Bratislava/Košice 24. mája (TK KBS) Preklenúť polarizácie sa dá len tak, že pred nimi nebudeme utekať, hovorí v rozhovore s portálom nm.sk košický arcibiskup metropolita a predseda Konferencie biskupov Slovenska (KBS) Mons. Bernard Bober. V prvom z dvanástich rozhovorov mediálneho projektu s ním predstavuje univerzálnosť Katolíckej cirkvi. Hovorí o jej jednote, zmierňovaní polarizácií a celkovom stave Cirkvi na Slovensku.
- Svet je rozdelený, Katolícka cirkev je univerzálna. Ako možno prepojiť tieto dve skutočnosti?
Cirkev je súčasťou sveta, nie je od neho oddelená. Ako Kristovi učeníci sme povolaní žiť vo svete, hoci nebyť zo sveta. Netreba to chápať ako dve neprepojiteľné reality. Chápem, že za dlhé desaťročia totalitného režimu sme sa naučili byť obozretní a žiť v skrytosti. Tento návyk sa v mnohých silno zakorenil, a to nás môže viesť k uvažovaniu, že Cirkev sa má izolovať. Byť učeníkmi však znamená byť poslaní.
Vychádzať do sveta je teda hlavná misia Cirkvi. Svet potrebuje Boha, túži spoznať jeho lásku, aj keď to tak niekedy nevyzerá. Ako kresťania sme povolaní byť kanálom Božej lásky. Na to nie je neraz potrebné veľké ohlasovanie, ale samotné bytie. Nemám na mysli iba obyčajné existovanie, ale spočinutie v Bohu. Myslieť, cítiť, konať v Ježišovom štýle.
- Môžeme tento štýl považovať aj za účinný spôsob, ako predchádzať rozdeleniam?
Najlepšie predchádzanie rozdeleniam je neponúkať seba, ale Boha. On nekategorizuje ani neodsudzuje. On miluje. Isteže, naša láska musí byť veľmi očisťovaná, aby dosiahla mieru jeho nezištnej lásky. Ale inej cesty niet.
- K jednote prispieva aj univerzálnosť Cirkvi. Čo to v praxi znamená?
Univerzálnosť Cirkvi je jej veľkou devízou. V praxi to znamená, že je tu pre všetkých, lebo Ježiš prišiel na tento svet, aby spasil každého. Pozýva každého, nesilí, iba ponúka cestu.
- Aj na tejto ceste je veľa prekážok. Akým spôsobom môžeme na nej podporiť zmierenie a preklenúť polarizácie?
Preklenúť polarizácie sa dá len tak, že pred nimi nebudeme utekať. Ježiš nám ukázal spôsob svojou smrťou na kríži. Zomrel za všetkých hriešnikov, prestúpil každý hriech, čím vstúpil do každého rozdelenia. Žiada to aj od nás kresťanov ako svojich nasledovníkov. S láskou a pokorou pristúpiť k dnešnému človeku a vložiť prst do rán rozdelenia. Osvojiť si Ježišov štýl si vyžaduje veľa lásky, ktorá nevyhnutne musí prejsť od utrpenia k zmŕtvychvstaniu.
- Prejdime k úlohe kresťanov, teda k celkovej misii Katolíckej cirkvi, ktorá v dnešnom globalizovanom svete tiež nie je ľahká. Ako by mohla znovu získať dôveru niektorých ľudí?
Hlavnou úlohou kresťanov je byť Kristovi, aby jeho Duch obnovil vzťahy a srdcia ľudí, ako som už spomenul. Veľa sa dnes hovorí o uveriteľnosti, aby si Cirkev opäť získala dôveru. Dôveryhodnosť sa buduje pomaly a je možné ju dosiahnuť, len ak sa členovia istej inštitúcie či spoločenstva vrátia k podstate svojho poslania, pre ktoré sa kedysi nadchli a rozhodli.
Návrat ku koreňom v prípade Cirkvi je návrat k Ježišovi Kristovi. A čo robil náš Učiteľ? Bol jedno so svojím Otcom, plnil jeho vôľu a miloval človeka. Znie to jednoducho, no všetci vieme, že to je celoživotná cesta.
- Keď hovoríme o návrate ku koreňom, mali by sme pamätať na históriu a poučiť sa z nej. Čo najviac posilnilo Katolícku cirkev na Slovensku v jej ťažkých skúškach minulosti?
Vernosť Svätému Otcovi ako zástupcovi Krista na zemi. Niekedy sa mi zdá, že sme pozabudli na to, koľko si mnohí kňazi a veriaci vytrpeli pre jednotu s pápežom. Je to kľúčové pre našu vieru aj pre naše spoločenstvá. Ak obstojíme v tejto skúške aj dnes, nestratíme sa. Posilou pre vieru je v prvom rade láska k Bohu.
Ako v minulosti, keď bola Cirkev prenasledovaná, tak aj dnes sme pozvaní ukázať našu lásku k Ježišovi. On žije v našich bratoch a sestrách, zvlášť v tých najbiednejších, je prítomný vo svojom slove, v Eucharistii, ale aj v hierarchii, spoločenstve a tiež v každej bolesti, ktorá príde do nášho života. Išiel nám príkladom, nasledujme ho. Keď sme s ním, sme posilnení ako jednotlivci aj ako celok.
- Krutým prenasledovaním Cirkev utŕžila veľa bolesti a rán, ktoré dodnes zanechali jazvy. Na čom môžeme v súčasnosti stavať a čo môžeme rozvíjať?
Je namieste pripustiť, že sme azda zaspali trochu na vavrínoch. Prišla demokracia a s ňou nové možnosti a rozlet v stavbách chrámov a pastoračných priestorov. Svet okolo nás sa však príliš rýchlo zmenil a my sme na niektoré výzvy nevedeli adekvátne zareagovať.
PLNÉ ZNENIE rozhovoru je možné nájsť na stránke nm.sk.
