[verzia pre mobil]
TK KBS

Dnes je piatok 19. 07. 2024   Meniny má Dušana      Pošlite tip TK KBS [RSS][Email][Mobile][Twitter][Instagram][Threads][Facebook] Vyhľadávanie

Home Najnovšie Domáce Zahraničné Foto Video Audio Press

  Kalendár správ
<<  júl  >>
poutstštpisone
1234567
891011121314
15161718192021
22232425262728
293031    

  Život Cirkvi
Program biskupov
Pozvánky na akcie
Programové tipy
Podcast:
Google|Apple|Spotify

  Sekretariát KBS
Konferencie KBS
Synoda
Zamyslenia KBS
Financovanie Cirkvi

  Pápež František
Životopis
Generálne audiencie
Anjel Pána [audio]
Urbi et Orbi
Aktivity
Ranné homílie

Prvá adventná kázeň kardinála Raniera Cantalamessu: Ján Krstiteľ
P:3, 15. 12. 2023 14:51, ZAH

Vatikán 15. decembra (VaticanNews) Prinášame text prvej adventnej kázne pápežského kazateľa kardinála Raniera Cantalamessu „Hlas volajúceho na púšti“ – Ján Krstiteľ, moralista a prorok. Predniesol ju v piatok 15. decembra 2023 v Aule Pavla VI. za účasti pápeža Františka, členov Rímskej kúrie a pracovníkov Vatikánu a rímskeho vikariátu.

Záznam 

Zdroj: VaticanNews

„Hlas volajúceho na púšti“ – Ján Krstiteľ, moralista a prorok
Prvá kázeň, Advent 2023
P. Raniero kard. Cantalamessa, OFM Cap.

V liturgii Adventu je zrejmá istá postupnosť. V prvom týždni je významnou postavou prorok Izaiáš, ktorý z diaľky ohlasuje príchod Spasiteľa. V druhej a tretej nedeli je sprievodcom Ján Krstiteľ, predchodca. Vo štvrtom týždni sa pozornosť sústreďuje výlučne na Máriu. Keďže tento rok mám k dispozícii len dve meditácie, napadlo mi venovať ich dvom z nich: Predchodcovi a Matke. Na ikonostasoch pravoslávnych bratov stoja jeden napravo a druhý naľavo od Krista a často sú zobrazovaní ako dvaja „vrátnici“ po oboch stranách dverí, ktoré vedú do posvätného priestoru.

Ján Krstiteľ, kazateľ obrátenia

V evanjeliách sa nám Predchodca zjavuje v dvoch rôznych úlohách: ako kazateľ obrátenia a ako prorok. Prvú časť tejto úvahy venujem Jánovi moralistovi, druhú Jánovi prorokovi.

Niekoľko veršov z Lukášovho evanjelia nám stačí na to, aby sme si urobili predstavu o Krstiteľovom kázaní:

Ale zástupom, čo prichádzali k nemu, aby sa mu dali pokrstiť, hovoril: „Hadie plemeno, kto vám ukázal, ako uniknúť nastávajúcemu hnevu!? Prinášajte teda ovocie hodno pokánia a nepokúšajte sa nahovárať si: „Naším otcom je Abrahám!“ – lebo vravím vám: Boh môže Abrahámovi vzbudiť deti aj z týchto kameňov. Sekera je už priložená na korene stromov. A každý strom, ktorý neprináša dobré ovocie vytnú a hodia do ohňa.“ Zástupy sa ho pýtali: „Čo teda máme robiť?“ On im odpovedal: „Kto má dvoje šiat, nech dá tomu, čo nemá nijaké, a kto má jedlo, nech urobí podobne!“ Aj mýtnici prišli, aby sa dali pokrstiť, a hovorili mu: „Učiteľ, čo máme robiť?“ On im povedal: „Nevymáhajte viac, ako vám určili!“ Pýtali sa ho aj vojaci: „A čo máme robiť my?“ Vravel im: „Nikoho netrápte, nikomu nekrivdite a buďte spokojní so svojím žoldom!“ (Lk 3, 7 - 14).

Evanjelium nám umožňuje vidieť, čím sa v tomto bode odlišuje Krstiteľovo kázanie od Ježišovho. Tento kvalitatívny skok najzreteľnejšie vyjadruje sám Ježiš: Zákon a Proroci sú až po Jána. Odvtedy sa zvestuje Božie kráľovstvo a každý naň ide násilím. (Lk 16, 16)

Musíme sa vyvarovať zjednodušeného porovnávania Zákona a evanjelia. Hneď po práve citovanom výroku Ježiš (alebo aspoň evanjelista) dodáva: „Ľahšie sa pominie nebo a zem, ako by zo Zákona vypadla jediná čiarka.“ (Lk 16, 17). Evanjelium nezrušuje zákon, teda konkrétne Božie prikázania, ale otvára nový a iný vzťah k nim, nový spôsob ich zachovávania.

Nové je poradie medzi prikázaním a darom, t. j. medzi zákonom a milosťou. Základom Krstiteľovho kázania je výrok: „Robte pokánie, a tak k vám príde Božie kráľovstvo!“ Základom Ježišovho kázania je výrok: „Robte pokánie, lebo k vám prišlo Božie kráľovstvo!“ (Pripomeňme si práve citovaný Ježišov výrok: „Zákon a Proroci sú až po Jána. Odvtedy sa zvestuje Božie kráľovstvo a každý naň ide násilím.“)

Nejde len o chronologický rozdiel, ako medzi pred a po, ale aj o axiologický rozdiel, t. j. rozdiel hodnotový. Chce tým povedať, že nie zachovávanie prikázaní umožňuje príchod Božieho kráľovstva, ale príchod Božieho kráľovstva umožňuje zachovávanie prikázaní. Ľudia sa zrazu nezmenili a nestali sa lepšími, aby kráľovstvo mohlo prísť na zem. Nie, sú rovnakí ako vždy, ale je to Boh, kto v plnosti času poslal svojho Syna, a tak im dal možnosť zmeniť sa a žiť novým životom.

„Lebo ak zákon bol daný skrze Mojžiša, milosť [t. j. zachovávať ho] prišli skrze Ježiša Krista.“ píše evanjelista Ján (Jn 1, 17). Milovať Boha celým srdcom je „prvé a najväčšie prikázanie“; ale poradie prikázaní nie je prvým poradím alebo prvým stupňom: nad ním je poradie daru: „My milujeme, pretože on prvý miloval nás.“ (1 Jn 4, 19).

Je zaujímavé vidieť, ako sa táto Kristova novosť odráža v rozdielnom postoji Krstiteľa a Ježiša k takzvaným „hriešnikom“. Ján, ako sme počuli, vkladá do hriešnikov, ktorí k nemu prichádzajú, slová ohňa. Je to sám Ježiš, kto v tomto bode poukazuje na rozdiel medzi ním a Predchodcom: Prišiel Ján, nejedol a nepil, a hovoria: „Je posadnutý zlým duchom“. Prišiel Syn človeka, je a pije, a hovoria: „Hľa, pažravec a pijan, priateľ mýtnikov a hriešnikov!“ No múdrosť ospravedlňujú jej skutky (Mt 11, 18 - 19, porov. Lk 7, 34). „Prečo váš učiteľ jedáva s mýtnikmi a hriešnikmi?“ povedali farizeji jeho učeníkom (Mt 9, 11).

Ježiš nečaká, kým hriešnici zmenia svoj život, aby ich mohol prijať. Prijíma ich a to vedie hriešnikov k zmene ich života. Všetky štyri evanjeliá – synoptici i Ján – sú v tomto jednomyseľné. Ježiš nečaká, kým si Samaritánka dá do poriadku svoj súkromný život, skôr ako by sa ňou zabával a dokonca ju požiadal, aby mu dala napiť sa. Tým, že to urobil zmenil srdce ženy, ktorá sa stáva evanjelizátorkou medzi jeho ľuďmi. To isté sa deje so Zachejom, s mýtnikom Matúšom, s anonymnou hriešnicou, ktorá mu bozkáva nohy v Šimonovom dome, a s cudzoložnicou.

Z týchto príkladov nemôžeme vyvodiť absolútnu normu. (Ježiš bol Ježiš a čítal srdcia, my nie sme Ježiš!). Cirkev však nemôže ignorovať jeho štýl bez toho, aby sa neocitla na strane Jána Krstiteľa, a nie na strane Krista. Ježiš neschvaľoval hriech a to omnoho viac, ako by to dokázali najprísnejší moralisti, ale v evanjeliu navrhol nový liek: nie odcudzenie, ale prijatie. Zmena života nie je v evanjeliách podmienkou priblíženia sa k Ježišovi; musí však byť výsledkom (alebo aspoň zámerom) po priblížení sa k nemu. Božie milosrdenstvo je totiž bez podmienok, ale nie je bez následkov!

V tomto smere sa Svätá Matka Cirkev má čo učiť od dnešných matiek a otcov rodín. Všetci poznáme drámy, ktoré dnes lavírujú medzi mnohými rodičmi: deti, ktoré sa napriek ich dobrému príkladu kresťanského života a ich dobrým radám vydávajú inou cestou ako oni, ničia sa drogami, sexuálnym zneužívaním, skorými rozhodnutiami, ktoré sa ukážu ako nesprávne a často tragické... Je to snáď tak, že im preto zatvárajú dvere pred nosom a vyhadzujú ich z domu? Jediné, čo môžu urobiť, je rešpektovať ich voľbu, tak ako ju pred nimi rešpektoval Boh, a naďalej ich milovať. Táto dramatická situácia v spoločnosti sa odráža aj v situácii Cirkvi. Sme povolaní vybrať si medzi vzorom Jána Krstiteľa a vzorom Ježiša, medzi tým, či dáme prednosť zákonu, alebo milosti a milosrdenstvu.

V jednom bode nemáme na výber, pretože Ján a Ježiš sa dokonale zhodujú. Aj my by sme mali v tejto otázke pozdvihnúť svoj hlas. Je to to, čo Ján vyjadruje slovami: „Kto má dvoje šiat, nech dá tomu, čo nemá nijaké, a kto má jedlo, nech urobí podobne!“ (Lk 3, 11) a to isté ponúka Ježiš podobenstvom o boháčovi i opisom posledného súdu v 25. kapitole Matúšovho evanjelia.

Ján Krstiteľ, „viac ako prorok“

Prejdime teraz k druhej úlohe alebo titulu Jána Krstiteľa. On – ako som povedal – nie je len moralistom a kazateľom pokánia; je tiež a najmä predovšetkým prorokom: „A ty, chlapček, budeš sa volať prorokom Najvyššieho“, hovorí o ňom jeho otec Zachariáš (Lk 1, 76). Ježiš ho dokonca nazýva „viac ako prorokom“ (porov. Lk 7, 26).

Môžeme sa pýtať, v akom zmysle je Ján Krstiteľ prorokom? V čom spočíva proroctvo v jeho prípade? Proroci ohlasujú budúcu spásu. Ján Krstiteľ však neohlasuje budúcu spásu, ale poukazuje na tú, ktorá je prítomná. V akom zmysle ho teda možno nazvať prorokom? Izaiáš, Jeremiáš, Ezechiel pomáhali ľuďom prekonať a prekročiť bariéru času; Ján Krstiteľ pomáha ľuďom prekročiť ešte hrubšiu bariéru protikladných zjavov. Mohol by byť dlho očakávaný Mesiáš, ten, ktorého ohlasovali proroci, ktorý bol prisľúbený v žalmoch, tým človekom s takýmto nejasným výzorom?

Je ľahké uveriť v niečo veľkolepé, božské, keď sa to predpokladá v neurčitej budúcnosti – „v tých dňoch“, „v posledných dňoch“... –, v kozmickom prostredí, kde nebesá kvapkajú sladkosťou a zem sa otvára, aby z nej vyrástol Spasiteľ. Ťažšie je, keď treba povedať: „Teraz! Je tu! Je to on!“ Človek je hneď v pokušení povedať: „A to je všetko? Môže z Nazareta pochádzať niečo dobré?“.

Je to škandál Božej pokory, ktorá sa zjavuje „pod rozporuplným zjavom“, aby zmiatla ľudskú pýchu a „vôľu po moci“. Uveriť, že ten muž, ktorého videli krátko pred tým, ako je, spí, ktorého videli možno aj zívnuť, keď sa zobudil, je Mesiáš, ten, ktorého všetci očakávali; uveriť, že prišli na koniec dejín: to si vyžadovalo prorockú odvahu väčšiu ako Izaiášova. Je to nadľudská úloha; človek chápe veľkosť predchodcu a dôvod, prečo ho nazývajú „viac ako prorokom“.

Všetky štyri evanjeliá zdôrazňujú dvojitú úlohu Jána Krstiteľa, úlohu moralistu a proroka. Kým však synoptici viac zdôrazňujú prvú z nich, štvrté evanjelium trvá viac na tej druhej. Ján Krstiteľ je mužom, ktorý hovorí: „Hľa!“. „Toto je ten, o ktorom som hovoril... Hľa, Baránok Boží!“ (Jn 1, 15. 29). Aké vzrušenie muselo prebehnúť telom tých, ktorí s týmito alebo podobnými slovami prvýkrát prijali zjavenie. Bolo to ako skrat: minulosť a budúcnosť, očakávanie a naplnenie sa navzájom dotýkali.

Čo nás Ján Krstiteľ učí ako prorok? Verím, že nám zanechal ako dedičstvo svoju prorockú úlohu. Tým, že povedal: „Medzi vami stojí ten, ktorého nepoznáte!“ (Jn 1, 26), otvoril nové kresťanské proroctvo, ktoré nespočíva v ohlasovaní budúcej spásy, ale v zjavovaní skrytej prítomnosti, prítomnosti Krista vo svete a v dejinách, v strhávaní závoja z očí ľudí, takmer kričiac slovami, ktoré sú ozvenou Izaiášových slov: „Boh robí čosi nové, nebadáte?“ (porov. Iz 43, 19).

Ježiš povedal: „Ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta“. Je medzi nami, je vo svete a svet ho ani dnes, po dvetisíc rokoch, nepozná. Existuje Kristova veta, ktorá vždy znepokojovala veriacich. „Nájde Syn človeka vieru na zemi, keď príde?“ (Lk 18, 8). Ježiš tu však nehovorí o svojom príchode na konci sveta. V tzv. eschatologických rozpravách sa prelínajú dve perspektívy: perspektíva Kristovho posledného príchodu a perspektíva jeho príchodu ako vzkrieseného a osláveného Otcom: jeho príchod „podľa Ducha svätosti od vzkriesenia z mŕtvych“ (Rim 1, 4), ako to definuje svätý Pavol, na rozdiel od predchádzajúceho príchodu „podľa tela“. Práve s odkazom na tento príchod podľa Ducha môže Ježiš povedať: „Nepominie sa toto pokolenie, kým sa to všetko nestane“ (Mt 24, 34).

Táto znepokojujúca Ježišova veta sa teda netýka našich potomkov, tých, ktorí budú žiť v čase jeho posledného príchodu; týka sa našich predkov a týka sa aj našich súčasníkov, vrátane nás. Našiel Ježiš napriek svojmu zmŕtvychvstaniu a zázrakom, ktoré sprevádzali začiatok Cirkvi, vieru medzi svojimi? Napriek dvetisíc ročnej prítomnosti na svete a všetkým potvrdeniam dejín nachádza ešte stále vieru na zemi, najmä medzi takzvanými „intelektuálmi“? Prorocká úloha Cirkvi bude až do konca sveta rovnaká ako úloha Jána Krstiteľa: vyviesť každú generáciu z jej strašnej roztržitosti a slepoty, ktorá jej bráni rozpoznať a vidieť svetlo sveta.

V Jánovej dobe pohoršenie pochádzalo z Ježišovho fyzického tela; z jeho tela, ktoré je také podobné nášmu, až na hriech. Aj dnes je to jeho telo, jeho telo, ktoré pohoršuje: jeho mystické telo, Cirkev, taká podobná zvyšku ľudstva, nevynímajúc ani hriech. Tak ako Ján Krstiteľ dal spoznať Krista v jeho poníženom tele svojim súčasníkom, tak je dnes potrebné dať ho rozpoznať v chudobe Cirkvi a v našom vlastnom živote.

Evanjelizácia nová v horlivosti

Sv. Ján Pavol II. charakterizoval novú evanjelizáciu ako – citujem – „novú v zápale, v nových metódach a v nových výrazoch“. Ján Krstiteľ je naším majstrom predovšetkým v prvej z týchto troch vecí, v horlivosti. Nie je veľkým teológom; má veľmi základnú kristológiu. Ešte nepozná najvyššie Ježišove tituly: Boží Syn, Slovo, ba ani titul Syn človeka. 

Používa veľmi jednoduché obrazy. „Nie som hoden – hovorí – rozviazať mu remienok na obuvi....“ Ale napriek chudobe jeho teológie dokáže dať pocítiť veľkosť a jedinečnosť Krista! Z jeho slov sa zdá, že svet i ľudstvo sú obsiahnuté akoby vo vejári alebo v sitku, ktoré on, Mesiáš, drží a trasie v rukách. Pred ním sa rozhoduje, kto obstojí a kto padne, kto je dobrá pšenica a kto plevy, ktoré roznáša vietor. Každý sa môže stať evanjelizátorom na spôsob Jána Krstiteľa!

V komentári k slovám svätého Jána Pavla II., ktoré som pripomenul, ktosi vtedy zdôraznil, že nová evanjelizácia môže a musí byť, nová „v zápale, v metóde a vo vyjadrení“, ale nie v obsahu, ktorý zostáva rovnaký ako vždy a ktorý vychádza zo zjavenia. Inými slovami: že môže a musí existovať nová evanjelizácia, ale nie nové evanjelium.

To všetko je pravda. Nemôže existovať žiadny skutočne a úplne nový obsah. Môže však existovať nový obsah v tom zmysle, že v minulosti nebol dostatočne zvýraznený, že zostal v tieni, podhodnotený. Svätý Gregor Veľký povedal: „Scriptura cum legentibus crescit“ (Moralia in Job, 20, 1, 1), čiže „Písmo rastie s tými, ktorí ho čítajú.“ A na inom mieste tiež vysvetľuje prečo. „Lebo – hovorí – človek chápe [Písmo] tým hlbšie, čím viac pozornosti mu venuje“ (Hom in Ez. I, 7, 8). Tento rast sa uskutočňuje predovšetkým na osobnej úrovni v raste vo svätosti; ale uskutočňuje sa aj na univerzálnej úrovni, a to do tej miery, že Cirkev napreduje v dejinách.

To, čo niekedy sťažuje prijatie „rastu“, o ktorom hovorí Gregor Veľký, je malá pozornosť venovaná dejinám vývoja kresťanskej náuky od jej počiatkov až po súčasnosť, alebo veľmi povrchné poznanie týchto dejín. Tieto dejiny v skutočnosti ukazujú, že vždy existoval rast, ako to dokázal kardinál John Newman v jednej zo svojich slávnych esejí.

Zjavenie – Písmo a Tradícia spolu – rastie podľa požiadaviek a provokácií, ktoré sú naň kladené v priebehu dejín. Ježiš prisľúbil apoštolom, že Duch pravdy ich uvedie „do plnej pravdy“ (Jn 16, 13), ale nešpecifikoval, za ako dlho: či za jednu alebo dve generácie, alebo naopak – ako všetko nasvedčuje – dovtedy, kým bude Cirkev putujúca na zemi.

Kázanie Jána Krstiteľa nám ponúka príležitosť na aktuálne a dôležité pozorovanie práve v súvislosti s týmto „rastom“ Božieho slova, ktoré Duch Svätý spôsobuje v dejinách. Liturgická a teologická tradícia z neho prevzala predovšetkým zvolanie: „Hľa, Baránok Boží, ktorý sníma hriech sveta!“. Liturgia nám ho znovu predkladá pri každej svätej omši pred prijímaním po tom, čo ľud trikrát zaspieva: „Baránok Boží, ty snímaš hriechy sveta, zmiluj sa nad nami“. 

V skutočnosti je to však len polovica Krstiteľovho proroctva o Kristovi. Takmer jedným dychom a vo všetkých štyroch evanjeliách definuje Krista ako toho, „ktorý krstí Duchom Svätým!“ (porov. Jn 1, 33; porov. Mt 3, 11). Kresťanská spása teda nie je len niečo negatívne, „odňatie hriechu“. Je to predovšetkým niečo pozitívne: je to „darovanie“, vliatie nového života, života z Ducha Svätého. Je to znovuzrodenie.

Zničenie hriechu sa zdá byť cestou a podmienkou pre dar Ducha Svätého, ktorý je konečným cieľom, najvyšším darom. Tretia kapitola Listu Rimanom o ospravodlivení bezbožných sa nikdy nesmie oddeliť od ôsmej kapitoly o dare Ducha s tým oslobodzujúcim posolstvom, ktoré by malo častejšie zaznievať v našom kázaní: „Už niet odsúdenia pre tých, čo sú v Kristovi Ježišovi; veď zákon Ducha, ktorý dáva život v Kristovi Ježišovi, oslobodil ťa od zákona hriechu a smrti“ (Rim 8, 1-2).

Samozrejme, na tento pozitívny aspekt sa nikdy nezabudlo. Možno sa však nie vždy dostatočne zdôrazňoval. V západnej spiritualite sme sa vystavili riziku, že kresťanstvo budeme vnímať najmä v „negatívnom“ zmysle, ako riešenie problému prvotného hriechu, teda ako niečo pochmúrne a depresívne. To aspoň čiastočne vysvetľuje jeho odmietanie veľkými časťami kultúry, ktoré vo filozofii reprezentuje Nietzsche a v literatúre nórsky dramatik Ibsen. Zvýšená pozornosť venovaná pôsobeniu Ducha Svätého a jeho chariziem, ktorá sa už nejaký čas prejavuje vo všetkých kresťanských cirkvách, je konkrétnym príkladom toho, že Písmo „rastie s tými, ktorí ho čítajú“.

Svätí radi pokračujú z neba v poslaní, ktoré vykonávali za života na zemi. Svätá Terézia od Dieťaťa Ježiša – jej 150. výročie narodenia si v tomto roku pripomíname – si to kládla ako akúsi podmienku, aby mohla ísť do neba. Aj svätý Ján Krstiteľ je stále rád Kristovým predchodcom, rád mu pripravuje cestu. Požičajme mu svoj hlas!

Pravoslávna cirkev v Deesis rozjíma nad ikonou Predchodcu s rukami vystretými ku Kristovi a jeho prosebným pohľadom, a preto mu adresuje túto modlitbu, ktorú si môžeme osvojiť aj my:

Tú ruku, ktorou si sa dotkol Pánovej hlavy a ktorou si nám ukázal na Spasiteľa, vztiahni teraz, Krstiteľ, k nemu v našom mene na základe tej istoty, ktorej sa tak bohato tešíš, lebo podľa jeho vlastného svedectva si bol najväčším zo všetkých prorokov; oči, ktoré videli zostupovať Ducha Svätého v podobe holubice, obráť k nemu, Krstiteľ, aby nám zjavil svoju milosť.

Preklad o. Cyril Jančišin 



( TK KBS, VaticanNews, cj, ml; pz ) 20231215032   |   Upozorniť na chybu v správe |

[naspäť]