Vatikán 21. decembra (VaticanNews) Svätý Otec František prijal vo štvrtok 21. decembra v Aule požehnaní predstaviteľov Rímskej kúrie. Vo svojom príhovore ich vyzval, aby počúvali na kolenách, rozlišovali a napredovali. Tí, ktorí pracujú v kúrii, musia nasledovať svetlo Dobrej noviny, ktoré „nás niekedy vedie k hľadaniu neprebádaných ciest a k prekonávaniu nových prekážok,“ povedal pápež vo svojom vianočnom príhovore.
Príhovor Svätého Otca Rímskej kúrii s vianočnými želaniami, 21. decembra 2023
Drahí bratia a sestry, dobré ráno!
Tajomstvo Vianoc znovu prebúdza v našich srdciach údiv z nečakanej zvesti: Boh prichádza, Boh je tu uprostred nás a jeho svetlo navždy prerazilo temnotu sveta. Stále potrebujeme počuť a prijať toto posolstvo, najmä v čase, ktorý je smutne poznačený vojnovým násilím, historickými rizikami, ktorým sme vystavení v dôsledku klimatických zmien, chudoby, utrpenia, hladu a ďalších rán prítomných v našich časoch. Je potešujúce zistiť, že aj na týchto „miestach“ utrpenia, ako aj vo všetkých priestoroch nášho krehkého ľudstva, sa Boh sprítomňuje v kolíske, v jasliach, ktoré si dnes vybral, aby sa narodil a priniesol Otcovu lásku všetkým. Robí to Božím štýlom: blízkosťou, súcitom, nežnosťou.
Milovaní, musíme počúvať ohlasovanie Boha, ktorý prichádza, rozoznávať znamenia jeho prítomnosti a rozhodovať sa pre jeho slovo tým, že budeme kráčať za ním. Počúvať, rozlišovať, kráčať: sú tri slovesá pre našu cestu viery a pre službu, ktorú tu v kúrii vykonávame. Rád by som vám ich sprostredkoval prostredníctvom niektorých hlavných postáv Vianoc.
Predovšetkým Panna Mária, ktorá nám pripomína počúvanie. Dievča z Nazareta, ktoré drží v náručí toho, ktorý prišiel objať svet, je Pannou počúvania, pretože načúvala anjelovmu zvestovaniu a otvorila svoje srdce Božiemu plánu. Pripomína nám, že prvé veľké prikázanie znie: „Počúvaj Izrael“ (Dt 6, 4), pretože pred každým prikázaním je dôležité vstúpiť do vzťahu s Bohom a prijať dar jeho lásky, ktorý k nám prichádza. Počúvať je biblické sloveso, ktoré sa nevzťahuje len na počúvanie, ale predpokladá zapojenie srdca, a tým aj samotného života.
Svätý Benedikt začína svoju Regulu takto: „Pozorne počúvaj, synu“ (Regula, Prológ, 1). Počúvať srdcom je oveľa viac ako počúvať správy alebo si vymieňať informácie. Je to vnútorné počúvanie schopné zachytiť túžby a potreby druhého, vzťah, ktorý nás pozýva prekonať vzory a predsudky, v ktorých niekedy rámcujeme život ľudí okolo nás. Počúvanie je vždy začiatkom cesty. Pán žiada svoj ľud o toto počúvanie srdca, o vzťah s ním, lebo on je živý Boh.
Takto počúva Panna Mária, ktorá prijíma anjelovo zvestovanie s úplnou otvorenosťou, a práve preto neskrýva neistotu a otázky, ktoré v nej vyvoláva, ale ochotne sa zapája do vzťahu s Bohom, ktorý si ju vyvolil, a prijíma jeho plán. Je to v dialógu a v poslušnosti. Mária chápe, že je obdarovaná neoceniteľným darom, a počúva s pokorou a úžasom čiže „na kolenách“. Počúvať „na kolenách“ je najlepší spôsob, ako skutočne počúvať, pretože to znamená, že nestojíme pred druhým v pozícii tých, ktorí si myslia, že už všetko vedia, alebo tých, ktorí všetko pochopili ešte pred tým, ako počúvali. Nepozeráme sa zhora, ale naopak, otvárame sa tajomstvu druhého, pripravení pokorne prijať to, čo nám chce odovzdať. A nezabúdajme, že je iba jediná situácia, keď je prípustné pozerať sa na človeka zhora, a to vtedy, keď mu pomáhame vstať.
Niekedy aj vo vzájomnej komunikácii riskujeme, že budeme ako draví vlci: snažíme sa zhltnúť slová iného človeka bez toho, aby sme ho skutočne počúvali, a hneď naňho vylievame svoje dojmy a úsudky. Počúvanie si naopak vyžaduje vnútorné ticho, ale aj priestor ticha medzi počúvaním a odpoveďou. Nie je to ping-pong, ale priestor počúvania, porozumenia, medzi počúvaním a reagovaním. Najprv počúvame, potom v tichu prijímame, premýšľame, interpretujeme a až potom môžeme dať odpoveď.
Tomuto všetkému sa učíme v modlitbe, pretože tá rozširuje srdce, zhadzuje náš egocentrizmus z piedestálu, vychováva nás k načúvaniu iných a vytvára v nás ticho kontemplácie. Kontemplácii sa učíme v modlitbe, keď kľačíme pred Pánom, ale nielen nohami, ale aj srdcom! Aj pri našej práci v kúrii „musíme každý deň prosiť o jeho milosť, žiadať ho, aby otvoril naše chladné srdcia a otriasol naším vlažným a povrchným životom. (...) Je naliehavo potrebné obnoviť kontemplatívneho ducha, ktorý nám umožní každý deň znovu objaviť, že sme uchovávateľmi dobra, ktoré poľudšťuje, ktoré pomáha viesť nový život. Nie je nič lepšie, čo by sme mohli odovzdať iným“ (Evangelii gaudium, 264).
Bratia a sestry, aj v kúrii je potrebné naučiť sa umeniu počúvať. Pred našimi každodennými povinnosťami a činnosťami, najmä pred úlohami, ktoré plníme, musíme znovu objaviť hodnotu vzťahov a pokúsiť sa zbaviť ich formalizmov, oživiť ich evanjeliovým duchom, predovšetkým vzájomným počúvaním. Srdcom a na kolenách. Počúvajme viac, bez predsudkov, s otvorenosťou a úprimnosťou; so srdcom na kolenách. Počúvajme, snažme sa dobre porozumieť tomu, čo náš brat hovorí, pochopiť jeho potreby a istým spôsobom aj jeho vlastný život, ktorý sa za týmito slovami skrýva, bez toho, aby sme ho súdili.
Ako múdro radí svätý Ignác: „Treba predpokladať, že dobrý kresťan musí byť skôr naklonený obhajovať, než odsudzovať výrok druhého. Ak ho nemôže obhájiť, snaží sa objasniť, v akom zmysle ho ten druhý chápe; ak ho chápe nesprávne, dobromyseľne ho opraví; ak to nestačí, použije všetky vhodné prostriedky, aby ho pochopil správne, a tak sa môže zachrániť“ (Duchovné cvičenia, 22). Všetko je práca na tom, aby sme dobre pochopili druhého. A opakujem: počúvanie sa líši od počúvania. Keď kráčame po uliciach našich miest, počujeme mnoho hlasov a mnoho zvukov, no väčšinou ich nepočúvame, nezvnútorňujeme ich a nezostávajú v nás. Jedna vec je jednoducho počuť, druhá vec je počúvať, čo tiež znamená „prijať“.
Vzájomné počúvanie nám pomáha žiť rozlišovanie ako metódu nášho konania. A tu sa môžeme odvolať na Jána Krstiteľa. Najprv Panna Mária počúvala, potom Ján rozlišoval. Poznáme veľkosť tohto proroka, prísnosť a prudkosť jeho kázania. Keď však prichádza Ježiš a začína svoju službu, Ján prechádza dramatickou krízou viery; ohlásil blížiaci sa príchod Pána ako príchod mocného Boha, ktorý bude súdiť hriešnikov tým, že každý strom, ktorý neprináša ovocie, hodí do ohňa a slamu spáli neuhasiteľným ohňom (porov. Mt 3, 10 – 12). Tento obraz Mesiáša sa však rúca pred Ježišovými gestami, slovami a štýlom, pred súcitom a milosrdenstvom, ktoré používa voči všetkým. Vtedy Krstiteľ cíti, že musí rozlišovať a prijať nové oči. Evanjelium nám hovorí: „Ján, ktorý bol vo väzení, keď počul o Kristových skutkoch, poslal mu odkaz prostredníctvom svojich učeníkov a povedal: ‚Ty si ten, ktorý má prísť, alebo máme čakať iného?‘“ (Mt 11, 2 – 3). Skrátka, Ježiš nebol takým, akého očakával, a preto aj Predchodca musí byť obrátený k novosti kráľovstva, musí mať pokoru a odvahu rozlišovať.
Pre nás všetkých je dôležité rozlišovanie, toto umenie duchovného života, ktoré nás zbavuje domnienky, že už všetko vieme, alebo rizika myslieť si, že stačí aplikovať pravidlá, pokušenie postupovať, dokonca aj v živote kúrie, jednoduchým opakovaním schém, bez toho, aby sme brali do úvahy, že Božie tajomstvo nás vždy prevyšuje, a že život ľudí a skutočnosť, ktorá nás obklopuje, sú a vždy zostanú nadradené ideám a teóriám. Život je vždy nadradený ideám. Musíme sa cvičiť v duchovnom rozlišovaní, skúmať Božiu vôľu, pýtať sa na vnútorné hnutia nášho srdca a potom hodnotiť rozhodnutia a voľby, ktoré treba urobiť.
Kardinál Martini napísal: „Rozlišovanie je niečo celkom iné ako puntičkárstvo tých, ktorí žijú v zákonníckej sploštenosti alebo s nárokom na perfekcionizmus. Je to výbuch lásky, ktorý rozlišuje medzi dobrým a lepším, medzi užitočným samo osebe a užitočným teraz, medzi tým, čo vo všeobecnosti môže dobre dopadnúť, a tým, čo treba podporiť teraz.“ A dodáva: „Nedostatok napätia rozlišovať to najlepšie často spôsobuje, že pastoračný život je monotónny, opakujúci sa: náboženské úkony sa množia, tradičné gestá sa opakujú bez toho, aby sa dobre videl ich význam.“ (Il Vangelo di Maria, Miláno 2008, 21) Rozlišovanie nám musí pomôcť, aby sme aj pri práci v kúrii boli poslušní Duchu Svätému, aby sme si vedeli vybrať usmernenia a rozhodovať sa nie podľa svetských kritérií alebo jednoducho podľa predpisov, ale podľa evanjelia. Počúvajte ako Mária, rozlišujte ako Krstiteľ, a teraz tretie slovo, kráčajte. A to nám pripomína mudrcov.
Napokon tretie sloveso je: kráčať. Naša myšlienka prirodzene smeruje k mudrcom. Pripomínajú nám dôležitosť kráčania. Radosť z evanjelia, keď ho skutočne prijmeme, v nás vyvolá pohyb nasledovania, spôsobí skutočný exodus zo seba samých a nasmeruje nás na cestu k stretnutiu s Pánom a k plnosti života. Exodus zo seba samého. Postoj v našom duchovnom živote, ktorý musíme vždy skúmať.
Kresťanská viera – na to nezabúdajme – nechce iba potvrdzovať naše istoty, nenúti nás usadiť sa v ľahkých náboženských istotách, nedáva nám len rýchle odpovede na zložité životné problémy. Naopak, keď nás Boh povoláva, vždy nás vyprevádza na cestu, ako to urobil pre Abraháma, Mojžiša, prorokov a všetkých Pánových učeníkov. Vydáva nás na cestu, vyťahuje nás z našej zóny pohodlia, spochybňuje naše nadobudnuté skúsenosti a práve tak nás oslobodzuje, premieňa, osvecuje oči nášho srdca, aby sme pochopili, k akej nádeji nás povolal (porov. Ef 1, 18). Ako uvádza Michel de Certeau, „mystik je ten, kto nemôže zastaviť cestu. (...) Túžba vytvára naplnenie. Presahuje, ide ďalej a opúšťa miesta. Pomáha ísť ďalej, kamkoľvek“ (Fabula Mistica. 16. – 17. storočie, Miláno 2008, 353).
Aj v službe tu v kúrii je dôležité zostať na ceste, neustále hľadať a prehlbovať poznanie pravdy, prekonávať pokušenie zostať na mieste a „zamotať sa“ v našich ohradách a v našich obavách. Strach, strnulosť a opakovanie vzorcov vytvárajú nehybnosť, ktorá má zdanlivú výhodu v tom, že nevytvára problémy – quieta non movere –, vedú nás k nečinnému blúdeniu v našich labyrintoch a penalizujú službu, ktorú sme povolaní ponúknuť Cirkvi a celému svetu.
A zostaňme ostražití voči ideologickej strnulosti, ktorá nás často pod rúškom dobrých úmyslov oddeľuje od reality a bráni nám kráčať. Namiesto toho sme povolaní vydať sa na cestu a kráčať, ako to urobili mudrci, za Svetlom, ktoré nás chce vždy viesť ďalej a ktoré nás niekedy núti hľadať neprebádané cesty a ísť po nových cestách. A nezabúdajme, že cesta mudrcov – ako každá cesta, o ktorej nám rozpráva Biblia – sa vždy začína „zhora“, kvôli volaniu od Pána, kvôli znameniu, ktoré prichádza z neba, alebo preto, že sám Boh sa stáva sprievodcom, ktorý osvetľuje kroky svojich detí. Preto, keď hrozí, že služba, ktorú vykonávame, sa splošti, „lavíruje“ v strnulosti alebo priemernosti, keď sa ocitneme zapletení v sieťach byrokracie a „prežívania“, nezabudnime sa pozrieť hore, začať odznova od Boha, dať sa osvietiť jeho slovom, vždy nájsť odvahu začať odznova, začať odznova. A nezabúdajme, že z labyrintov sa vychádza len „zhora“.
Chce to odvahu kráčať, ísť ďalej. Je to otázka lásky. Milovať si vyžaduje odvahu. Rád pripomínam úvahu jedného horlivého kňaza na túto tému, ktorá môže pomôcť aj nám v našej práci v kúrii. Hovorí, že sa snažíme roznietiť uhlíky pod popolom Cirkvi. Dnešný zápas spočíva v odovzdávaní nadšenia tým, ktorí ho už dávno stratili. Šesťdesiat rokov po koncile stále diskutujeme o rozdelení na „progresívnych“ a „konzervatívnych“, a to nie je skutočný rozdiel, základný rozdiel je medzi „milujúcimi“ a „zvykovými“. To je ten rozdiel. Len tí, ktorí milujú, môžu kráčať.
Bratia, sestry, ďakujem vám za vašu prácu a obetavosť. V našej práci pestujme počúvanie srdca, a tak sa dajme do služby Pánovi, učme sa prijímať jeden druhého, počúvať sa navzájom; cvičme sa v rozlišovaní, aby sme boli Cirkvou, ktorá sa snaží interpretovať znamenia dejín svetlom evanjelia, hľadajúc riešenia, ktoré vyjadrujú Otcovu lásku; a buďme stále v pohybe, s pokorou a úžasom, aby sme neupadli do domýšľavosti pocitu, že sme prišli do cieľa, a aby v nás nevyhasla túžba po Bohu. A veľká vďaka predovšetkým vám za vašu prácu v tichu. Nezabúdajme: počúvajme, rozlišujme, kráčajme. Panna Mária, Ján Krstiteľ a mudrci.
Nech nám Pán Ježiš, vtelené Slovo, udelí milosť radosti z pokornej a veľkodušnej služby. A prosím, nech nestrácame zmysel pre humor, lebo je to zdravé.
Prajem vám aj vašim blízkym požehnané Vianoce! A pred jasličkami sa, prosím, pomodlite aj za mňa. Veľmi pekne vám ďakujem.
Preklad: Martin Jarábek
