[verzia pre mobil]
TK KBS

Dnes je štvrtok 13. 06. 2024   Meniny má Anton      Pošlite tip TK KBS [RSS][Email][Mobile][Twitter][Instagram][Threads][Facebook] Vyhľadávanie

Home Najnovšie Domáce Zahraničné Foto Video Audio Press

  Kalendár správ
<<  jún  >>
poutstštpisone
     12
3456789
10111213141516
17181920212223
24252627282930

  Život Cirkvi
Program biskupov
Pozvánky na akcie
Programové tipy
Podcast:
Google|Apple|Spotify

  Sekretariát KBS
Konferencie KBS
Synoda
Zamyslenia KBS
Financovanie Cirkvi

  Pápež František
Životopis
Generálne audiencie
Anjel Pána [audio]
Urbi et Orbi
Aktivity
Ranné homílie

Malé svetielko synody v temných časoch sveta, píše Andrea Tornielli
P:3, 30. 10. 2023 18:10, ZAH

Vatikán 30. októbra (VaticanNews) To, čo sa udialo za posledné štyri týždne v Ríme, je znamením nádeje pre svet, ktorý sa nachádza na pokraji priepasti. Ukazuje cestu pre misionársku Cirkev, ktorá sa konečnou realizáciou Druhého vatikánskeho koncilu nebojí noviniek, ktoré navrhuje Duch Svätý.

Vo svete, ktorý je v plameňoch a nachádza sa na pokraji priepasti nového svetového konfliktu; vo svete, ktorý je poznačený neschopnosťou počúvať a nenávisťou, ktorá podnecuje vojny a násilie odrážajúce sa aj na digitálnom kontinente, je určite novinkou, že sa štyristo ľudí zišlo na mesiac mimo domova, aby sa modlili, počúvali sa navzájom a diskutovali.

Synodálna Cirkev, na ktorej dnes trvá pápež František, predstavuje malé semienko nádeje: je stále možné viesť dialóg, prijímať sa navzájom, odložiť do úzadia dôležitosť vlastného ega, aby sa prekonali polarizácie a dospelo sa k široko zdieľanému konsenzu. Žijeme v temnej hodine, v čase, keď sa vojny a terorizmus, ktoré masakrujú civilistov a zabíjajú deti, udržiavajú pomocou opory verbálneho násilia a jednohlasnosti. Temná hodina, v ktorej sa dokonca aj „mier“, „dialóg“, „rokovania“ a „prímerie“ stali nevysloviteľnými slovami. Temná hodina poznačená nedostatkom odvahy, prezieravosti a diplomatickej kreativity na všetkých úrovniach – počnúc vládami a vládnucimi triedami.

Naozaj sa treba pevne zopnúť v modlitbe. Skutočne existuje prorocký hlas, ktorý je schopný povstať a vystupovať nad záujmy, ideológie a stranícku príslušnosť, ktorý treba podporiť a nasledovať: je to hlas rímskeho biskupa. Vo svete, ktorý je v plameňoch, predstavuje synoda, ktorú sme slávili v októbri, malé semienko, ktoré, ako dúfame, bude mať dôsledky pre budúcnosť Cirkvi a celého ľudstva.

Pri pohľade na Cirkev a jej poslanie, ak analyzujeme súhrnný dokument tohto prvého zasadania jedinej synody, ktorá bude mať o rok svoj záver – je to text odhlasovaný s veľmi vysokým percentom súhlasu – v ňom objavíme pomerne veľa noviniek. Predovšetkým ďalšie uvedomenie si potreby uplatňovať učenie posledného Koncilu, pokiaľ ide o jedinečné povolanie, ktoré sa týka nás všetkých pokrstených.

Na každej stránke evanjelia sa proti Ježišovi, ktorý sa každému priblížil a s každým sa rozprával, stavajú kasty a bojujú proti nemu kňazi tej doby, zvyknutí klásť ťažké bremená na plecia iných, zákonníci, znalci zákona, učitelia náuky. Je potrebné hľadieť na Nazaretského, aby sa v Cirkvi na všetkých úrovniach, od Rímskej kúrie až po najmenšie farnosti, obnovilo vedomie, že každé ministérium je službou, a nie mocou, a skutočne „slúži“ vtedy, ak ľudí spája, zjednocuje, robí ich spoluzodpovednými, vytvára bratstvo, svedčí o Božom milosrdenstve, nie vtedy keď odcudzuje, nie keď upevňuje privilégiá, nie keď vytvára hranice rozdelenia medzi tými, ktorí sú vysvätení, a tými, ktorí nie sú, nie keď považuje (možno viac skutkami ako slovami) laika za pokrsteného druhej kategórie.

Zároveň je potrebné vyhnúť sa riziku zo strany pokrstených, tých, ktorí nie sú povolaní ku kňazskému povolaniu, ale k iným formám svedectva a služby v jedinom krstnom kňazstve, že sa budú chcieť klerikalizovať a nechajú sa klerikalizovať, že vytvoria malú kastu „angažovaných laikov“.

Synoda o synodalite bude semienkom nádeje, ak čas milosti, ktorý zažili muži (väčšinou muži a biskupi) a ženy zhromaždení v Ríme, bude svedčiť o metóde, ktorú treba trpezlivo uplatňovať v každom prejave života kresťanských spoločenstiev. Nebude semienkom nádeje, ak sa zredukuje na byrokratické plnenie, možno tým, že vloží do mixéra „cirkevného“ a sebareferenčného jazyka zmes starých klerikálnych kategórií. Tých cirkevných, ktoré slovami hovoria, že chcú uplatňovať Koncil, ale potom konajú s predkoncilovými kategóriami prostredníctvom zaužívanej praxe, s biskupmi a kňazmi, ktorí rozhodujú, a ostatnými pokrstenými, ktorí sa musia obmedziť na to, aby tieto rozhodnutia uviedli do praxe.

V práve zverejnenej súhrnnej správe sa potom hovorí o spoločnej potrebe dať viac priestoru ženám, ženskému dôvtipu, mariánskemu princípu, ktorý je v Cirkvi veľmi dôležitý. Aj tu by stačilo mať odvahu viac sa pozerať na evanjelium a viac dôverovať Ježišovi. Pod krížom zostali ženy, vtedy keď sa apoštoli a učeníci (okrem Jána) rozutekali. Kým on zomieral, ony ostávali. A práve ich prezieravosti a odvahe opustiť večeradlo vďačíme za prvé ohlásenie vzkriesenia. Pri prázdnom hrobe boli najprv ženy, nie muži, nie vystrašení apoštoli, ktorí zostali zamknutí vo svojich domovoch. Prvé oznámenie najšokujúcejšej novinky v dejinách ľudstva – o Bohu, ktorý sa stal človekom, zomrel za nás a potom vstal z mŕtvych, čím nás urobil súčasťou svojho plánu – urobili ženy, nie muži. Ony sú svedkami toho, čo videli, prázdny hrob, ony sú prvé, ktoré hovoria, že Ježiš žije. Ony prednášajú prvú homíliu o kerygme, o základných veciach našej viery, apoštolom a učeníkom, ktorí sú stále zdesení tým, čo sa stalo na Veľký piatok. Stačilo by začať odtiaľto, aby sme si všetci uvedomili, že ženy si treba v Cirkvi oveľa viac vážiť na všetkých úrovniach a prekonať metlu klerikalizmu, choroby, ktorá je, žiaľ, stále hlboko zakorenená a ktorú Petrov nástupca opakovane odsúdil. Treba dúfať, že synodálny súhrnný dokument bude predstavovať bod, z ktorého niet návratu pri obnove evanjeliových východísk aj v tejto oblasti.

Ďalším prvkom, ktorý vyplýva z textu odhlasovaného členmi synody, je text o prijímaní zranených. Prijímanie chudobných – blízkosť k nim a prednostná voľba pre nich je učením Ježiša Krista a tradíciou cirkevných otcov, nie je len sociologickou kategóriou či objavom teológie oslobodenia – a prijímanie migrantov, v ktorých kresťan nemôže nevidieť odraz tváre Svätej rodiny z Nazareta na úteku. Ale aj prijímanie tých, ktorí sú „neštandardní“, ktorí sú vzdialení, ktorí sú „nepohodlní“.

Opäť sa musíme vrátiť k evanjeliu a k tej veľmi účinnej syntéze obsiahnutej v slovách, ktoré rímsky biskup zveril mladým účastníkom Svetových dní mládeže v Lisabone, keď zopakoval, že v Cirkvi je naozaj miesto pre všetkých, „todos, todos“. Na každej stránke evanjelia vidíme, ako Nazaretský láme tabu a zaužívané tradície, rúca tabu a pokrytectvo, aby prijal hriešnika, zraneného, odvrhnutého, bezprávneho, skazeného, vzdialeného, toho, kto nie je „z nás“.

Všetkým nám pomôže, ak sa vrátime k dynamike toho, čo sa stalo v Jerichu v marci tridsiateho roku, niekoľko dní pred Ježišovým umučením, smrťou a zmŕtvychvstaním, keď sa Majster, prechádzajúci pod planým figovníkom, pozrie hore a osloví malého skorumpovaného mýtnika, ktorého všetci nenávidia, a pozve sa do jeho domu. Zachej prijíma Nazaretského, spoznáva svoj hriech a obracia sa. Toto obrátenie je však dôsledkom toho, že sa naňho najprv niekto s láskou pozrel, prijal ho a obdaril milosrdenstvom. Nie je to nevyhnutná podmienka. Potrebná je Cirkev, ktorá je schopná pozerať sa rovnakým pohľadom ako Ježiš na každú ženu a každého muža s ich biedou, s ich hriechom, aby sa cítili prijatí, a aby sme ich sprevádzali s trpezlivosťou a nehou, dôverujúc v pôsobenie milosti a jej konanie v Božom čase a spôsobom v srdciach ľudí a v ich príbehoch.

A napokon, ako by sme mohli mimochodom nespomenúť body, v ktorých synoda vo svojej syntéze vyzýva k revízii kanonického práva, k tomu, aby sme s väčšou presvedčivosťou a konkrétnosťou pokračovali na ceste ekumenizmu a viac využívali existujúce synodálne štruktúry. A tiež, aby sme sa vydali cestou, ktorú nám naznačil svätý Ján Pavol II. už v roku 1995 v súvislosti so službou pápeža, a to „nájsť takú formu vykonávania primátu, ktorá sa v žiadnom prípade nevzdá základnej povahy svojho poslania, ale bude otvorená novej situácii“ (Ut unum sint).

Andrea Tornielli

Preklad Martin Jarábek



( TK KBS, VaticanNews, at, mj, ml; kj ) 20231030019   |   Upozorniť na chybu v správe |

[naspäť]