Vatikán 4. októbra (VaticanNews) „Otvorme sa Duchu Svätému a vzývajme ho... Dovoľme, aby on bol protagonistom Synody. A s ním kráčajme, v dôvere a s radosťou.“ Tieto slová vyslovil pápež František v stredu 4. októbra v homílii počas svätej omše na Námestí sv. Petra, ktorou bolo otvorené riadne generálne zhromaždenie biskupskej synody. Prinášame plné znenie homílie.
Evanjelium, ktoré sme si práve vypočuli, predchádza rozprávanie o ťažkých chvíľach Ježišovho poslania, ktoré by sme mohli definovať ako „pastoračnú bezútešnosť“: Ján Krstiteľ pochybuje, či je naozaj Ježiš Mesiášom; mnohé mestá, ktorými prechádzal, sa napriek zázrakom, ktoré robil, neobrátili; ľudia ho obviňujú, že je pažravec a pijan, pričom o niečo skôr sa sťažovali na Krstiteľa, pretože bol príliš asketický (porov. Mt 11, 2-24). Vidíme však, že Ježiš sa nenecháva pohltiť smútkom, ale pozdvihuje oči k nebu a zvelebuje Otca, lebo zjavil tajomstvá Božieho kráľovstva jednoduchým:
«Zvelebujem ťa, Otče, Pán neba i zeme, že si tieto veci skryl pred múdrymi a rozumnými a zjavil si ich maličkým» (Mt 11, 25). Vo chvíľach neútechy má teda Ježiš pohľad schopný vidieť ďalej: chváli Otcovu múdrosť a je schopný postrehnúť skryté dobro, ktoré rastie, semeno Slova, ktoré prijímajú jednoduchí ľudia, svetlo Božieho kráľovstva, ktoré si razí cestu aj v noci.
Drahí bratia kardináli, spolubratia biskupi, sestry a bratia, sme na začiatku synodálneho zhromaždenia. A netreba nám imanentný pohľad, zložený z ľudských stratégií, politických kalkulácií či ideologických bojov (...). Nie sme tu preto, aby sme viedli parlamentné stretnutie alebo pripravovali plán reforiem. Synoda, drahí bratia a sestry, nie je parlament. Protagonistom je Duch Svätý. Nie sme tu, aby sme robili parlament, ale aby sme kráčali spolu s pohľadom Ježiša, ktorý zvelebuje Otca a prijíma všetkých, ktorí sú unavení a preťažení. Vychádzajme teda z Ježišovho pohľadu, ktorý je pohľadom dobrorečiacim a prijímajúcim. Taký je Ježišov pohľad: dobrorečiaci a prijímajúci.
1. Vidíme prvý aspekt: dobrorečiaci pohľad. Napriek tomu, že Kristus zažil odmietnutie a videl okolo seba toľko zatvrdnutosti srdca, nenecháva sa uväzniť sklamaním, nezatrpkne, nevyhasína v ňom chvála; jeho srdce, založené na prvenstve Otca, zostáva pokojné i v búrke.
Tento dobrorečiaci pohľad Pána pozýva aj nás, aby sme boli Cirkvou, ktorá s radostnou dušou kontempluje Božie konanie a rozlišuje prítomnosť. A ktorá uprostred niekedy rozbúrených vĺn našej doby neklesá na duchu, nehľadá ideologické úniky, nebarikáduje sa za nadobudnutými presvedčeniami, neustupuje pohodlným riešeniam, nenecháva si svetom diktovať program. To je duchovná múdrosť Cirkvi, ktorú s pokojom zhrnul svätý Ján XXIII: «Predovšetkým je potrebné, aby Cirkev nikdy neodvracala zrak od posvätného dedičstva pravdy prijatého od predkov; a zároveň potrebuje hľadieť aj na prítomnosť, ktorá priniesla nové situácie a nové spôsoby života a otvorila nové cesty apoštolátu» (Príhovor na slávnostné otvorenie Druhého vatikánskeho ekumenického koncilu, 11. októbra 1962).
Ježišov dobrorečiaci pohľad nás pozýva, aby sme neboli Cirkvou, ktorá čelí výzvam a problémom dneška v duchu rozdelenia a konfliktu, ale naopak, Cirkvou, ktorá obracia svoj pohľad k Bohu, ktorý je spoločenstvom, a s údivom a pokorou mu dobrorečí a klania sa mu, uznávajúc ho za svojho jediného Pána. Patríme jemu a — pamätajme — žijeme len preto, aby sme ho prinášali svetu. Ako nám povedal apoštol Pavol, nemáme sa chváliť ničím iným «než krížom nášho Pána Ježiša Krista» (Gal 6, 14).
To nám stačí, on nám stačí. Nechceme pozemskú slávu, nechceme sa skrášľovať v očiach sveta, ale chceme svetu priniesť útechu evanjelia, aby sme lepšie a všetkým svedčili o nekonečnej Božej láske. V skutočnosti, ako povedal Benedikt XVI. práve v príhovore k synodálnemu zhromaždeniu, «otázka pre nás znie: Boh prehovoril, skutočne prelomil veľké mlčanie, ukázal sa, ale ako môžeme dosiahnuť, aby sa táto skutočnosť dostala k dnešnému človeku, aby sa stala spásou?» (Meditácia na prvej generálnej kongregácii XIII. riadneho generálneho zhromaždenia biskupskej synody, 8. októbra 2012).
Toto je základná otázka. A to je prvoradá úloha synody: znovu zamerať náš pohľad na Boha, aby sme boli Cirkvou, ktorá hľadí na ľudstvo s milosrdenstvom. Cirkvou, ktorá je zjednotená a bratská – alebo ktorá sa aspoň snaží byť zjednotená a bratská —, ktorá počúva a vedie dialóg; Cirkvou, ktorá dobrorečí a povzbudzuje, ktorá pomáha tým, ktorí hľadajú Pána, ktorá blahodarne otriasa ľahostajnými, ktorá otvára cesty, aby zasvätila ľudí do krásy viery. Cirkvou, ktorá má Boha vo svojom strede, a preto sa vnútorne nerozdeľuje a navonok nikdy nie je ostrá. Cirkev, ktorá riskuje s Ježišom. Takúto chce Ježiš Cirkev, svoju nevestu.
2. Po tomto dobrorečiacom pohľade kontemplujme prívetivý, prijímajúci pohľad Krista. Zatiaľ čo tí, čo sa považujú za múdrych, nedokážu rozpoznať Božie dielo, on jasá v Otcovi, pretože sa zjavuje maličkým, jednoduchým, chudobným v duchu. Raz sa v jednej farnosti vyskytli ťažkosti a ľudia o nich hovorili, rozprávali mi rôzne veci. A jedna starenka vo veľmi pokročilom veku, pani z ľudu, ktorá bola takmer negramotná, prehovorila úplne ako teologička a s veľkou miernosťou a duchovnou múdrosťou dala svoj príspevok. Na tú chvíľu si spomínam ako na zjavenie od Pána, dokonca s radosťou; a napadlo mi spýtať sa jej: „Povedzte mi, pani, kde ste študovali túto mocnú teológiu, u Roya Marína?“ Múdri ľudia z ľudu majú túto vieru.
A tak počas celého svojho života má [Ježiš] tento prijímajúci pohľad voči najslabším, trpiacim, odvrhnutým. Osobitne na nich sa obracia a hovorí to, čo sme počuli: «Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, a ja vás posilním» (Mt 11, 28).
Tento Ježišov prijímajúci pohľad vyzýva aj nás, aby sme boli pohostinnou Cirkvou, nie so zavretými dverami. V zložitej dobe, akou je tá naša, sa objavujú nové kultúrne a pastoračné výzvy, ktoré si vyžadujú srdečný a láskavý vnútorný postoj, aby sme im mohli čeliť bez strachu. V synodálnom dialógu, v tomto krásnom „pochode v Duchu Svätom“, ktorý konáme spoločne ako Boží ľud, môžeme rásť v jednote a priateľstve s Pánom, aby sme sa na dnešné výzvy pozerali jeho pohľadom; aby sme sa stávali, použijúc krásny výraz svätého Pavla VI., Cirkvou, ktorá «sa stáva rozhovorom» (Encyklika Ecclesiam suam, č. 67). Cirkvou „s príjemným jarmom“ (porov. Mt 11, 30), ktorá neukladá bremená a ktorá všetkým opakuje: „Poďte, vy, ktorí ste unavení a preťažení, poďte, vy, ktorí ste sa stratili alebo sa cítite vzdialení, poďte, vy, ktorí ste zavreli dvere nádeji: Cirkev je tu pre vás!“ - Cirkev s otvorenými dverami pre všetkých, úplne všetkých!
3. Bratia a sestry, svätý Boží ľud, tvárou v tvár ťažkostiam a výzvam, ktoré na nás čakajú, nám Ježišov dobrorečiaci a prívetivý pohľad bráni upadnúť do niektorých nebezpečných pokušení: byť strnulou Cirkvou — akousi colnicou —, ktorá sa vyzbrojuje proti svetu a pozerá sa dozadu; byť vlažnou Cirkvou, ktorá sa poddáva módnym trendom sveta; byť unavenou Cirkvou, zahľadenou do seba. V knihe Zjavenie apoštola Jána Pán hovorí: „Stojím pri dverách a klopem, aby sa otvorili“. No mnohokrát, bratia a sestry, on klope na dvere, avšak zvnútra Cirkvi, aby sme Pána nechali vyjsť s Cirkvou ohlasovať jeho evanjelium.
Kráčajme spoločne: pokorní, horliví a radostní. Kráčajme v šľapajach svätého Františka z Assisi, svätca chudoby a pokoja, „Božieho blázna“, ktorý nosil na svojom tele stigmy Ježiša a aby sa mohol obliecť do neho, vyzliekol sa zo všetkého. Aké ťažké je toto vnútorné i vonkajšie obnaženie nás všetkých a tiež inštitúcií! Svätý Bonaventúra rozpráva, že keď sa modlil, Ukrižovaný mu povedal: «Choď a oprav môj dom» (Legenda maior, II, 1).
Synoda nám slúži na to, aby nám to pripomenula: naša Matka Cirkev vždy potrebuje očistenie, „opravu“, pretože my všetci sme hriešnici, ktorým bolo odpustené – sme oboje: hriešnici, ktorým bolo odpustené –, vždy sa potrebujeme vrátiť k prameňu, ktorým je Ježiš, a znovu sa vydať na cesty Ducha, aby sme všetkým priniesli jeho evanjelium. František z Assisi v čase veľkých bojov a rozdelení, medzi svetskou a náboženskou mocou, medzi inštitucionálnou Cirkvou a heretickými prúdmi, medzi kresťanmi a ostatnými veriacimi, nikoho nekritizoval ani sa voči nikomu nevyhraňoval a siahal len po zbraniach evanjelia, teda po pokore a jednote, modlitbe a láske. Robme aj my to isté! Pokora a jednota, modlitba a dobročinná láska.
A ak svätý Boží ľud so svojimi pastiermi zo všetkých častí sveta živí očakávania, nádeje a dokonca aj nejaké obavy zo synody, ktorú začíname, majme stále na pamäti, že nejde o politické zhromaždenie, ale o zhromaždenie v Duchu Svätom; nie o polarizovaný parlament, ale o miesto milosti a spoločenstva. Duch Svätý často láme naše očakávania, aby vytvoril niečo nové, čo prekonáva naše predpovede a negatívne postoje. Azda môžem povedať, že najplodnejšími chvíľami na synode sú chvíle modlitby, tiež modlitbové prostredie, v ktorom v nás pôsobí Pán. Otvorme sa mu a vzývajme jeho, on, Duch Svätý, je protagonistom. Dovoľme, aby on bol protagonistom Synody. A s ním kráčajme, v dôvere a s radosťou.
Preklad: Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu /Vatican News: Andrej Klapka, Zuzana Klimanová
