Jeruzalem 4. januára (VaticanNews) Úvaha kardinála Pizzaballu v L'Osservatore Romano 60 rokov po púti Pavla VI. do Svätej zeme. Duch stretnutia pápeža Montiniho a patriarchu Atenagora v roku 1964 obnovili v roku 2014 pápež František a patriarcha Bartolomej.

Kard. Pierbattista Pizzaballa (latinský patriarcha Jeruzalema)

Radosť, ktorú do života mesta Jeruzalem vniesla pred šesťdesiatimi rokmi udalosť púte pápeža Pavla VI. a náboj novosti, ktorý vyvolala, sú stále súčasťou súčasného života kresťanov Svätej zeme. Vskutku, ako vždy a ako pri všetkých veciach týkajúcich sa Jeruzalema, hlboký význam týchto udalostí, a najmä stretnutie Svätého Otca s ekumenickým patriarchom Atenagorasom, zmenil tvár Cirkvi a naznačil jej cestu až do dnešných dní.

Rímsky biskup sa vrátil do Jeruzalema, odkiaľ odišiel pred dvetisíc rokmi. Na púti, ktorá ho zaviedla na hlavné sväté miesta, sa stretol s ranami, ktoré dejiny zanechali jasne viditeľné v geografii miest a ľudí tej doby a aj v súčasnosti. Ale tiež zhromaždil silné a mocné objatie celého obyvateľstva, ktoré ho prijalo s neuveriteľnou radosťou a nadšením a ktoré svojim pastierom nespochybniteľným spôsobom ukázalo svoju vôľu nezostať väzňami ťažkých dejín tejto krajiny, ale chcieť ísť ďalej. Na dobových videozáznamoch je vidieť pápeža Pavla VI. ktorý bol pri vstupe do Svätého mesta takmer zovretý nadšeným a euforickým davom.

Niekedy totiž stačia malé gestá, ktoré možno bez toho, aby o tom vedeli, mnohí očakávali a túžili po nich, aby sa uvoľnila túžba po stretnutí a pokoji, ktorá drieme v srdci každého človeka, najmä tu, vo Svätej zemi, poznačenej večným napätím, konfliktami a rozdelením. Kresťanský Jeruzalem stál na mieste, takmer pozastavený, medzi starobylými zákonmi, predpismi, ktoré akoby paralyzovali, a nie regulovali bežný život. Návšteva pápeža Montiniho mala zásluhu na tom, že prelomila tento múr, ktorý sa v tom čase zdal byť veľmi pevný, rôznych status quo, často používaných viac nesprávne ako správne, aby sa zabránilo vzájomnému vyrovnaniu. Táto jednoduchá návšteva stačila na to, aby z našich vzťahov zmietla stáročný prach.

Stretnutie s ekumenickým konštantínopolským patriarchom bolo nepochybne udalosťou, ktorá túto púť poznačila. Petrov návrat po dvetisíc rokoch do Jeruzalema, rodiska jedinej a nerozdelenej Cirkvi, nemohol nepozrieť na tú ranu, najhlbšiu zo všetkých, ktorá poznačila cestu Cirkvi na celé tisícročie. A v skutočnosti bol Petrov návrat do Jeruzalema aj začiatkom novej cesty, pre všetkých kresťanov, cesty zbližovania, reinterpretácie a vykúpenia svojich dejín, túžby a nostalgie po stratenej jednote. Veď návrat do Jeruzalema a odchod z neho so sebou vždy a nevyhnutne prináša hlbokú zmenu. Jeruzalem je pre kresťana miestom, ktoré konkretizovalo vykúpenie, ktoré zmenilo význam odpustenia, spravodlivosti, pravdy. Do Jeruzalema sa nedá prísť bez toho, aby sa človek vyrovnal s týmito skutočnosťami, ktoré tu, opakujem, nadobúdajú jedinečnú konkrétnosť.

Odvtedy sa v ekumenickom dialógu veľa zmenilo. Dnes považujeme postoje úcty a priateľstva medzi cirkvami za samozrejmé. Vďačíme za to im, pápežovi a ekumenickému patriarchovi, a ich odvahe, ich vízii. Pápež František svojou modlitebnou púťou do Svätej zeme v roku 2014 a obnoveným stretnutím s ekumenickým patriarchom Bartolomejom konkrétne ukázal, ako ďaleko sa Cirkev dostala za tých päťdesiat rokov a po tomto čase. V roku 1964 sa stretnutie konalo na Olivovej hore, významnom mieste, ale aj na periférii mesta Jeruzalem. V roku 2014 sa naopak konalo v srdci kresťanského Jeruzalema, pri Svätom hrobe, ktorý je nielen miestom, ktoré pripomína Kristovu smrť a zmŕtvychvstanie, ale je aj miestom, ktoré sa právom či neprávom považuje za symbol nášho rozdelenia.

Samozrejme, my, ktorí žijeme v Jeruzaleme, dobre vieme, aká dlhá je ešte cesta a aké ťažké je niekedy byť spolu a žiť spolu, ale už len to, že sa táto veľmi dôležitá udalosť mohla uskutočniť na našom najdrahšom mieste, je neklamným znakom cesty, ktorú sme doteraz prešli. Pred šesťdesiatimi rokmi toto objatie zbúralo múr rozdelenia medzi oboma cirkvami a nastolilo novú éru života Cirkvi. Objatie, ktoré sa konalo o päťdesiat rokov neskôr, obnovilo radosť a jednotu v Duchu, ktorú teraz nikto z nás nemôže predvídať, ale ktorá už dnes prináša hojné ovocie pre život Cirkvi. Vidíme to na obnove baziliky, ktorá sa realizuje spoločne, čo je dnes samozrejmosťou, ale ešte pred niekoľkými rokmi to bolo nemysliteľné. Stretnutia, vyhlásenia, spoločné iniciatívy medzi cirkvami sa dnes považujú za bežné záležitosti. Spoločné pastoračné iniciatívy v školách, vo farnostiach sú výrazom túžby po bratstve, ktoré nie je len túžbou niekoľkých, ale celého miestneho kresťanského spoločenstva v jeho rôznych denomináciách. Ďalším príkladom je Pastoračné vademecum Katolíckej cirkvi, ktoré dáva konkrétne pokyny, ako sláviť sviatosti pre zmiešané rodiny (ktoré sú takmer všetky), pričom sa rešpektuje citlivosť všetkých.

Aj dnes, možno ešte viac ako včera, potrebujeme odvážnych mužov a ženy, ktorí sú schopní prezieravosti, ktorí dokážu vidieť ďalej než len súčasnú bolesť, oslobodiť naše srdcia utláčané príliš mnohými obavami a ktorí ako Pavol VI. a Atenagoras svojimi slovami a gestami vedia ukázať kresťanom dnešnej Svätej zeme ťažkú a fascinujúcu cestu k pokoju.

Preklad Martin Jarábek