večného života, ktorú chceme podniknúť, nachádza svoj základ v kresťanskom zjavení. Začíname ju čerpaním niektorých súhrnných formulácií z Katechizmu Katolíckej cirkvi (KKC), ktorý ponúka prístupnú syntézu teologického myslenia. KKC predstavuje smrť nie ako koniec, ale ako prechod k večnému životu v spoločenstve s Kristom. Táto koncepcia má korene v Liste Rimanom, kde svätý Pavol uvádza, že krstom sme spojení s Kristovou smrťou a zmŕtvychvstaním, a tak máme prístup k novému životu.

Smrť je podľa Katechizmu okamihom, keď sa vynáša konkrétny rozsudok, v ktorom sa hodnotí prijatie alebo odmietnutie Božej milosti. Spása však nie je vyhradená len pre tých, ktorí formálne spoznali Krista: Druhý vatikánsky koncil uznáva, že prístup k večnému životu môžu mať aj tí, ktorí nasledujú svoje svedomie v úprimnom hľadaní Boha. KKC zdôrazňuje, že konečný súd sa nezakladá len na vonkajších činoch, ale na prežívanej láske, čo je ozvenou myšlienky svätého Jána z Kríža: „Na sklonku živote budeme súdení podľa lásky“.

Konečný údel človeka sa delí na tri možnosti: raj, večné zatratenie (peklo) a konečné očistenie (očistec). Raj predstavuje plnú realizáciu ľudskej bytosti, večné spoločenstvo s Kristom, v ktorom každý človek nájde svoju pravú identitu. Na druhej strane, peklo sa opisuje ako konečné oddelenie od Boha, ale Cirkev nikdy s istotou netvrdila, že je tam niekto odsúdený. Očistec sa napokon chápe ako očistný proces pre tých, ktorí, hoci sú v Božej milosti, ešte nie sú pripravení na nebo. A možno práve v tomto poslednom „určení“ nachádzame originalitu kresťanského zjavenia. Možnosť poslednej „chvíle“ očisťovania je príležitosťou až do úplného konca sa vyrovnať s nekonečnou Božou láskou.

Úvahy Cirkvi o večnosti života nemajú vzbudzovať strach, ale živiť nádej, pričom zdôrazňujú, že náš osud závisí od slobody, s akou sa rozhodneme žiť v láske. Skutočné očistenie nespočíva v tom, že sa staneme dokonalými, ale v tom, že sa plne prijmeme vo svetle Božej lásky a prekonáme ilúziu, že musíme byť „iní“, aby sme si zaslúžili spásu.

Často sme posadnutí tým, že musíme byť dokonalí, no evanjelium nás učí, že skutočnou „nedokonalosťou“ nie je krehkosť, ale nedostatok lásky. Očistec môžeme vnímať ako poslednú šancu oslobodiť sa od strachu, že nie sme dostatoční, pokojne prijať to, čo sme, a urobiť z neho miesto vzťahu a spoločenstva s druhými. Očistec možno chápať ako „moment“, keď konečne prestaneme chcieť Bohu niečo dokazovať a jednoducho si dovolíme byť milovaní. Večnosť teda nie je len budúca odmena, ale skutočnosť, ktorá sa začína už tu, nakoľko sa učíme žiť v láske a spoločenstve s Kristom. Nakoniec náš osud nie je napísaný v strachu, ale v nádeji. Smrť nie je porážkou, ale okamihom, keď konečne uvidíme Božiu tvár a zistíme, že koniec... bol len začiatkom.

Prístup k večnému životu závisí od lásky prežívanej bez vypočítavosti (2)

Prinášame súhrn druhej meditácie Duchovných cvičení, ktoré vedie kazateľ Pápežského domu v Aule Pavla VI. Páter Pasolini sa pri zamyslení nad kritériom vstupu do Kráľovstva zdôrazňuje, že nezávisí od morálneho výkonu, ale od lásky k druhým. Kazateľ poukazuje na to, že skutočným prekvapením posledného súdu bude zistenie, že Boh od nás nič neočakával, okrem toho, aby sme sa uznali za jeho deti.

Nádej na večný život
Duchovné cvičenia 2025 Svätého Otca a Rímskej kúrie
2. Koniec každého súdu (Pondelok 10. marca)

Podobenstvo o poslednom súde, ktoré rozpráva Evanjelium podľa Matúša a ktoré je znázornené v slávnej Michelangelovej freske, sa bežne interpretuje ako výzva k láske k blížnemu. Dôkladnejšia analýza však odhaľuje prekvapivú perspektívu: nejde o súd v tradičnom zmysle, ale o vyhlásenie, ktoré odhaľuje realitu, ktorú už každý človek prežíva. Kritériom pre vstup do Kráľovstva nie je náboženská príslušnosť, ale konkrétna láska k tým najmenším bratom, ktorí v evanjeliovej perspektíve predstavujú Kristových učeníkov. Zodpovednosť kresťanov teda nespočíva predovšetkým v tom, aby konali dobro, ale aby umožnili iným ho konať.

Okrem toho podobenstvo prevracia bežné chápanie súdu: spravodliví aj bezbožní prejavujú údiv nad slovami Kráľa, čo naznačuje, že dobro v nich bolo vykonané prirodzene a nevedome. To naznačuje, že prístup k večnému životu nezávisí od morálneho výkonu, ale od schopnosti žiť v láske bez vypočítavosti.

Katechizmus učí, že na konci časov sa Božie kráľovstvo plne prejaví, pretvárajúc ľudstvo a vesmír na „nové nebesia a novú zem“ (KKC 1042-1044). Táto nádej je zakorenená v Kristovom prísľube, ktorý nás volá žiť už teraz v tejto perspektíve – nie v úzkosti z výkonu, ale s dôverou, že sám Boh pretvára našu ľudskosť na svoj obraz a podobu, podľa plánu lásky, ktorý existuje od počiatku.

Ježiš ohlásil večný život nie ako vzdialenú budúcnosť, ale ako skutočnosť, ktorá je už teraz dostupná tým, ktorí počúvajú jeho slovo a veria v Otca (Jn 5,24). Evanjelium nás pozýva rozpoznať, že večný život sa už začal: prejavuje sa v spôsobe, akým žijeme a milujeme, otvárajúc sa premieňajúcej prítomnosti Boha. Skutočným prekvapením posledného súdu bude zistenie, že Boh od nás nič neočakával, iba aby sme sa plne uznali za jeho deti, už ponorené do jeho večnosti.

„Vnútorná smrť“, tvorená krehkosťou, je príležitosťou pre večný život (3)

Prinášame súhrn tretej meditácie kazateľa Pápežského domu, ktorý vedie pôstne duchovné cvičenia v Aule Pavla VI. Páter Pasolini sa sústreďuje na neustálu snahu človeka zakrývať svoje slabosti bez toho, aby sa postavil prázdnote, ktorá ho hlboko obýva. Zdôrazňuje, že vnútorná smrť nie je koncom, pretože Boh ju nevidí ako porážku, ale ako východiskový bod pre nový život.

Nádej na večný život
Duchovné cvičenia 2025 Svätého Otca a Rímskej kúrie
3. Prvá smrť (pondelok 10. marca )

Prečo je pre nás ťažké uvedomiť si, že večný život sa už začal? Biblia naznačuje, že človek si už od počiatku uvedomuje svoju necitlivosť a odpor voči Božiemu pôsobeniu. Proroci Starého zákona odhaľovali neschopnosť ľudu všímať si „nové veci“, ktoré Boh koná, a sám Ježiš, keď čelil nepochopeniu svojich poslucháčov, hovoril v podobenstvách. Nerobil to preto, aby svoje posolstvo zjednodušil, ale aby ukázal tvrdosť ľudského srdca, uzavretého pred možnosťou plného života.

Nový zákon túto situáciu opisuje paradoxným tvrdením: už sme mŕtvi, ale neuvedomujeme si to. Smrť totiž nie je len záverečná udalosť života (biologická smrť), ale aj realita, ktorú zažívame už teraz – uzatvárame sa do seba a nevnímame život ako večný dar, ktorý nám chce Boh dať. Kniha Genezis vykresľuje túto stratu citlivosti v príbehu, ktorý tradícia nazvala „prvotným hriechom“: človek namiesto toho, aby prijal život ako dar, sa ho snaží kontrolovať a prekračuje hranicu, ktorú mu Boh stanovil. Výsledkom však nie je samostatnosť sľubovaná hadom, ale pocit hanby a zmätku.

Táto prvá „vnútorná smrť“ sa prejavuje v našej neustálej snahe zakrývať svoje slabosti obrazmi, rolami a úspechmi, namiesto toho, aby sme čelili hlbokému prázdnu, ktoré v nás prebýva. A predsa sa zdá, že Boh sa touto situáciou neznepokojuje: jeho prvá reakcia je hľadanie človeka, keď sa ho pýta: „Kde si?“ (Gn 3, 9). To naznačuje, že vnútorná smrť nie je koniec, ale bod, z ktorého sa môže začať cesta spásy.

Táto logika sa prejavuje aj v tragédii Kaina a Ábela: Boh nezasahuje, aby zabránil bratovražde, ale chráni Kaina pred jeho vlastným pocitom viny. To ukazuje, že naša „prvá smrť“ nie je nevyhnutným osudom, ale príležitosťou znovu objaviť večný život ako prítomnú realitu, nielen budúcu. Sám Ježiš vyzýva, aby sme na tragédie života hľadeli ako na príležitosti na obrátenie, a nie ako na znamenia odsúdenia (Lk 13, 4-5).

Boh na našu vnútornú smrť nehľadí ako na prehru, ale ako na východisko pre nový život. Skutočnou prekážkou večného života nie je biologická smrť, ale naša neschopnosť uvedomiť si, že už sme ponorení do reality, ktorá presahuje čas – ak sa len rozhodneme žiť ju s dôverou a otvorenosťou voči Bohu.

Druhá smrť (4)

Prinášame súhrn štvrtej meditácie kazateľa Pápežského domu, ktorý vedie pôstne duchovné cvičenia v Aule Pavla VI.

Nádej na večný život
Duchovné cvičenia 2025 Svätého Otca a Rímskej kúrie
4. Druhá smrť (Utorok 11. marca)

Biblia opisuje ľudské dejiny ako napätie medzi prísľubom večného života a realitou smrti. Izrael so svojou vernosťou a nevernosťou stelesňuje tento zápas a neustále hľadá zasľúbenú zem. Svätý Pavol hovorí o človeku ako o umierajúcom, ktorý žije (2 Kor 6, 9), čím vyjadruje paradox existencie.

Spomedzi prorokov tento stav zobrazuje Ezechiel vo videní údolia vyschnutých kostí (Ez 37): Izrael sa javí ako cintorín pod holým nebom, zbavený života a nádeje. Boh prikazuje prorokovi, aby prehovoril ku kostiam, ktoré sú znovu zložené a odeté do mäsa, ale zostávajú bez života, kým na ne nezavanie jeho Duch.

Táto vízia sa netýka len návratu z vyhnanstva, ale odráža ľudský stav: často existujeme, ale skutočne nežijeme. Vyschnuté kosti symbolizujú „prvú smrť“, vnútornú smrť, ktorá sa prejavuje strachom, apatiou a stratou nádeje. To sa stalo Adamovi a Eve po hriechu: ich telá boli živé, ale oddelené od Boha.

Iba Boží Duch môže obnoviť autentický život. Existuje však aj „druhá smrť“, ktorá sa často chápe ako večné zatratenie, ale ktorú možno vnímať aj ako biologickú smrť. Tí, ktorí už prekonali prvú smrť - čiže strach, sebectvo a ilúziu kontroly -, čelia druhej smrti bez strachu. Svätý František z Assisi to vyjadruje v Piesni o bratovi Slnku, kde chváli tých, ktorí prijímajú smrť v Bohu.

Zjavenie hovorí, že „kto zvíťazí, tomu druhá smrť neublíži“ (Zjv 2,11): kto žije vo viere a nádeji, môže ňou prejsť bez toho, aby ho rozdrvila. Ezechielovo videnie nás učí, že vzkriesenie sa začína už teraz: Boh nečaká na našu smrť, aby nám dal večný život, ale ponúka ho už v prítomnosti, ak prijmeme jeho Ducha. Skutočná otázka znie: chceme zostať vyschnutými kosťami, alebo sa necháme oživiť pravým životom?

Zomierajúci alebo žijúci? (5)

Prinášame súhrn piatej meditácie kazateľa Pápežského domu, ktorý vedie pôstne duchovné cvičenia v Aule Pavla VI. „Skutočne mŕtvi nie sú len tí, ktorí prestali dýchať, ale aj tí, ktorých blokuje strach, hanba a manipulácia,“ o tom hovoril páter Passolini v utorok 11. marca večer.

Nádej na večný život
Duchovné cvičenia 2025 Svätého Otca a Rímskej kúrie
5. Zomierajúci alebo žijúci? (Utorok 11. marca)

Skutočnou výzvou na našej ceste nie je len prejsť smrťou, ale uvedomiť si, že večný život sa začína už tu. Často si nahovárame, že existujú len dve kategórie ľudí: živí a mŕtvi. Jánovo evanjelium so vzkriesením Lazára tento názor spochybňuje: skutočne mŕtvi nie sú len tí, ktorí prestali dýchať, ale aj tí, ktorých blokuje strach, hanba a ovládanie. Lazár, obviazaný do obväzov, ktoré obmedzujú akýkoľvek pohyb, predstavuje nás všetkých, keď sa necháme udusiť strnulými očakávaniami a vzorcami a strácame kontakt so svojou vnútornou slobodou.

Marta a Mária tvárou v tvár smrti svojho brata vyjadrujú podmienečnú vieru: „keby si bol býval tu, môj brat by nebol umrel.“ (Jn 11, 21). Táto mentalita odráža predstavu Boha, ktorý by mal vždy zasiahnuť, aby nás ušetril bolesti. Ježiš však neprišiel odstrániť utrpenie, ale premeniť ho: „Ja som vzkriesenie a život“ (Jn 11, 25). Skutočnou otázkou teda nie je, či zomrieme, ale či skutočne žijeme, či dôverujeme Kristovi a jeho slovu.  

Táto výzva sa objavuje aj v epizóde o žene s krvotokom, ktorá bola chorá dvanásť rokov. Napriek všetkému sa odváži dotknúť Ježišovho plášťa a žiadať o uzdravenie (Mk 5, 25-34). Jej stav predstavuje celé ľudstvo: hľadáme lieky, hľadáme život, ale často sa spoliehame na falošné modly, ktoré nás nechávajú prázdnymi. Iba stretnutie s Kristom môže priniesť skutočné uzdravenie, ktoré nie je len fyzické, ale aj vnútorné: schopnosť dôverovať a cítiť sa prijatý.

Ježiš jej hovorí: „Dcéra, tvoja viera ťa uzdravila“ (Mk 5, 34), čím ukazuje, že spása nie je vonkajší Boží zásah, ale prejavuje sa v schopnosti otvoriť sa jeho prítomnosti. To isté platí aj pre spoveď a akúkoľvek skúsenosť zmierenia: formálny akt nestačí, je potrebné, aby naše srdce znovu objavilo dôveru v Boha, ktorý nás naozaj chce živých.

Lazárovo znamenie a uzdravenie ženy s krvotokom nám kladú radikálnu otázku: sme zomierajúci, ktorí čakajú na koniec, alebo žijúci, ktorí už začali zažívať vzkriesenie? Večný život nie je len budúca odmena, ale skutočnosť, ktorú si môžeme vybrať už teraz, žiť so slobodou, nádejou a dôverou v Boha, ktorý nás volá k plnosti.

Duchovné znovuzrodenie je bolestivý, ale nevyhnutný prechod (6)

Duchovný prerod, ktorý spočíva v dôvere Bohu a v tom, že sa človek nechá viesť k neznámym cieľom, bol témou stredajšej dopoludňajšej katechézy pátra Roberta Pasoliniho na prebiehajúcich duchovných cvičeniach Svätého Otca a Rímskej kúrie.

Cyklus: Nádej na večný život
Duchovné cvičenia Svätého Otca a Rímskej kúrie, Pôst 2025
6. Znovuzrodenie (streda 12. marca)

Cesta spásy sa prejavuje ako duchovné znovuzrodenie, ktoré je v Jánovom evanjeliu znázornené prostredníctvom dialógu medzi Ježišom a Nikodémom. Ježiš tvrdí, že na to, aby človek uvidel Božie kráľovstvo, sa musí „znovu narodiť zhora“, čo je pojem, ktorý Nikodéma zneisťuje a vyžaduje si hlbokú a radikálnu zmenu. Táto premena nie je jednoduchá a často vyvoláva strach, pretože si vyžaduje opustenie zaužívaných istôt a vzorcov.

Ježiš vysvetľuje, že znovuzrodenie sa uskutočňuje prostredníctvom vody a Ducha, nie ako biologický návrat do detstva, ale ako nová otvorenosť pôsobeniu Ducha. Mnohí sa boja zmeny a snažia sa držať minulých skúseností, ale pravé znovuzrodenie zahŕňa dôveru Bohu a nechať sa viesť k neprebádaným horizontom. Tento úryvok pripomína exodus Izraela na púšti, kde sa ľudia báli smrti, ale našli záchranu, keď hľadali znamenie ponúknuté Bohom. Dnes je znamením spásy Kristus vyzdvihnutý na kríži.

Krst je symbolom tohto nového života: nie je to okamžitá a viditeľná zmena, ale začiatok cesty premeny. V priebehu dejín sa však účinnosť krstu oslabila a často sa stal skôr kultúrnym obradom než vedomým rozhodnutím viery. To viedlo ku kríze v Cirkvi, kde sa kresťanský život mnohým zdá vzdialený a abstraktný.

Ježiš vyzýva k radikálnej voľbe: dať prednosť vzťahu s ním pred akýmkoľvek iným putom, nie ako popretie náklonnosti, ale ako uznanie, že len v Bohu možno nájsť pravý život. To so sebou prináša odvahu „stratiť svoj život“ v biologickom a psychickom zmysle, aby sme ho našli vo večnom rozmere.

Napokon Ježiš používa metaforu pôrodu, aby vysvetlil, že duchovné znovuzrodenie je bolestivý, ale nevyhnutný prechod. Každý človek je povolaný vyjsť z „lona“ svojho pôvodu, aby prijal plnosť večného života. Svätý František je príkladom človeka, ktorý sa vzdal všetkých istôt, aby naplno prijal nový život v Kristovi.

Napokon, pravé znovuzrodenie nie je ilúziou, ale skutočnosťou prístupnou tým, ktorí sa nechajú premeniť Duchom a už teraz žijú prísľub večnosti.

Boh nám prostredníctvom kríža zjavuje, že sme veční, nie nesmrteľní (7)

Uverejňujeme zhrnutie siedmej meditácie kazateľa Pápežského domu, ktorý vedie pôstne duchovné cvičenia pre Rímsku kúriu v Aule Pavla VI. Kapucínsky rehoľník sa zamýšľa nad tým, ako sa súčasná spoločnosť vzdialila od pojmu smrti, zatiaľ čo vtelenie je naopak znakom radikálnej Božej lásky.

Cyklus: Nádej na večný život
Duchovné cvičenia Svätého Otca a Rímskej kúrie, Pôst 2025
7. Sme veční, nie nesmrteľní (streda 12. marca)

Naša doba vytvorila ilúziu nesmrteľnosti, poháňanú pokrokom a blahobytom, ktorá nás vedie k ignorovaniu hraníc ľudského bytia. Dokonca aj Cirkev sa občas snaží prispôsobiť, aby mohla ponúknuť dôveryhodné svedectvo o Božom kráľovstve. Toto potláčanie smrti sa prejavuje v neschopnosti pokojne žiť v očakávaní a v posadnutosti hyperaktivitou a neustálou prítomnosťou na mnohých miestach, kde na nás tlačí realita. Strach zo smrti sťažuje prijať jednoznačné rozhodnutia, podporuje pasivitu a ilúziu, že prijaté rozhodnutia sa dajú vždy odvolať.

Súčasná spoločnosť vymazala rituály a slová, ktoré kedysi pomáhali zmysluplne a odvážne čeliť odchodu zo života. Dnes sa umieranie často redukuje na mediálne predstavenie alebo technický problém lekárskej vedy. Toto vzďaľovanie sa od pojmu smrti nám bráni pochopiť hlbší zmysel života a kresťanskú nádej. Svätý František z Assisi, ktorý ju nazýva „sestra smrť“, ponúka radikálnu alternatívu: prijať ľudskú konečnosť ako súčasť cesty, ktorá vedie do večnosti.

Hriech, chápaný ako neúspešné využívanie slobody, často pramení zo snahy uniknúť pred neistotou života. Jediným skutočným protijedom je však láska, prežívaná konkrétnym a hlbokým spôsobom, o čom svedčia slová svätého Jána: „Vieme, že sme prešli zo smrti do života, lebo milujeme svojich bratov a sestry“ (1Jn 3, 14). Milovať až do konca znamená prijať obmedzenie a premeniť ho na príležitosť darovať sa bez výhrad.

Kristus smrť neodstránil, ale prešiel ňou, aby nám ukázal, že ju možno zažiť a premeniť. Vtelenie nie je len odpoveďou na hriech, ale radikálnym gestom lásky, ktorým sa Boh zapojil do našej existencie. Markovo evanjelium zdôrazňuje paradox Boha, ktorý zachraňuje prostredníctvom kríža, a zjavuje nám, že hoci sme veční, nie sme nesmrteľní.

Pavol varuje Galaťanov pred rizikom návratu k viere založenej na strachu a zákone namiesto dôvery v Boží slobodný dar. Ján nabáda k rozlišovaniu duchov, k rozpoznaniu vtelenia nie ako idey, ale ako konkrétneho spôsobu prežívania skutočnosti. Vtelenie od nás žiada, aby sme zostali pevní v dôvere, že skutočnosť je napriek svojim ťažkostiam miestom Božieho kráľovstva. Žiť ako Božie deti a bratia a sestry medzi sebou je voľba, ktorú treba každý deň obnovovať v istote, že láska až do konca je nielen možná, ale už o nej svedčili mnohé generácie mužov a žien. Aj my môžeme spievať túto pieseň lásky svojimi životmi.

V Božích očiach má každé gesto lásky nekonečnú hodnotu, všetko sa u neho stáva večným (8)