[verzia pre mobil]
TK KBS

Dnes je piatok 19. 07. 2024   Meniny má Dušana      Pošlite tip TK KBS [RSS][Email][Mobile][Twitter][Instagram][Threads][Facebook] Vyhľadávanie

Home Najnovšie Domáce Zahraničné Foto Video Audio Press

  Kalendár správ
<<  júl  >>
poutstštpisone
1234567
891011121314
15161718192021
22232425262728
293031    

  Život Cirkvi
Program biskupov
Pozvánky na akcie
Programové tipy
Podcast:
Google|Apple|Spotify

  Sekretariát KBS
Konferencie KBS
Synoda
Zamyslenia KBS
Financovanie Cirkvi

  Pápež František
Životopis
Generálne audiencie
Anjel Pána [audio]
Urbi et Orbi
Aktivity
Ranné homílie

Druhá adventná kázeň kard. Cantalamessu: Blahoslavená, ktorá uverila!
P:3, 22. 12. 2023 13:30, ZAH

Vatikán 22. decembra (VaticanNews) Prinášame text druhej adventnej kázne pápežského kazateľa kardinála Raniera Cantalamessu „Blahoslavená, ktorá uverila!“ Predniesol ju v piatok 22. decembra 2023 v Aule Pavla VI. za účasti pápeža Františka, členov Rímskej kúrie a pracovníkov Vatikánu a rímskeho vikariátu.

Zdroj: VaticanNews 

„Blahoslavená, ktorá uverila!“
Druhá kázeň, Advent 2023
P. Raniero kard. Cantalamessa OFM Cap.

Po predchodcovi Jánovi Krstiteľovi sa dnes dáme viesť Ježišovou Matkou, aby sme „vstúpili“ do tajomstva Vianoc. V evanjeliu minulej nedele, štvrtej adventnej, sme počuli príbeh o Zvestovaní. Pripomína nám, ako Mária počala a porodila Krista a ako ho môžeme počať a priviesť na svetlo my, a to prostredníctvom viery! S odkazom na tento okamih Alžbeta krátko nato zvolá: „Blahoslavená, ktorá uverila!“ (Lk 1, 45)

To, čo sa stalo s Ježišovou osobou, sa, žiaľ, zopakovalo aj v prípade Máriinej viery. Keďže ariánski heretici hľadali každú možnú zámienku na spochybnenie plného Kristovho božstva, aby im odňali akúkoľvek oporu, cirkevní otcovia občas podávali tzv. „pedagogické“ vysvetlenie všetkých tých textov evanjelia, ktoré akoby pripúšťali Ježišov pokrok v poznaní Otcovej vôle a poslušnosti voči nej. Jedným z takýchto textov bol List Hebrejom, podľa ktorého sa Ježiš „z toho, čo vytrpel, naučil poslušnosti“ (Hebr 5, 8), ďalším je Ježišova modlitba v Getsemani. V Ježišovi muselo byť od počiatku všetko dané a dokonalé. Ako dobrí Gréci si mysleli, že stávanie sa nemôže ovplyvniť jestvovanie vecí.

Niečo podobné, ako som povedal, sa mlčky opakovalo aj v prípade Máriinej viery. Považovalo sa za samozrejmé, že svoj akt viery vykonala v okamihu zvestovania a zostala v ňom ustálená po celý zvyšok života, ako niekto, koho hlas dosiahol najvyšší tón a potom ho neprerušene udržal počas celého zvyšku piesne. S uspokojením vysvetlili všetky výroky, ktoré zdanlivo hovorili niečo iné.

Dar, ktorý Duch Svätý dal Cirkvi s obnovou mariológie, bolo objavenie nového rozmeru Máriinej viery. Božia Matka – ako potvrdil Druhý vatikánsky koncil – „napredovala na ceste viery“ (LG, 58). Neuverila raz a navždy, ale kráčala vo viere a napredovala v nej. Toto tvrdenie prevzal a upresnil svätý Ján Pavol II. v encyklike Redemptoris Mater:

Alžbetine slová: „Blahoslavená je tá, ktorá uverila“ sa nevzťahujú len na túto konkrétnu chvíľu zvestovania. Určite to predstavuje vrcholný moment Máriinej viery, keď očakáva Krista, ale je to aj východiskový bod, od ktorého sa začína celá jej cesta k Bohu, celá jej cesta viery. (RM, 14)

Sv. Ján Pavol II. napísal, že na tejto ceste Mária prišla až k „noci viery“ (RM, 18). Augustínove slová o Máriinej viere sú dobre známe a často sa opakujú:

„Panna Mária porodila vierou toho, ktorého počala vierou („quem credendo peperit, credendo concepit“)... Po slovách anjela ona, plná viery, počala Krista najprv vo svojom srdci, skôr než ho počala vo svojom lone, keď povedala: „Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova.“ [1]

Tento zoznam musíme doplniť tým, čo sa stalo po Zvestovaní: s vierou Mária obetovala Dieťa v chráme, s vierou ho nasledovala v jeho verejnom živote, držiac sa v ústraní, s vierou stála pod krížom, s vierou očakávala jeho vzkriesenie.

Zamyslime sa nad niektorými momentami z cesty viery Božej Matky. Sú tu zdanlivo protichodné skutočnosti, ktoré Mária v sebe konfrontuje bez toho, že by im rozumela. Je to „Boží Syn“ a leží v jasliach! Všetko si uchováva vo svojom srdci a necháva to kvasiť v očakávaní. Počuje Simeonovo proroctvo a čoskoro si uvedomí, aké bolo pravdivé! Všetky vzostupy a pády v živote jej syna, všetky nedorozumenia, všetky postupné opustenia od neho, mali hlboký vplyv na jej materské srdce. Začína to bolestne prežívať pri strate Ježiša v chráme: „Povedal im: ‚Prečo ste ma hľadali? Nevedeli ste, že mám byť tam, kde ide o môjho Otca?‘ Ale oni nepochopili slovo, ktoré im hovoril“ (Lk 2, 49 – 50).

Napokon je tu kríž. Je tam, bezmocná pri umučení svojho syna, ale prijíma to s láskou. Je to obdoba Abrahámovej drámy, ale nekonečne náročnejšia! Pri Abrahámovi sa Boh zastaví v poslednej chvíli, u nej nie. Prijíma, aby bol jej syn obetovaný, odovzdáva ho Otcovi, so zroneným srdcom, ale pevne stojí vo svojej neochvejnej viere. Práve tu Máriin hlas zaznieva najvyšším tónom. O Márii treba povedať to, čo apoštol hovorí o Abrahámovi, a to s oveľa väčším odôvodnením: Mária proti nádeji v nádeji uverila, a tak sa stala matkou mnohých národov (Rim 4, 18).

Bol čas, keď sa na Máriinu veľkosť hľadelo predovšetkým s privilégiami, ktoré sa viac a viac množili, čo malo za následok, že bola skôr vzdialená, než „spojená“ s Kristom, ktorý sa „vo všetkom pripodobnil nám“, nič nevynímajúc, dokonca ani pokušenie, iba hriech. Koncil nás usmernil, aby sme jej veľkosť videli predovšetkým vo viere, nádeji a láske. Lumen gentium hovorí:

„Počala, porodila a živila Krista, v chráme ho obetovala Otcovi a trpela so svojím Synom, keď zomieral na kríži. Poslušnosťou, vierou a vrúcnou láskou celkom mimoriadnym spôsobom spolupracovala na Spasiteľovom diele obnovy nadprirodzeného života duší. Preto je našou Matkou v poriadku milosti.“ (LG, 61)

„Verme aj my!“

Obnova mariológie, ktorú priniesol Druhý vatikánsky koncil, vďačí za veľa (možno najviac) svätému Augustínovi. Práve jeho autorita podnietila niektorých teológov a potom aj koncilové zhromaždenie, aby namiesto samostatného pojednania o Márii zaradili rozpravu o nej do konštitúcie o Cirkvi Lumen gentium. Vychádzali zo zásady, že „celok je väčší ako jeho časť“. Augustín napísal:

„Svätá je Mária, požehnaná je Mária, ale dôležitejšia je Cirkev ako Panna Mária. Prečo? Pretože Mária je súčasťou Cirkvi, svätým, vynikajúcim údom, ktorý je nadradený všetkým ostatným, ale napriek tomu je údom celého tela. Ak je ona údom celého tela, nepochybne dôležitejšie ako úd je telo.“[2]

Sám svätý Augustín nám teraz navrhuje, aké závery by sme mali prijať po krátkej ceste viery Matky Božej. Na konci svojej rozpravy o Máriinej viere sa obracia na svojich poslucháčov so živým povzbudením, ktoré platí aj pre nás: „Mária uverila a v nej sa splnilo to, čomu uverila. Verme aj my, aby sa to, čo sa udialo v nej, mohlo stať aj v nás!“ [3]

Štyristé výročie narodenia Blaise Pascala – ktoré chcel Svätý Otec pripomenúť Cirkvi svojím apoštolským listom z 19. júna – nám pomáha dať aktuálny obsah exhortácii: „Verme aj my.“ Medzi najznámejšie Pascalove „Myšlienky“ patrí táto:

„Le coeur a ses raisons que la raison ne connaît point. Srdce má svoje dôvody, ktoré rozum nepozná [...]C'est le coeur qui sent Dieu et non la raison. Srdce, a nie rozum, cíti Boha. To je to, čo je viera: Boh pociťovaný srdcom, a nie rozumom.“ [4]

Toto tvrdenie je odvážne, ale má ten najautoritatívnejší možný základ – Sväté písmo! Apoštol Pavol pozná a často používa slovo nous, ktoré zodpovedá modernému pojmu myseľ, inteligencia alebo rozum, ale keď hovorí o viere, nehovorí „mente creditur“, rozumom sa verí; hovorí „corde creditur“ (kardia gar pisteùetai), srdcom sa verí (Rim 10, 19). 

Boha „cítime srdcom, a nie rozumom“, ako hovorí Pascal, a to z jednoduchého dôvodu: „Boh je láska“ a láska sa nevníma rozumom, ale srdcom. Je pravda, že Boh je aj pravda („Boh je svetlo“, píše Ján vo svojom prvom liste) a pravda sa vníma rozumom; ale kým láska predpokladá poznanie, poznanie nemusí nevyhnutne predpokladať lásku. Človek nemôže milovať bez poznania, ale môže poznať bez toho, aby miloval! Civilizácia, ako je tá naša, hrdá na to, že vynašla umelú inteligenciu, ale taká chudobná na lásku a súcit, to dobre vie.

Žiaľ, nie Pascalove „dôvody srdca“ formovali svetské a teologické myslenie posledných troch storočí, ale skôr „myslím, teda som“ (cogito ergo sum) jeho krajana Descarta, aj keď proti zámeru Pascala, ktorý bol a vždy zostal zbožným kresťanom a veriacim. (Spomínam si, ako som čítal jeho meno v zozname slávnych pútnikov do svätyne Panny Márie v Lorete).

Dôsledkom bolo, že racionalizmus ovládol a diktoval právo, kým dospel k súčasnému nihilizmu. Všetky súčasné debaty a diskusie o „viere a rozume“ sa nedotýkajú, pokiaľ viem, „viery a srdca“ alebo „viery a vôle“. Sám Pascal však v inej svojej myšlienke hovorí, že viera je dostatočne jasná pre tých, ktorí chcú veriť, a dostatočne nejasná pre tých, ktorí veriť nechcú [5]. Inými slovami, je to skôr vec vôle ako rozumu a intelektu.

Na tomto mieste by som chcel spomenúť druhé ponaučenie, ktoré nám zanechal Pascal, a ktoré Svätý Otec jasne zdôrazňuje vo svojom apoštolskom liste. Ústredné postavenie Krista pre kresťanskú vieru: „Boha poznávame,“ píše filozof, „len skrze Ježiša Krista. Bez tohto prostredníka je vylúčená akákoľvek komunikácia s Bohom“ [6]. A v takzvaných Pamätiach, ozvene pamätnej noci svetla, zvoláva: „Boha Abraháma, Izáka a Jakuba, nie Boha filozofov a učencov... nachádzame len na cestách, ktoré učí evanjelium.“

Pascal sa často cituje, pokiaľ ide o „vypočítateľné riziko“ alebo výhodnú stávku. V neistote, píše, stavíš na existenciu Boha, pretože „ak vyhráš, vyhral si všetko; ak prehráš, nestratil si nič“: „Si vous gagnez, vous gagnez tout ; si vous perdez, vous ne perdez rien“ [7]. Skutočné riziko viery – aj on to vie – je však iné: je to riziko dať Ježiša Krista do zátvorky. Dlhodobé riziko! Spomeňme si na to, čo sa stalo v Aténach pri príležitosti pamätnej reči apoštola Pavla v areopágu (Sk 17, 16 – 33).

Apoštol začína tým, že hovorí o jedinom Bohu, ktorý stvoril svet a ktorého „my sami sme potomkami“. Prítomní zachytia narážku na verš jedného zo svojich básnikov a pozorne ho sledujú. Tu však Pavol prechádza k podstate veci. Hovorí o človeku, ktorého Boh ustanovil za univerzálneho sudcu a dokazuje to tým, že ho vzkriesil z mŕtvych. Ich učarenie skončilo! „Keď počuli o vzkriesení z mŕtvych, niektorí sa mu posmievali, iní hovorili: ‚Vypočujeme ťa o tom inokedy.‘“ (Sk 17, 32)

Čo ich tak znepokojovalo? Určite myšlienka vzkriesenia z mŕtvych, ktorá je v takom rozpore s tým, čo na tom istom mieste učil Platón: telo je „hrobom duše“, preto ho nemá zmysel nosiť so sebou po smrti. Ale možno ešte viac znepokojujúca bola skutočnosť, že osud ľudstva závisel od jedinej historickej udalosti a konkrétneho človeka. O storočie neskôr platónsky filozof Celsus vmietol kresťanom do tváre dôvody pohoršenia Grékov: „Syn Boží, človek, ktorý žil pred niekoľkými rokmi? Človek zo včerajška alebo z predvčerajška? Človek, ktorý sa narodil v Júdskej dedinke chudobnej panne?“ [8]

Skutočným rizikom viery je pohoršenie nad ľudskou prirodzenosťou a pokorou Krista. To bola najväčšia prekážka, ktorú musel Augustín prekonať, aby sa držal viery: „Keďže som nebol pokorný, nemohol som prijať pokorného Ježiša za svojho Boha,“ napísal vo Vyznaniac h[9]. Ježiš hovoril o možnosti „pohoršovať sa“ nad ním pre jeho odstup od predstavy, ktorú si ľudia vytvorili o Mesiášovi, a na záver povedal: „Blahoslavený je, kto sa na mne nepohorší“ (Mt 11, 2 - 6)

Pohoršenie je dnes menej okázalé ako v prípade Areopagitov, ale medzi intelektuálmi nie je menej prítomné. Účinok – škodlivejší ako odmietnutie – je mlčanie o ňom. Na internete som sledoval mnohé debaty na vysokej úrovni o existencii alebo neexistencii Boha: takmer nikdy v nich nepadlo meno Ježiša Krista. Akoby nebol súčasťou rozprávania o Bohu!

Toto musí byť náš hlavný záväzok v evanjelizačnom úsilí. Svet a jeho médiá – ako som už povedal pri inej príležitosti na tomto mieste – robia všetko (a žiaľ, darí sa im to!), aby meno Krista vo všetkých svojich diskusiách o Cirkvi oddelili alebo zamlčali. My musíme urobiť všetko pre to, aby sme ho udržali zanovito prítomné. Nie preto, aby sme sa zaň schovávali a mlčali o svojich zlyhaniach, ale preto, že on je „svetlom pohanov“, „menom, ktoré je nad každé iné meno“, „uholným kameňom“ sveta a dejín.

Späť k srdcu!

Vráťme sa napokon k Pascalovým slovám o Bohu, ktorého „cítime srdcom“. Už nie preto, aby sme z neho urobili predmet historických a teologických úvah, ale osobných a praktických úvah. Pascal bol horlivým žiakom svätého Augustína, žiaľ, až do tej miery, že zdieľal aj niektoré jeho excesy a omyly, ako napríklad jansenistami oživenú tézu o dvojitom Božom predurčení, na slávu alebo zatratenie! Pascalova výzva na srdce je tiež ovplyvnená (tentoraz pozitívne) vplyvom učiteľa z Hippo. Komentujúc verš z Izaiáša: „Vráťte sa k srdcu, odbojníci! (redite, praevaricatores ad cor)“ (Iz 46, 8, Vulgata), v príhovore k ľudu svätý Augustín povedal:

„Vráťte sa do svojho srdca!... Vráťte sa zo svojich potuliek, ktoré vás zviedli na scestie, vráťte sa k Pánovi. On je pripravený. Najprv sa vráť do svojho srdca, ty, čo si sa stal cudzincom sám sebe, a to v dôsledku blúdenia po vonku: nepoznáš sa a hľadáš toho, ktorý ťa stvoril! Vráť sa, vráť sa do srdca, odpútaj sa od tela.... Vráť sa do svojho srdca: tam skúmaj, čo možno vnímaš o Bohu, lebo tam sa nachádza Boží obraz; vo vnútri človeka prebýva Kristus.“ [ 10] 

Človek vysiela svoje sondy na perifériu slnečnej sústavy a za jej hranice, ale ignoruje to, čo sa deje niekoľko tisíc metrov pod zemskou kôrou, preto je ťažké zabrániť zemetraseniam. Je to obraz toho, čo sa deje aj v oblasti ducha, v našom vlastnom živote. Všetci žijeme premietnutí von, na to, čo sa deje okolo nás a nevšímame si, čo sa deje v nás. Ticho naháňa strach.

Greccio 1223

V tomto roku si na Vianoce pripomíname osemsté výročie prvej realizácie betlehemu v Grecciu. Je to prvé výročie z troch františkánskych storočníc, po ktorom bude v roku 2024 nasledovať storočnica svätcovho stigmatizovania a v roku 2026 storočnica jeho smrti. Aj táto okolnosť nám môže pomôcť vrátiť sa k srdcu. Jeho prvý životopisec Tomáš z Celana uvádza slová, ktorými svätý Úbožiačik vysvetlil svoju iniciatívu: „Chcel by som,“ povedal, „predstaviť Dieťa narodené v Betleheme a nejakým spôsobom vidieť telesnými očami ťažkosti, v ktorých sa ocitlo pre nedostatok vecí potrebných pre novorodeniatko, ako bolo uložené do jasličiek a ako ležalo medzi volom a oslom.“ [11]

Žiaľ, postupom času sa betlehem vzdialil od toho, čo predstavoval pre Františka. Často sa z neho stala forma umenia alebo predstavenia, ktorého vonkajšia úprava sa obdivuje viac než jeho mystický význam. Aj napriek tomu však plní svoju funkciu znamenia a bolo by nerozumné zrieknuť sa ho. Na našom Západe sa množia iniciatívy, ktorých cieľom je odstrániť z vianočných sviatkov všetky evanjeliové a náboženské odkazy a zredukovať ich na čisto ľudský a rodinný sviatok, v ktorom namiesto skutočných postáv Vianoc vystupuje množstvo rozprávok a vymyslených postáv. Niektorí by dokonca chceli zmeniť názov sviatku.

Jednou zo zámienok je týmto spôsobom podporiť mierové spolužitie s veriacimi iných náboženstiev, v praxi s moslimami. V skutočnosti je to zámienka istého voľnomyšlienkárskeho sveta, ktorý si neželá tieto symboly, nie moslimov. V Koráne sa nachádza súra venovaná narodeniu Ježiša, ktorú sa oplatí poznať. Uvádza sa v nej:

„Anjeli povedali: ‚Ó, Mária, Boh ti dáva radostnú zvesť o slove od neho. Jeho meno bude Ježiš, syn Máriin. Bude slávny na tomto i v budúcom svete... Bude hovoriť k ľuďom od kolísky i ako zrelý muž a bude zo svätých.‘ Mária povedala: ‚Môj Pane, ako budem mať syna, keď sa ma žiaden muž nedotkol?‘ On odpovedal: ‚Práve tak: Boh stvorí, čo chce, a keď sa pre nejakú vec rozhodne, jednoducho jej povie ‚buď֯, a je.‘“ [12]

Kedysi, v čase, keď som v sobotu večer vysvetľoval nedeľné evanjelium v programe s názvom „Na jeho obraz“ televízie RAI, dal som túto súru prečítať islamistovi, ktorý povedal, že rád takto prispeje k rozptýleniu nedorozumenia, ktoré im škodí, pod zámienkou ich zvýhodňovania. Úcta, s akou Korán spomína Ježišovo narodenie a miesto Panny Márie v ňom, sa pred niekoľkými rokmi dočkala nečakaného a hlasného uznania. Emir Abú Zabí sa rozhodol zasvätiť Mariam, Umm Eise, „Márii, Matke Ježišovej“, krásnu mešitu v emiráte, ktorá predtým niesla meno jeho zakladateľa, šejka Mohameda bin Zayeda.

Betlehem je teda užitočná a krásna tradícia, ale nemôžeme sa uspokojiť s tradičnými vonkajšími betlehemami. Musíme Ježišovi pripraviť iné jasličky, jasličky srdca. Corde creditur: srdcom veríme. Christum habitare per fidem in cordibus vestris: nech Kristus prebýva skrze vieru vo vašich srdciach (Ef 3, 17), nabáda nás apoštol. Mária a jej Ženích naďalej mysticky klopú na dvere, ako to robili v tú noc v Betleheme. V Zjavení je to sám Zmŕtvychvstalý, ktorý hovorí: „Stojím pri dverách a klopem.“ (Zjv 3, 20) Otvorme mu dvere svojho srdca. Urobme z neho kolísku pre Jezuliatko. Nech v chlade sveta pocíti teplo našej lásky a našu nekonečnú vďačnosť vykúpených!

Nie je to krásna a poetická myšlienková fikcia; je to najnamáhavejší životný záväzok. V našom srdci je skutočne miesto pre mnohých hostí, ale len pre jedného pána. Dať sa narodiť Ježišovi znamená prinútiť svoje „ego“ zomrieť, alebo aspoň obnoviť rozhodnutie nežiť viac pre seba, ale pre toho, ktorý sa pre nás narodil, zomrel a vstal z mŕtvych (porov. Rim 14, 7 - 9). „Tam, kde sa rodí Boh, človek zomiera,“ tvrdil ateistický existencializmus. Je to pravda! Zomiera však starý človek, skazený a v každom prípade predurčený k smrti, a rodí sa nový človek „stvorený v spravodlivosti a pravej svätosti“ (Ef 4, 24), určený pre večný život. Je to príbeh, ktorý sa Vianocami nekončí, ale môže sa nimi začať.

Nech nám Matka Božia, ktorá „počala Krista vo svojom srdci skôr, ako ho počala vo svojom tele“, pomáha uskutočniť tento úmysel.

Všetko najlepšie Ježišovi k narodeninám! A vám všetkým – Svätému Otcovi a milovanému pápežovi Františkovi, ctihodným otcom, bratom a sestrám – Požehnané Vianoce!

Preklad: Andrej Klapka, Martin Jarábek

[1] Augustín, Rozpravy, 215, 4.
[2] Augustín, Rozprava 72.7 (Miscellanea Agostiniana, I, Rím 1930, s. 163).
[3] Augustín, Rozpravy, 215.4.
[4] Myšlienky, 277-278, ed. Brunschvicg.
[5] Porovnaj Myšlienky, 430, ed. Br.
[6] Myšlienky, č. 221, Br.
[7] Myšlienky, 233, Br.
[8] V Origenes, Proti Celsovi, I, 26.28; VI, 10.
[9] Augustín, Vyznania, VII, 18,24.
[10] Augustín, Rozpravy o Jánovom evanjeliu, 18.10.
[11] Tomáš z Celana, Vita Prima, 84-86.
[12] Korán, súra III, 46-47.



( TK KBS, VaticanNews, rc, ak, mj, ml; kj ) 20231222029   |   Upozorniť na chybu v správe |

[naspäť]