[verzia pre mobil]
TK KBS

Dnes je piatok 24. 05. 2024   Meniny má Ela      Pošlite tip TK KBS [RSS][Email][Mobile][Twitter][Instagram][Threads][Facebook] Vyhľadávanie

Home Najnovšie Domáce Zahraničné Foto Video Audio Press

  Kalendár správ
<<  máj  >>
poutstštpisone
  12345
6789101112
13141516171819
20212223242526
2728293031  

  Život Cirkvi
Program biskupov
Pozvánky na akcie
Programové tipy
Podcast:
Google|Apple|Spotify

  Sekretariát KBS
Konferencie KBS
Synoda
Zamyslenia KBS
Financovanie Cirkvi

  Pápež František
Životopis
Generálne audiencie
Anjel Pána [audio]
Urbi et Orbi
Aktivity
Ranné homílie

Katechézy o nerestiach a čnostiach (20): Láska
P:3, 15. 05. 2024 14:40, ZAH



Foto: Vatican Media


Vatikán 15. mája (VaticanNews) Kresťanská láska je taká odvážna, že sa zdá takmer nemožná, a predsa je to jediná vec, ktorá po nás zostane. Pápež František o tom hovoril na stredajšej audiencii, ktorou pokračoval v sérii katechéz o čnostiach. Množstvu pútnikov, medzi ktorými nechýbali ani Slováci, prichádzajúcich na Svätopeterské námestie pripomenul, že je to Kristova láska, ktorá nás pobáda ísť tam, kam by sme ľudsky nešli, a milovať to, čo by nikto z nás nemiloval.

Čítanie: 1 Kor 13,4-7

Láska je trpezlivá, láska je dobrotivá; nezávidí, nevypína sa, nevystatuje sa, nie je nehanebná, nie je sebecká, nerozčuľuje sa, nemyslí na zlé, neteší sa z neprávosti, ale raduje sa z pravdy. Všetko znáša, všetko verí, všetko dúfa, všetko vydrží.

20. katechéza o nerestiach a čnostiach: Láska

Drahí bratia a sestry, dobré ráno!

Dnes budeme hovoriť o tretej božskej čnosti, o láske. Pripomenieme si, že ďalšie dve boli viera a nádej, dnes budeme hovoriť o tretej, o láske. Tá je vyvrcholením celej cesty, ktorú sme absolvovali s katechézami o čnostiach. Pri pomyslení na lásku sa nám ihneď rozširuje srdce a rozšíri sa i myseľ, keď sa utieka k inšpirovaným slovám svätého Pavla z Prvého listu Korinťanom. V závere tohto nádherného hymnu Apoštol cituje trojicu teologálnych čností a zvoláva: „A tak teraz ostáva viera, nádej, láska, tieto tri; no najväčšia z nich je láska“

Pavol adresuje tieto slová spoločenstvu, ktoré malo ďaleko od dokonalej bratskej lásky: kresťania v Korinte boli dosť rozhádaní, boli tam vnútorné nezhody, boli tam takí, ktorí si namýšľali, že majú vždy pravdu, a nepočúvali iných, považovali ich za menejcenných. Takýmto Pavol pripomína, že poznanie nadúva, kým láska buduje (porov. 1 Kor 8, 1). Apoštol potom zaznamenáva pohoršenie, ktoré sa týka dokonca momentu najvyššej jednoty kresťanského spoločenstva, a to „Večere Pánovej“, slávenia Eucharistie: aj tam sú rozdelenia a sú takí, ktorí ho využívajú na to, aby jedli a pili na úkor tých, ktorí nemajú nič (porov. 1 Kor 11, 18 – 22). Zoči-voči tomuto Pavol vyslovuje rázny rozsudok: „Keď sa teda schádzate, nie je to požívanie Pánovej večere“ (v. 20): Vy máte iný rituál, ktorý je pohanský. Nie je to Večera Pánova.  

Ktovie, možno si nikto v korintskej komunite nemyslel, že sa dopustil hriechu a takéto tvrdé apoštolove slová im vyzneli trochu nepochopiteľne. Pravdepodobne boli všetci presvedčení, že sú dobrí ľudia, a keby sa ich pýtali na lásku, odpovedali by, že láska je pre nich určite veľmi dôležitou hodnotou, rovnako ako priateľstvo a rodina. Aj v našich dňoch je láska na perách všetkých, všetci si ju berú do úst, je na perách mnohých „influencerov“ a v refrénoch mnohých piesní. O láske sa veľa hovorí, ale čo je to láska?

„Čo je tou inou láskou?“, zdá sa, že sa Pavol pýta svojich kresťanov v Korinte. Nie láska, ktorá vystupuje, ale tá, ktorá zostupuje; nie tá, ktorá berie, ale tá, ktorá dáva; nie tá, ktorá sa ukazuje, ale tá, ktorá je skrytá. Pavol sa obáva, že v Korinte – ako aj medzi nami dnes – vládne zmätok a že po božskej čnosti lásky, tej, ktorá k nám prichádza len od Boha, vlastne niet ani stopy. A ak aj slovami všetci ubezpečujú, že sú dobrí ľudia, že milujú svoju rodinu a priateľov, v skutočnosti o Božej láske vedia veľmi málo.

Kresťania v staroveku mali na definovanie lásky niekoľko gréckych slov. Nakoniec sa do popredia dostalo slovo „agapé“, ktoré bežne prekladáme ako „láska“. V skutočnosti sú totiž kresťania schopní všetkých lások sveta: aj oni sa viac-menej zamilujú, ako sa to stáva každému. Aj oni zažívajú dobrotu, ktorá prichádza s priateľstvom. Aj oni zažívajú lásku k vlasti a univerzálnu lásku k celému ľudstvu. Jestvuje však väčšia láska, ktorá pochádza od Boha a je zameraná na Boha, ktorá nám dáva schopnosť milovať Boha, stať sa jeho priateľmi. Dáva nám schopnosť milovať blížneho tak, ako ho miluje Boh, s túžbou zdieľať priateľstvo s Bohom. Táto láska nás vďaka Kristovi pohýna tam, kam by sme po ľudskej stránke nešli: je to láska k chudobným, k tomu, čo nie je ľúbivé, k tým, ktorí nás nemajú radi a nie sú nám vďační. Je to láska k tomu, čo by nikto nemiloval; dokonca aj k nepriateľovi. Toto je „teologálne“, toto pochádza od Boha, je to dielo Ducha Svätého v nás.

Ježiš v reči na vrchu káže: „Ak milujete tých, ktorí vás milujú, akúže máte zásluhu? Veď aj hriešnici milujú tých, čo ich milujú. Ak robíte dobre tým, čo vám dobre robia, akúže máte zásluhu? Veď to isté robia aj hriešnici“ (Lk 6, 32 – 33). A uzatvára: „Ale milujte svojich nepriateľov – my zvykneme ohovárať nepriateľov – dobre robte, požičiavajte a nič za to nečakajte, štedro, tak bude vaša odmena veľká a budete synmi Najvyššieho, lebo on je dobrý aj k nevďačným a zlým“ (v. 35). Pamätajme na to: „Milujte radšej svojich nepriateľov, robte dobro a požičiavajte a nič za to nečakajte“. Nezabúdajme na to.

V týchto slovách sa láska javí ako teologálna čnosť a dostáva meno dobročinnosť. Láska je dobročinnosť (charita). Okamžite si uvedomujeme, že je to láska náročná, ba priam nemožná na praktizovanie, ak človek nežije v Bohu. Naša ľudská prirodzenosť nás pobáda spontánne milovať to, čo je dobré a krásne. V mene ideálu alebo veľkej náklonnosti dokážeme byť dokonca veľkorysí a konať hrdinské činy. Ale Božia láska presahuje tieto kritériá. Kresťanská láska objíma to, čo nie je milé, ponúka odpustenie – aké je ťažké odpustiť: koľko lásky je treba na odpustenie! Kresťanská láska žehná tým, ktorí zlorečia, a my sme zvyknutí, keď čelíme urážke alebo nadávke, odpovedať ďalšou urážkou, ďalším zlorečením.

Je to láska taká odvážna, že sa zdá takmer nemožná, a predsa je to jediné, čo nám zostane. Láska je „úzka brána“, ktorou musíme prejsť, aby sme vošli do Božieho kráľovstva. Lebo na sklonku života nebudeme súdení zo všeobecnej lásky, budeme súdení práve z dobročinnej lásky, z lásky, ktorú sme konkrétne prejavili. A Ježiš nám hovorí toto, je to veľmi pekné: „Veru, hovorím vám: Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili“ (Mt 25, 40). To je tá krásna vec, tá veľká vec na láske. Tak vpred s odvahou!

(Preklad Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu – Vatican News, Andrej Klapka, Martin Jarábek)



( TK KBS, VaticanNews mr, ak; pz ) 20240515017   |   Upozorniť na chybu v správe |

[naspäť]