Vatikán 29. októbra (VaticanNews) Bola zverejnená Súhrnná správa na záver 16. generálneho zhromaždenia o synodalite. Vo výhľade na ďalšie zasadnutie v roku 2024 ponúka úvahy a návrhy k otázkam, ako je úloha žien a laikov, služba biskupov, kňazstvo a diakonát, význam chudobných a migrantov, digitálna misia, ekumenizmus, zneužívanie.

Ženy a laici, kňazstvo a diakonát, služba a magistérium, mier a klíma, chudobní a migranti, ekumenizmus a identita, nové jazyky a obnovené štruktúry, staré a nové misie (aj digitálne), počúvanie všetkých a prehlbovanie – nie povrchné – vo všetkých, aj v tých „najkontroverznejších“ otázkach. V súhrnnej správe, ktorú dnes schválilo a zverejnilo 16. generálne zhromaždenie synody o synodalite, je obnovený pohľad na svet a Cirkev a ich požiadavky. Po štyroch týždňoch práce, ktorá sa začala 4. októbra v Aule Pavla VI., sa dnes vo Vatikáne končí prvé zasadanie tohto cirkevného podujatia.

Výsledky hlasovania

Približne štyridsať strán dokumentu je výsledkom práce zhromaždenia, ktoré „prebiehalo v čase, keď vo svete zúria staré a nové vojny s absurdnou drámou nespočetných obetí“. „Krik chudobných, tých, ktorí sú nútení migrovať, tých, ktorí trpia násilím alebo znášajú ničivé dôsledky klimatických zmien, zaznieval medzi nami nielen prostredníctvom médií, ale aj z hlasov mnohých, ktorí sa so svojimi rodinami a národmi osobne zúčastnili na týchto tragických udalostiach,“ uvádza sa v dokumente (Predslov). 

Na túto a mnohé ďalšie výzvy sa univerzálna Cirkev pokúsila ponúknuť odpoveď v Malých kruhoch a v príhovoroch. Všetko sa zhrnulo do Súhrnnej správy, rozdelenej do troch častí, ktorá vytýčila cestu pre prácu, ktorá sa má vykonať na druhom zasadaní v roku 2024.

Počúvanie všetkých, počnúc obeťami zneužívania

Podobne ako v Liste Božiemu ľudu synodálne zhromaždenie potvrdilo svoju „otvorenosť počúvať a sprevádzať všetkých, vrátane tých, ktorí boli v Cirkvi zneužití a zranení“ (1e). Na ceste, ktorú treba nastúpiť „smerom k zmiereniu a spravodlivosti“, si to „vyžaduje riešenie štrukturálnych podmienok, ktoré umožnili takéto zneužívanie, a konkrétne gestá pokánia“.

Tvár synodálnej Cirkvi

Synodalita je prvým krokom. Pojem, ktorý, ako priznávajú samotní účastníci synody, „mnohí členovia Božieho ľudu nepoznajú“ a „u niektorých vyvoláva zmätok a obavy“ (1f), u tých, ktorí sa obávajú odklonu od tradície, oslabenia hierarchickej povahy Cirkvi (1g), straty moci alebo, naopak, nehybnosti a nedostatku odvahy na zmenu.

„Synodálny“ a „synodalita“ sú namiesto toho pojmy, ktoré „označujú spôsob bytia Cirkvi, ktorý vyjadruje spoločenstvo, poslanie a účasť“. Teda spôsob života Cirkvi, ktorý si váži rozdiely a rozvíja aktívnu účasť všetkých. Počnúc presbytermi a biskupmi: „Synodálna Cirkev sa nezaobíde bez ich hlasov“ (1 n), čítame. „Musíme pochopiť dôvody odporu voči synodalite zo strany niektorých z nich.“

Misia

Synodalita potom ide ruka v ruke s misiou, preto je potrebné, aby „kresťanské spoločenstvá zdieľali bratstvo s mužmi a ženami iných náboženstiev, presvedčení a kultúr, vyhýbajúc sa na jednej strane riziku sebareferencie a sebazáchovy a na druhej strane riziku straty identity“ (2 e). V tomto novom „pastoračnom štýle“ je podľa názoru mnohých dôležité, aby bol „liturgický jazyk prístupnejší veriacim a viac vtelený do rozmanitosti kultúr“ (3 l).

Chudobní v centre diania

Dostatok priestoru je v správe venovaný chudobným, ktorí žiadajú Cirkev o „lásku“ chápanú ako „úctu, prijatie a uznanie“ (4 a). „Pre Cirkev je voľba chudobných a odvrhnutých teologickou kategóriou“ (4 b), opakuje sa v dokumente, pričom za chudobných označuje aj migrantov, pôvodných obyvateľov, obete násilia, zneužívania (najmä ženy), rasizmu a obchodovania s ľuďmi, ľudí so závislosťami, menšiny, opustených starších ľudí, vykorisťovaných robotníkov (4 c).

„Najzraniteľnejšími zo zraniteľných, v prospech ktorých je potrebné sa neustále zasadzovať, sú deti v lone matky a ich matky,“ uvádza sa v texte zhromaždenia, ktoré si je „„vedomé volania ,nových chudobných', ktorých príčinou sú aj vojny a terorizmus spôsobené „skorumpovanými politickými a hospodárskymi systémami“.

Angažovanosť veriacich v politike a pre spoločné dobro

V tomto zmysle sa Cirkev vyzýva, aby sa zaviazala k „verejnému odsúdeniu nespravodlivosti“ páchanej jednotlivcami, vládami, podnikmi, ako aj k aktívnej angažovanosti v politike, združeniach, odboroch, ľudových hnutiach (4g). Bez toho, aby sa zanedbala konsolidovaná činnosť Cirkvi v oblasti vzdelávania, zdravotníctva a sociálnej pomoci, „bez akejkoľvek diskriminácie alebo vylúčenia kohokoľvek“. (4k)

Migranti

V centre pozornosti sú migranti a utečenci, ktorí „sa stávajú zdrojom obnovy a obohatenia pre spoločenstvá, ktoré ich prijímajú, a príležitosťou na nadviazanie priameho spojenia s geograficky vzdialenými cirkvami“. (5d).

Tvárou v tvár čoraz nepriateľskejším postojom voči nim synoda vyzýva „praktizovať otvorené prijatie, sprevádzať ich pri budovaní nového životného projektu a budovať skutočné medzikultúrne spoločenstvo medzi národmi“. Zásadný význam v tomto zmysle má „rešpektovanie liturgických tradícií a náboženských zvyklostí“, ako aj jazyka. Napríklad slovo ako „misia“ je v kontextoch, kde „ohlasovanie evanjelia bolo spojené s kolonizáciou a dokonca genocídou“, zaťažené „bolestným historickým dedičstvom“ a bráni spoločenstvu (5 e). „Evanjelizácia v týchto kontextoch si vyžaduje uznanie urobených chýb, učenie sa novej citlivosti na tieto otázky“, uvádza sa v dokumente.

Boj proti rasizmu a xenofóbii

Od Cirkvi sa vyžaduje rovnaká angažovanosť a starostlivosť „pri výchove ku kultúre dialógu a stretnutia, v boji proti rasizmu a xenofóbii, najmä v programoch pastoračnej formácie“ (5 p). Je tiež naliehavo potrebné „identifikovať systémy, ktoré vytvárajú alebo udržiavajú rasovú nespravodlivosť v Cirkvi, a bojovať proti nim“ (5 q).

Východné cirkvi

Ešte stále sa pri téme migrácie pozeráme na východnú Európu a nedávne konflikty, ktoré spôsobili prílev početných veriacich z katolíckeho Východu. Výzva miestnym cirkvám latinského obradu je, aby „v mene synodality pomohli východným veriacim, ktorí emigrovali, zachovať si svoju identitu“ bez toho, aby prešli „procesmi asimilácie“ (6 c).

Na ceste k jednote kresťanov

Pokiaľ ide o ekumenizmus, hovorí o „procesoch pokánia“ a „uzdravení pamäti“ (7c); ďalej cituje pápežovo vyjadrenie o „ekumenizme krvi“, teda o „kresťanoch rôznej príslušnosti, ktorí spoločne obetujú svoj život za vieru v Krista“ (7d), a znovu oživuje návrh ekumenického martyrológia (7o).

Správa tiež opakuje, že „spolupráca medzi všetkými kresťanmi“ je zdrojom „uzdravenia kultúry nenávisti, rozdelenia a vojny, ktorá stavia proti sebe skupiny, národy a krajiny“. Nezabúda ani na problematiku tzv. zmiešaných manželstiev, ktoré sú skutočnosťou, v ktorej „môžeme navzájom evanjelizovať“ (7f).

(ČASŤ II) Laici a rodiny

„Laici a laičky, zasvätení muži a ženy a vysvätení služobníci majú rovnakú dôstojnosť:“ (8 b): tento predpoklad sa dôrazne opakuje v Súhrnnej správe, ktorá pripomína, ako sú veriaci laici „čoraz viac prítomní a aktívni aj v službe v rámci kresťanských spoločenstiev“ (8 e). 

Vychovávatelia vo viere, teológovia, formátori, duchovní animátori, katechéti, aktívni v oblasti ochrany a správy: ich príspevok je „nevyhnutný pre poslanie Cirkvi“ (8 e). Rôzne charizmy treba preto „vyzdvihnúť, uznať a plne zhodnotiť“ (8 f), a nie ich znevažovať tým, že budú len dopĺňať nedostatok kňazov alebo ešte horšie, ignorovať ich, nedostatočne využívať a „klerikalizovať“ (8 f).

Ženy

Od Cirkvi sa teda žiada silný záväzok sprevádzať a chápať ženy vo všetkých aspektoch ich života, vrátane pastoračných a sviatostných. Ženy, hovorí sa v ňom, „požadujú spravodlivosť v spoločnosti poznačenej sexuálnym násilím a ekonomickou nerovnosťou a tendenciou zaobchádzať s nimi ako s objektmi“ (9 c). „Sprevádzanie a rozhodné podporovanie žien idú ruka v ruke.“

Klerikalizmus a machizmus

Mnohé ženy prítomné na synode „vyjadrili hlbokú vďačnosť za prácu kňazov a biskupov, ale hovorili aj o Cirkvi, ktorá sa zraňuje.“ (9 f). „Klerikalizmus, machizmus a nevhodné používanie autority naďalej poznačujú tvár Cirkvi a poškodzujú spoločenstvo.“ Potrebné je „hlboké duchovné obrátenie a štrukturálne zmeny“, ako aj „dialóg medzi mužmi a ženami bez podriadenosti, vylúčenia alebo konkurencie“ (9 h).

Ženský diakonát

Názory na prístup žien k diakonátu sa rôznia (9 j): pre niektorých je to „neprijateľný“ krok, „v diskontinuite s Tradíciou“, pre iných by to obnovilo prax prvotnej Cirkvi; iní to považujú za „vhodnú a potrebnú odpoveď na znamenia časov“ pre „obnovenie vitality a energie v Cirkvi“.

Potom sú tu tí, ktorí vyjadrujú „obavy, že táto požiadavka je výrazom nebezpečného antropologického zmätku, ktorého prijatím by sa Cirkev prispôsobila duchu doby“. Otcovia a matky synody žiadajú, aby sa pokračovalo v „teologickom a pastoračnom výskume prístupu žien k diakonátu“ s využitím výsledkov komisií osobitne zriadených pápežom a už uskutočnených teologických, historických a exegetických výskumov: „Ak je to možné, výsledky by sa mali predložiť na nasledujúcom zasadaní zhromaždenia.“ (9 n)

Diskriminácia a zneužívanie

Medzitým sa opätovne zdôrazňuje naliehavosť „zabezpečiť, aby sa ženy zúčastňovali na rozhodovacích procesoch a preberali zodpovedné úlohy v pastorácii a službe“, a podľa toho by sa malo upraviť kánonické právo (9m). 

Je potrebné riešiť aj prípady diskriminácie v zamestnaní a nespravodlivého odmeňovania, a to aj v Cirkvi, kde „sú zasvätené ženy často považované za lacnú pracovnú silu“ (9 o).

Naopak, treba rozšíriť prístup žien k teologickému vzdelávaniu a programom odbornej prípravy (9 p) vrátane podpory používania inkluzívneho jazyka v liturgických textoch a cirkevných dokumentoch (9 q).

Zasvätený život

Pri pohľade na bohatstvo a rozmanitosť rôznych foriem zasväteného života varuje pred „pretrvávaním autoritatívneho štýlu, ktorý nedáva priestor pre bratský dialóg“ a z ktorého vznikajú prípady zneužívania rôzneho druhu. Ide o problém, ktorý si „vyžaduje rozhodné a primerané zásahy“ (10 d).

Diakonia a formácia

Vďačnosť je potom vyjadrená diakonom „povolaným žiť svoju službu Božiemu ľudu v postoji blízkosti k ľuďom, v postoji prijatia a počúvania všetkých“ (11 b). Nebezpečenstvom je vždy klerikalizmus, „deformácia kňazstva“, proti ktorej sa treba postaviť „od prvých fáz formácie“ a to vďaka „živému kontaktu“ s ľuďmi a tými, ktorí to potrebujú (11 c).

V tomto duchu je vyjadrená aj požiadavka, aby semináre alebo iné kurzy formácie kandidátov na kňazstvo boli prepojené s každodenným životom komunít (11 e), aby sa predišlo „rizikám formalizmu a ideológie, ktoré vedú k autoritatívnym postojom a bránia skutočnému rastu povolania“.

Celibát

Spomínala sa téma celibátu, ktorá počas zhromaždenia získala rôzne hodnotenia. „Všetci“, uvádza sa v záverečnej správe, „oceňujú jeho prorockú hodnotu a svedectvo pripodobnenia sa Kristovi; niektorí sa pýtajú, či by sa jeho teologická primeranosť s kňazskou službou mala v Latinskej cirkvi nevyhnutne pretaviť do disciplinárnej povinnosti, najmä tam, kde to cirkevné a kultúrne kontexty sťažujú. Nejde o novú tému, ktorou je potrebné sa ďalej zaoberať“.

Úloha a postava biskupov

Dostatočne sa uvažuje o postave a úlohe biskupa, ktorý je povolaný k „spoluzodpovednosti“, chápanej ako zapojenie ďalších aktérov v rámci diecézy a kléru, aby sa odľahčilo „preťaženie administratívnymi a právnymi záväzkami“, ktoré často bránia jeho poslaniu (12 e). Spolu s tým biskup „nenachádza vždy ľudskú a duchovnú podporu“ a „bolestná skúsenosť istej osamelosti nie je zriedkavá“ (12 e).

Prípady zneužívania

V otázke zneužívania, ktoré „stavia mnohých biskupov do ťažkostí pri zosúlaďovaní úlohy otca a sudcu“ (12 i), sa navrhuje zvážiť „vhodnosť zverenia súdnej úlohy inému orgánu, ktorý by bol kanonicky špecifikovaný“ (12 i).

Formácia (ČASŤ III)

Ďalej sa žiada „synodálny prístup“ k formácii, pričom sa odporúča predovšetkým „prehĺbiť tému citovej a sexuálnej výchovy, sprevádzať mladých ľudí na ceste ich rastu a podporovať citové dozrievanie tých, ktorí sú povolaní k celibátu a zasvätenej čistote“ (14 g). 

Žiada sa, aby sa prehĺbil dialóg s humanitnými vedami (14 h), aby sa rozvíjali „otázky, ktoré sú kontroverzné aj v rámci Cirkvi“ (15 b). Teda otázky „týkajúce sa rodovej identity a sexuálnej orientácie, konca života, ťažkých manželských situácií a etických problémov spojených s umelou inteligenciou“. Pre Cirkev „predstavujú nové otázky“ (15 g). 

„Je dôležité venovať tejto reflexii potrebný čas a investovať do nej čo najviac energie bez toho, aby sme podľahli zjednodušujúcim úsudkom, ktoré zraňujú ľudí a telo Cirkvi“, pričom pripomína, že „mnohé náznaky už Magistérium ponúklo a čakajú na pretavenie do vhodných pastoračných iniciatív“.

Počúvanie

S rovnakým záujmom sa obnovuje výzva „autenticky načúvať ľuďom, ktorí sa cítia byť marginalizovaní alebo vylúčení z Cirkvi pre svoju manželskú situáciu, identitu a sexualitu“ a ktorí „žiadajú, aby ich niekto počúval a sprevádzal a aby sa bránila ich dôstojnosť“. Ich túžbou je „prísť ,domov'“, do Cirkvi, a „byť vypočutí a rešpektovaní bez strachu, že sa budú cítiť odsúdení“, uvádza zhromaždenie a potvrdzuje, že „kresťanom nemôže chýbať úcta k dôstojnosti žiadnej osoby“ (16 h).

Polygamia

Vzhľadom na skúsenosti, o ktorých na zhromaždení informovali niektorí členovia synody z Afriky, sa SECAM (Sympózium biskupských konferencií Afriky a Madagaskaru), povzbudzuje, aby podporoval „teologické a pastoračné rozlišovanie“ v otázke polygamie a „sprevádzanie ľudí v polygamných zväzkoch, ktorí prichádzajú k viere“ (16 q).

Digitálna kultúra

Na záver sa v Súhrnnej správe hovorí o digitálnom prostredí. Povzbudzuje sa k tomu, aby sa „oslovila dnešná kultúra vo všetkých priestoroch, kde ľudia hľadajú zmysel a lásku, vrátane ich mobilných telefónov a tabletov“ (17 c), pričom treba mať na pamäti, že internet „môže spôsobovať aj škody a zranenia, napríklad prostredníctvom šikanovania, dezinformácií, sexuálneho zneužívania a závislosti“.

Je preto naliehavé „uvažovať o tom, ako môže kresťanské spoločenstvo podporovať rodiny pri zabezpečovaní toho, aby bol online priestor nielen bezpečný, ale aj duchovne životodarný“ (17 f).

Salvatore Cernuzio – Vatikán
Pracovný preklad – Martin Jarábek