Vatikán 4. januára (VaticanNews) Tlačová správa podpísaná kardinálom prefektom a sekretárom objasňuje: Náuka o manželstve sa nemení, biskupi môžu rozlišovať aplikáciu podľa kontextu, pastoračné požehnania nie sú porovnateľné s liturgickými a sviatostnými požehnaniami.

Uverejnenie Vyhlásenia Fiducia supplicans o význame požehnania z 18. decembra minulého roka okamžite vyvolalo rôzne reakcie jednotlivých biskupov i celých biskupských konferencií.

O dva týždne neskôr sa prefekt a sekretár Dikastéria pre náuku viery kardinál Víctor Manuel Fernández a Mons. Armando Matteo vrátili k tejto téme tlačovým vyhlásením vydaným dnes ráno.

„Sú pochopiteľné výroky niektorých biskupských konferencií,“ ako sa uvádza v tlačovej správe, „ktoré zdôrazňujú potrebu dlhšieho obdobia pastoračnej reflexie. To, čo tieto biskupské konferencie vyjadrili, nemožno interpretovať ako doktrinálny nesúhlas, pretože dokument je v otázke manželstva a sexuality jasný a stály. Vo vyhlásení je niekoľko silných viet, ktoré nenechávajú žiadne pochybnosti“.

V komuniké sa potom uvádzajú všetky jednoznačné pasáže dokumentu, z ktorých jasne vyplýva, že náuka o manželstve sa nemení a pre Katolícku cirkev sú dovolené len sexuálne vzťahy medzi mužom a ženou v manželstve (Prezentácia, body 4, 5 a 11). „Je zrejmé“, pokračuje tlačová správa, „že nie je priestor na to, aby sa od tohto vyhlásenia zaujal doktrinálny odstup alebo aby sa považovalo za heretické, odporujúce Tradícii Cirkvi alebo rúhavé“.

Text dokumentu, ako je známe, otvára možnosť udeľovať krátke a jednoduché pastoračné požehnanie (nie liturgické, ani sviatostné) osobám, ktoré žijú v jednej domácnosti bez cirkevne platného manželstva (nie však ich zväzku), „pričom zdôrazňuje, že ide o požehnanie bez liturgickej formy, ktoré neschvaľuje ani neospravedlňuje situáciu, v ktorej sa títo ľudia nachádzajú“.

Prefekt a sekretár Dikastéria pre náuku viery uznávajú, že takéto dokumenty „si v praktickej rovine môžu vyžadovať určitý čas na ich aplikáciu v závislosti od miestnych súvislostí a rozlišovania každého diecézneho biskupa spolu s jeho diecézou. Niekde nie sú žiadne ťažkosti pre okamžitú aplikáciu, inde nie je potrebné nič inovovať a zároveň venovať dostatočný čas na štúdium a interpretáciu“. Každý miestny biskup má totiž vždy poslanie „rozlišovať in loco, teda na tom konkrétnom mieste, ktoré pozná viac ako ostatní, pretože je to jemu zverený ľud. Obozretnosť a pozornosť voči cirkevnému kontextu a miestnej kultúre by mohli pripustiť rôzne spôsoby aplikácie, ale nie úplné alebo definitívne odmietnutie tejto cesty, ktorá sa navrhuje kňazom“.

Pokiaľ ide o postoje, ktoré prezentujú celé biskupské konferencie, treba ich chápať v ich vlastnom kontexte: „Vo viacerých krajinách,“ priznáva sa v tlačovej správe, „existujú silné kultúrne a dokonca právne problémy, ktoré si vyžadujú čas a pastoračné stratégie, ktoré presahujú krátkodobý rámec. Ak existujú zákony, ktoré odsudzujú uväznením a v niektorých prípadoch aj mučením alebo dokonca smrťou samotný fakt, že sa človek prihlási k homosexualite, je samozrejmé, že požehnanie by bolo nerozvážne. Je jasné, že biskupi nechcú homosexuálne orientované osoby vystaviť násiliu. Je stále dôležité, aby tieto biskupské konferencie neobhajovali inú doktrínu, ako je doktrína vo vyhlásení, ktoré podpísal a schválil pápež, pretože je to stála doktrína, ale aby skôr navrhli potrebu štúdia a rozlišovania, aby sa v takomto kontexte konalo s pastoračnou obozretnosťou“.

Komuniké dikastéria trvá na tom, že „skutočnou novinkou“ vyhlásenia Fiducia supplicans, ktorá „si vyžaduje veľkorysé úsilie o prijatie, a z ktorej by sa nikto nemal považovať za vylúčeného, je možnosť požehnania osôb v nelegitímnom vzťahu. Je to výzva rozlišovať medzi dvoma rôznymi formami požehnania: ‚liturgickým alebo sviatostným‘ a ‚spontánnym alebo pastoračným‘“. „Teologická reflexia založená na pastoračnej vízii pápeža Františka znamená skutočný vývoj vzhľadom na to, čo bolo o požehnaniach povedané v Magistériu a v oficiálnych textoch Cirkvi“. Z tohto dôvodu, vysvetľujú kardinál Fernandez a Mons. Matteo, „text dikastéria prijal vysoký profil ‚vyhlásenia‘, ktoré predstavuje oveľa viac ako len odpoveď alebo list.

Ústrednou témou, ktorá nás pozýva najmä k prehĺbeniu, ktoré obohatí našu pastoračnú prax, je širšie chápanie požehnania a návrh na obohatenie pastoračného požehnania, ktoré si nevyžaduje rovnaké podmienky ako požehnanie v liturgickom alebo sviatostnom kontexte. V dôsledku toho text okrem polemiky vyzýva k úsiliu o pokojnú reflexiu s pastoračným srdcom, bez akejkoľvek ideológie“. Od každého sa žiada, aby rástol v presvedčení, že „nesviatostné požehnanie nie je posvätením osoby alebo páru, ktorý ho prijíma, nie je ospravedlnením všetkých jeho činov a nie je schválením života, ktorý vedie“.

V komuniké sa ďalej uvádza jednoduchý príklad rýchleho nesviatostného požehnania. Tieto „pastoračné“ požehnania musia byť „predovšetkým veľmi krátke (porov. č. 28). Sú to požehnania trvajúce niekoľko sekúnd, bez liturgie a bez slávnostného požehnania. Ak sa obrátia dvaja ľudia spoločne s prosbou o požehnanie, jednoducho sa prosí od Pána pokoj, zdravie a iné dobrá pre týchto dvoch ľudí, ktorí o to žiadajú. Zároveň sa prosí, aby žili Kristovo evanjelium v plnej vernosti a aby Duch Svätý zbavil tieto dve osoby všetkého, čo nezodpovedá Božej vôli, a všetkého, čo si vyžaduje očistenie. Táto nesviatostná forma požehnania si svojou jednoduchosťou a stručnosťou nenárokuje ospravedlniť nič, čo nie je morálne prijateľné. Samozrejme, nie je to sobáš, a nie je to ani „schválenie“ alebo potvrdenie čohokoľvek. Je to len odpoveď pastiera na prosbu dvoch ľudí o Božiu pomoc. Preto v tomto prípade kňaz nekladie podmienky a nechce poznať intímny život týchto ľudí“.

Každý biskup vo svojej diecéze je preto oprávnený zaviesť tento typ jednoduchého požehnania „so všetkými odporúčaniami obozretnosti a opatrnosti, ale v žiadnom prípade nie je oprávnený navrhovať alebo zavádzať požehnania, ktoré by sa mohli podobať liturgickému obradu“. Aj keď „na niektorých miestach bude možno potrebná katechéza, ktorá pomôže každému pochopiť, že tento druh požehnania nie je schvaľovaním života, ktorý vedú tí, ktorí o požehnanie prosia. Vôbec nejde o rozhrešenie, pretože tieto gestá majú ďaleko od sviatosti alebo obradu. Sú to jednoduché prejavy pastoračnej blízkosti, ktoré nekladú také nároky ako sviatosť alebo formálny obrad“.

Preklad Martin Jarábek