Vatikán/Haiti 5. februára (VaticanNews) Rehoľnej sestre Paësie, ktorá je „matkou“ 2 500 haitských detí, v sobotu 3. februára telefonoval pápež František, aby sa opýtal na situáciu na Haiti a vyjadril jej podporu v práci v prospech najchudobnejších detí.

Keď si už sestra Paësie nájde čas zdvihnúť telefón, pretože je neustále zaneprázdnená starostlivosťou o svoje „malé stádo“ detí ulice, často je to preto, aby riešila nejaký problém. V sobotu 3. februára okolo 13. hodiny tomu bolo inak. Na druhom konci linky bol pápež, ktorý chcel hovoriť s francúzskou rehoľnicou, ktorá je v Port-au-Prince od roku 1999, aby sa venovala deťom z najväčšej chudobnej štvrte hlavného mesta Cité Soleil, kde sa rodina Kizito stará o 2 500 detí.

Počas rozhovoru, ako uviedla sestra pre Vatikánsky rozhlas – Vatican News, pápež jej povedal slová, ktorými ju povzbudil v jej poslaní.

Sestra Paësie, ako ste prijali telefonát pápeža Františka?

Bolo to pre mňa veľké prekvapenie. Keď mi zazvonil telefón, samozrejme, vôbec som nečakala, že mi zavolá Svätý Otec. Povzbudil ma a poďakoval mi za to, že som tu pre deti. Ubezpečil ma o svojich modlitbách. To ma naozaj dojalo. To, čo ma počas telefonátu skutočne zasiahlo, bol hlas Svätého Otca. Cítila som z neho veľkú jemnosť a láskavosť. Samozrejme, že som sa o to podelila s mojou komunitou, mojím tímom a niektorými deťmi. Mnohým ďalším ľuďom to prinieslo radosť a nádej, pretože to nebolo určené len mne, bolo to naozaj gesto voči deťom a najchudobnejším ľuďom na Haiti.

Každý deň ste uprostred nebezpečenstva, aby ste pomohli tým najchudobnejším a najodkázanejším. Ako vyzerá váš každodenný život v chudobnom meste Cité Soleil?

Už niekoľko rokov dochádza v robotníckych štvrtiach k stretom medzi ozbrojenými skupinami. Gangy sú čoraz silnejšie a už sa neobmedzujú len na robotnícke štvrte, ale sú prítomné prakticky v každej štvrti hlavného mesta a dokonca aj vo viacerých provinčných mestách. V dôsledku toho žijú ľudia v skutočnom strachu, že ich kedykoľvek prepadnú. Keď do štvrte vtrhne gang, všetci musia utekať. Vidíte, ako ľudia utekajú so svojimi deťmi. Podpaľujú im domy, čo úplne zastavuje činnosť v krajine. A keďže najchudobnejší ľudia žijú zo dňa na deň v závislosti od trhov, keď sa situácia zhorší, keď je na uliciach násilie, streľba a barikády, trhy nemôžu fungovať. To nesmierne zvyšuje chudobu a hlad.

Po únose šiestich mníšok minulý mesiac sa cítite bezpečne? A prečo sa gangy zameriavajú na príslušníkov duchovenstva, keď Cirkev stojí na strane tých najzraniteľnejších?

Únosy v Port-au-Prince sa týkajú všetkých vrstiev spoločnosti. Niektorí ľudia môžu byť obzvlášť terčom útoku, napríklad veľmi bohatí, ktorí sú zjavne unášaní kvôli výkupnému. Niekedy sú unesení aj bežní okoloidúci, cestujúci vo verejnej doprave, ľudia, ktorí nie sú zvlášť bohatí. V prípade šiestich rehoľníc je to ťažké povedať. Nemala som pocit, že by sa Cirkev stala osobitným terčom útoku. Konali v nádeji, že získajú výkupné.

Podľa údajov OSN násilie vyhnalo z domovov viac ako 300 000 ľudí. Vieme, že väčšina z týchto ľudí už žije v neistých podmienkach, v chudobných štvrtiach. Kde sa vysídlené rodiny ukrývajú?

To je veľmi dôležitá otázka, pretože v skutočnosti neexistujú žiadne miesta, nič, kde by ich mohli prijať. A takmer každý týždeň sú napadnuté nové štvrte, takže zakaždým musia tisíce ľudí utiecť a často sa nemôžu vrátiť domov. Pretože ak raz štvrť napadne nový gang, ľudia sa necítia bezpečne. Mnoho ľudí zomrelo pri pokuse o návrat domov. Väčšinou ľudia odchádzajú k príbuzným, ktorí ich spočiatku zvyčajne privítajú. To však trvá len niekoľko dní, pretože sa to rýchlo stane neznesiteľným. Rodiny už bývajú v malých domoch, často len s jednou izbou a s takmer tuctom ľudí. Keď príde nová rodina, je to naozaj veľmi ťažké. Navyše ľudia, ktorí prichádzajú, často prišli o všetko a sú odkázaní na hostiteľskú rodinu. Je to naozaj komplikované. Teraz vidíme ľudí, ktorí spia na ulici so svojimi deťmi, čo predtým v Port-au-Prince neexistovalo.

Prichádzate na pomoc mnohým deťom z ulice, opusteným deťom. Aká by bola ich budúcnosť bez Cirkvi, bez vašej činnosti?

Boli by ponechané samy na seba a v chudobe. Čo by sa s nimi stalo? To vie len Pán. Ale pred niekoľkými dňami mi niektoré matky povedali: „Sestrička, keby nebolo vás, všetky by sme boli mŕtve.“ Myslím si, že trochu preháňali, ale tak to cítia. Aspoň tak sa vyjadrili. Niekedy sa dokonca čudujem, ako ľudia dokážu prežiť, keď sú niekoľko dní bez jedla a naozaj nemajú nič. Pán je prítomný. Myslím, že to je naozaj odpoveď. On je prítomný pre nich. Možno je prítomný prostredníctvom mňa alebo nejakým iným spôsobom. Ale nikdy neopúšťa svoje deti.

Jean-Charles Putzolu – VaticanNews
Preklad Martin Jarábek